Nie je veľmi taktické strašiť deti tmou, ako to robil jeden náš bývalý sused. Keď mu jeho dieťa liezlo na nervy, vyhrážal sa mu, že ho zavrie do ich tmavej komory, kde žije chobotnica. Našťastie tam žiadna chobotnica nežila a ten sused už nežije na našej ulici. Ale také náhodné vypadnutie elektriny v tej správnej chvíli dokáže niekedy urobiť výchovné zázraky. Keby deti tušili, ako v nich rodičia dokážu čítať, klamali by nám len potme alebo písomne. Paradoxne, práve tma odhalila pravdu, ktorú som aj tak tušil. Začalo sa to, ako vždy, nevinne. Mojimi kontrolnými otázkami.
„Aké bolo to kura, čo si zjedla na obed?“
„Kuracinové,“ povedala malá Hana.
„Aha. A chutilo ti?“
„Hej, hej, chutilo.“ (Vždy, keď moja dcéra povie hej hej, klame, až sa práši.)
„Určite?“
„Hej, hej, tati. Určite.“ Pľúcka na smotane, kockaté mäso a ovsené vločky v červenej polievke. To bývala moja nočná mora v školskej jedálni. Pre desaťročnú dvadsaťkilovú Hanu je nočná mora celá jedáleň. Miluje len sladký pondelok. Ostatné dni väčšinou pravdivo oomentuje spôsobom: Polievka dnes chutila ako kyslé mlieko s pivom, prípadne dnes som zhodila na zem príbor, aby som si ho mohla ísť vymeniť a pani učiteľka zatiaľ odišla od nášho stola, tak som nemusela dojesť to čudné mäso alebo tá tácka smrdela ako staré ponožky a ten zdochnutý potkan v tráve. To by ani tebe nechutilo, tati. Určite.
Takéto určite mojej dcére uverím vždy. Ale sú dni, keď z ničoho nič, bezdôvodne a celkom zbytočne, klame a povie hej, hej určite, ako sa v jedálni dobre najedla. Na dôkaz, že hovorí pravdu, sa tvári, že nie je hladná. A nedarí sa mi ju usvedčiť. Neplatia na ňu páky, aké som používal na jej staršieho brata. Možno to bude tým, že iba ženy a lekári vedia, ako veľmi potrebné a blahodarné je klamstvo. Alebo je práve vtedy niečo špeciálne vo vzduchu. Len nechápem, prečo si na klamstvo vybrala práve jedlo. Nikto jej nič nevyčíta, nikto ju nenúti jesť, dvere do chladničky má vždy otvorené. Záhada. Cítil som, že za tým niečo bude. Ale keďže niektoré veci sa dajú robiť výhradne pomaly – zasadiť strom, čítať dobrý román, odhaliť pravdu – rozhodol som sa počkať.
„Tati, nič som ti nepovedal, ale Hana v detskej vyjedá kindervajcia, čo dostala od babky.“
„Čo sa dá robiť,“ povedal som synovi lakonicky.
„Fasa. Mňa by si za to zabil, keby som ich jedol namiesto obeda.“
„Vidíš, už ani tvoj otec nie je, čo býval. Švihaj do toho kina, pozdrav frajerku a dávajte si pozor!“ Moje čakanie sa vyplatilo. Bol studený večer a boli sme s Hanou sami doma. Sledoval som správy a ona sa o poschodie vyššie tajne napchávala čokoládami. A vtedy vypadla elektrina. Zhasla telka, svetlo na chodbe aj displej na hodinách. Tma bola absolútna. „Tatííííííí?“ ozvala sa zhora vydesená Hana.
„Zostaň v izbe, idem za tebou!“ zakričal som, nahmatal svietnik a zápalky na kozube a mobilom som si podsvietil schody.
Sedela na koberci, okolo nej obaly od čokolád. „Najskôr vypadol zvuk a potom obraz, „ referovala vzrušene výpadok na malom televízore.
„Zaujímavé. Mne to vypadlo súčasne.“
„Keby si nebol doma, tak sa od strachu potentočkujem!“ objala ma.
„Ty? Prosím ťa, veď ty vieš naspamäť Príručku prežitia!“
„No hej, ale keď sa bojím, tak nič nepomáha.“
„Hovorí sa, že keď niekto nemá žiadny strach, nemá žiadnu fantáziu.“
„Ty si ten najlepší tatko na svete!“ zašepkala. Išiel by som nahodiť poistky, ale držala ma tak pevne, že som to odložil. A vtedy mi Hana pošepky vyrozprávala, že si dali v škole s Adamom dve pusy a na ďalší deň zase. A na ďalší deň už on nebol do nej a ani ona do neho. On jej dal z lásky jeden gaštan a ona jemu tiež. A že má dohodu s tou veľkou Ajou z 5. B, že keď je mäso na šťave (moja dcéra neznáša nič, čo je na šťave), tak jej Hana vždy veľmi rada prenechá svoj lístok na obed a Aja to mäso na šťave zje dvakrát. „Aja hovorila, že to musí byť naše tajomstvo a ja ho NESMIEM nikomu prezradiť, lebo jej matka zúri, že má už Aja šesťdesiatdva kíl a stále priberá. Keby sa to Ajina mama dozvedela, tak ma zachloští.“ A pravda bola na svete. Sľúbil som Hane, že sa porozprávam s tou Ajou úplne tajne a že to hodím na seba, že ja neznesiem, aby som platil obedy cudzej piatačke. Potom som odcitoval toho dalajlámu a išiel som nahodiť poistky. Bol to najkrajší výpadok prúdu, aký som si pamätal. Ak nerátam ten, keď sme s manželkou bývali v záhradnom domčeku bez elektriny a v zime, keď všetko v dome zamrzlo, sme po tme cmúľali ľadové úlomky piva.
