potom sa oslavovala boľševická revolúcia, tá stále viac, raz sme boli z podniku na zájazde v Leningrade a zaviedli nás k tej bráne, cez ktorú sa údajne revolucionári dostali do Zimného paláca a Jakabovič, starý reakcionár, predtým mali jeho rodičia obchod s koloniálnym tovarom, podišiel k tej bráne, poťažkal velikánsku zámku ktorá na nej visela a zamrmlal „toto že sa nedalo ubrániť?“ lenže Kratochvílová to počula a mal z toho potom opletačky na závodnom výbore, tie opletačky boli rozhodne o niečo väčšie ako tá zámka na tej bráne k novému svetu, Emil, mňa nesrali komunisti, tí pravoverní, srali ma tí prisierači, čo sa vždy tvárili tak, ako sa to vyžadovalo ba niekedy ešte oveľa viac ako bolo treba, bolo to ako na vojne, keď sme v Trebišove mali povinnú prednášku, viedol ju nejaký tramvaják z Prahy, slobodník, alebo čatár, hovoril kraviny a keď skončil povedal „kdo bude první u dveří, pújde na večeři!“, neveril by si, koľkí normálni chalani sa rozbehli k dverám, už boli takí zblbnutí z tej idiotskej disciplíny, na vojne sa ukazovalo v kocke presne to, čo v živote vo veľkom – že debili rozkazovali normálnym ľuďom a normálni ľudia predstierali, že im nerozkazujú idioti, ale osobnosti, ktoré si zaslúžia rešpekt, lenže neskoršie som zistil, na základe životných skúseností, že vždy ochotnejšie poslúchame debilov ako osobnosti, možno aj preto, že sa väčšinou nevieme dohodnúť, kto je tá osobnosť a keď sa nejaká vynorí, tak si nakoniec všetci myslia, že je to debil čo sa tvári že je múdrejší ako ostatní. To my nemáme radi, Emil, lebo sme za rovnosť. Buď sme všetci osobnosti, alebo sme všetci debili. Takže, keď sme už pri výročiach, sláva sedemnástemu novembru. Miro
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.