Ľudstvo ju pozná už prinajmenšom 4 000 rokov a používa ju nielen do jedla. Dnes ju môžeme zohnať v ktoromkoľvek malom obchode či už pomletú, alebo v podobe krátkych, do seba zakrútených drievok, ale kedysi to bolo inak. Hovela si na piedestáli ako jedna z najvzácnejších korenín sveta s nejasným, priam božským pôvodom. Aj preto bola často hlavným a najdrahším darom pre vládcov tohto sveta. V Egypte bol jej prášok dokonca súčasťou balzamovacej emulzie. V Starom zákone sa hojne spomína ako jedna z vôní, ktoré sa majú používať na naparfumovanie mladomanželského kráľovského lôžka.
Škorica je niečo ako Lady Gaga medzi koreninami. Je priamym dôkazom, že pokiaľ chcete byť na vrchole, potrebujete okolo seba vytvoriť nepreniknuteľné tajomstvo. A škorica v tom bola expert. Až do 16. storočia nášho letopočtu nikto nevedel, odkiaľ pochádza, ako sa pestuje, či sa vôbec pestuje, alebo rovno padá z neba. Pošuškávalo sa len to, že sa záhadne zjavuje na juhovýchode Afriky. Existovali podložené svedectvá o tom, že sa loví sieťami na brehu rieky Níl. Verilo sa dokonca, že za škoricu môžu obrovskí škoricoví vtáci, ktorí vraj sladké drievka nosia v zobákoch z ďalekej neznámej krajiny, aby si z nich robili hniezda. Afričania tie hniezda potom rozplietajú a vyťahujú z nich škoricu. Neskôr sa zistilo, že práve túto rozprávku vymysleli arabskí obchodníci, aby vyhnali cenu škorice ešte vyššie. V každom prípade, jej strhujúci príbeh úspešne prežil až do trinásteho storočia.
Škorica sa odjakživa pestovala v juhovýchodnej Ázii – predovšetkým na Srí Lanke. Pochádza však z Číny. Je to vysušená vnútorná kôra malého kríčka, ktorý sa volá škoricovník. Vo vhodnej dobe sa skosí a veľmi rýchlo opracuje tak, aby sa z neho vylúpla šťavnatá a vonnými silicami nabitá kôra, ktorá sa pri sušení sympaticky zroluje do seba. K brehom východnej Afriky ju privážali na pltiach a odtiaľ putovala škoricovou cestou na trhy v Európe. Po tejto ceste sa o nej vymýšľali vyššie spomenuté príbehy. Arabskí kupci sa však pri vyháňaní ceny vyššie prepočítali. V šestnástom storočí zamedzili prísun škorice do Európy a vynachádzaví Portugalci začali špekulovať o novej lodnej ceste do Indie. A nielenže ju našli a začali zo Srí Lanky voziť tony sladkých drievok, ale popri novej ceste k škorici objavili aj jeden celý nový kontinent. S prižmúrením oka teda môžeme tvrdiť, že práve vďaka tejto korenine, ktorú každý rok nachádzame prinajmenšom vo varenom víne, môžeme vďačiť za objavenie Ameriky. A poťažmo aj za zemiaky, kakao, čokoládu, vanilku, kukuricu a iné lahôdky, bez ktorých si náš labužnícky život už ani nevieme predstaviť.
Našinec si škoricu vie často predstaviť len v sladkých jedlách. Na tieto mrazivé dni je však ideálnou ingredienciou aj do tých slaných – celá kuchyňa stredného východu je toho dôkazom. Skúste namiesto obligátneho nedeľného kuraťa malú škoricovú obmenu. Urobte si ho po marocky. Predtým, ako ho šupnete do rúry, potrite ho nasolené zmesou týchto štyroch korenín: mletej škorice, mletého zázvoru, rozdrveného semienka koriandra a rímskej alebo obyčajnej rasce. Všetko po lyžičke. Objavíte ďalšie dobre skryté tajomstvo tejto pikantnej a zároveň hrejivej ingrediencie. Autor je scenárista.
Škorica je niečo ako Lady Gaga medzi koreninami. Je priamym dôkazom, že pokiaľ chcete byť na vrchole, potrebujete okolo seba vytvoriť nepreniknuteľné tajomstvo. A škorica v tom bola expert. Až do 16. storočia nášho letopočtu nikto nevedel, odkiaľ pochádza, ako sa pestuje, či sa vôbec pestuje, alebo rovno padá z neba. Pošuškávalo sa len to, že sa záhadne zjavuje na juhovýchode Afriky. Existovali podložené svedectvá o tom, že sa loví sieťami na brehu rieky Níl. Verilo sa dokonca, že za škoricu môžu obrovskí škoricoví vtáci, ktorí vraj sladké drievka nosia v zobákoch z ďalekej neznámej krajiny, aby si z nich robili hniezda. Afričania tie hniezda potom rozplietajú a vyťahujú z nich škoricu. Neskôr sa zistilo, že práve túto rozprávku vymysleli arabskí obchodníci, aby vyhnali cenu škorice ešte vyššie. V každom prípade, jej strhujúci príbeh úspešne prežil až do trinásteho storočia.
Škorica sa odjakživa pestovala v juhovýchodnej Ázii – predovšetkým na Srí Lanke. Pochádza však z Číny. Je to vysušená vnútorná kôra malého kríčka, ktorý sa volá škoricovník. Vo vhodnej dobe sa skosí a veľmi rýchlo opracuje tak, aby sa z neho vylúpla šťavnatá a vonnými silicami nabitá kôra, ktorá sa pri sušení sympaticky zroluje do seba. K brehom východnej Afriky ju privážali na pltiach a odtiaľ putovala škoricovou cestou na trhy v Európe. Po tejto ceste sa o nej vymýšľali vyššie spomenuté príbehy. Arabskí kupci sa však pri vyháňaní ceny vyššie prepočítali. V šestnástom storočí zamedzili prísun škorice do Európy a vynachádzaví Portugalci začali špekulovať o novej lodnej ceste do Indie. A nielenže ju našli a začali zo Srí Lanky voziť tony sladkých drievok, ale popri novej ceste k škorici objavili aj jeden celý nový kontinent. S prižmúrením oka teda môžeme tvrdiť, že práve vďaka tejto korenine, ktorú každý rok nachádzame prinajmenšom vo varenom víne, môžeme vďačiť za objavenie Ameriky. A poťažmo aj za zemiaky, kakao, čokoládu, vanilku, kukuricu a iné lahôdky, bez ktorých si náš labužnícky život už ani nevieme predstaviť.
Našinec si škoricu vie často predstaviť len v sladkých jedlách. Na tieto mrazivé dni je však ideálnou ingredienciou aj do tých slaných – celá kuchyňa stredného východu je toho dôkazom. Skúste namiesto obligátneho nedeľného kuraťa malú škoricovú obmenu. Urobte si ho po marocky. Predtým, ako ho šupnete do rúry, potrite ho nasolené zmesou týchto štyroch korenín: mletej škorice, mletého zázvoru, rozdrveného semienka koriandra a rímskej alebo obyčajnej rasce. Všetko po lyžičke. Objavíte ďalšie dobre skryté tajomstvo tejto pikantnej a zároveň hrejivej ingrediencie. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.