„Aké bolo to kura, čo si zjedla na obed?“
„Kuracinové,“ povedala malá Hana.
„Aha. A chutilo ti?“
„Hej, hej, chutilo.“ (Vždy, keď moja dcéra povie hej hej, klame, až sa práši.)
„Určite?“
„Hej, hej, tati. Určite.“ Pľúcka na smotane, kockaté mäso a ovsené vločky v červenej polievke. To bývala moja nočná mora v školskej jedálni. Pre desaťročnú dvadsaťkilovú Hanu je nočná mora celá jedáleň. Miluje len sladký pondelok. Ostatné dni väčšinou pravdivo oomentuje spôsobom: Polievka dnes chutila ako kyslé mlieko s pivom, prípadne dnes som zhodila na zem príbor, aby som si ho mohla ísť vymeniť a pani učiteľka zatiaľ odišla od nášho stola, tak som nemusela dojesť to čudné mäso alebo tá tácka smrdela ako staré ponožky a ten zdochnutý potkan v tráve. To by ani tebe nechutilo, tati. Určite.
Takéto určite mojej dcére uverím vždy. Ale sú dni, keď z ničoho nič, bezdôvodne a celkom zbytočne, klame a povie hej, hej určite, ako sa v jedálni dobre najedla. Na dôkaz, že hovorí pravdu, sa tvári, že nie je hladná. A nedarí sa mi ju usvedčiť. Neplatia na ňu páky, aké som používal na jej staršieho brata. Možno to bude tým, že iba ženy a lekári vedia, ako veľmi potrebné a blahodarné je klamstvo. Alebo je práve vtedy niečo špeciálne vo vzduchu. Len nechápem, prečo si na klamstvo vybrala práve jedlo. Nikto jej nič nevyčíta, nikto ju nenúti jesť, dvere do chladničky má vždy otvorené. Záhada. Cítil som, že za tým niečo bude. Ale keďže niektoré veci sa dajú robiť výhradne pomaly – zasadiť strom, čítať dobrý román, odhaliť pravdu – rozhodol som sa počkať.
„Tati, nič som ti nepovedal, ale Hana v detskej vyjedá kindervajcia, čo dostala od babky.“
„Čo sa dá robiť,“ povedal som synovi lakonicky.
„Fasa. Mňa by si za to zabil, keby som ich jedol namiesto obeda.“
„Vidíš, už ani tvoj otec nie je, čo býval. Švihaj do toho kina, pozdrav frajerku a dávajte si pozor!“ Moje čakanie sa vyplatilo. Bol studený večer a boli sme s Hanou sami doma. Sledoval som správy a ona sa o poschodie vyššie tajne napchávala čokoládami. A vtedy vypadla elektrina. Zhasla telka, svetlo na chodbe aj displej na hodinách. Tma bola absolútna. „Tatííííííí?“ ozvala sa zhora vydesená Hana.
„Zostaň v izbe, idem za tebou!“ zakričal som, nahmatal svietnik a zápalky na kozube a mobilom som si podsvietil schody.
Sedela na koberci, okolo nej obaly od čokolád. „Najskôr vypadol zvuk a potom obraz, „ referovala vzrušene výpadok na malom televízore.
„Zaujímavé. Mne to vypadlo súčasne.“
„Keby si nebol doma, tak sa od strachu potentočkujem!“ objala ma.
„Ty? Prosím ťa, veď ty vieš naspamäť Príručku prežitia!“
„No hej, ale keď sa bojím, tak nič nepomáha.“
„Hovorí sa, že keď niekto nemá žiadny strach, nemá žiadnu fantáziu.“
„Ty si ten najlepší tatko na svete!“ zašepkala. Išiel by som nahodiť poistky, ale držala ma tak pevne, že som to odložil. A vtedy mi Hana pošepky vyrozprávala, že si dali v škole s Adamom dve pusy a na ďalší deň zase. A na ďalší deň už on nebol do nej a ani ona do neho. On jej dal z lásky jeden gaštan a ona jemu tiež. A že má dohodu s tou veľkou Ajou z 5. B, že keď je mäso na šťave (moja dcéra neznáša nič, čo je na šťave), tak jej Hana vždy veľmi rada prenechá svoj lístok na obed a Aja to mäso na šťave zje dvakrát. „Aja hovorila, že to musí byť naše tajomstvo a ja ho NESMIEM nikomu prezradiť, lebo jej matka zúri, že má už Aja šesťdesiatdva kíl a stále priberá. Keby sa to Ajina mama dozvedela, tak ma zachloští.“ A pravda bola na svete. Sľúbil som Hane, že sa porozprávam s tou Ajou úplne tajne a že to hodím na seba, že ja neznesiem, aby som platil obedy cudzej piatačke. Potom som odcitoval toho dalajlámu a išiel som nahodiť poistky. Bol to najkrajší výpadok prúdu, aký som si pamätal. Ak nerátam ten, keď sme s manželkou bývali v záhradnom domčeku bez elektriny a v zime, keď všetko v dome zamrzlo, sme po tme cmúľali ľadové úlomky piva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.