Kľúčový je rešpekt

.je čas krízy, a vy kupujete nehnuteľnosti, s ktorými si predchádzajúci majiteľ nevedel rady. Neodradilo vás to?
Dohodu sme urobili ešte v marci. Spečatili ju podaním ruky môj otec a doktor Sekyra. Predchádzalo tomu asi šesťdesiat minút vyjednávania. Potom však prišla kríza eura a podobné veci. No teraz na jeseň sme podpísali presne to, na čom sme sa vtedy dohodli. Mohli sme odísť a nepodpísať nič. Doktor Sekyra sa toho aj obával. Mohli sme otvoriť rokovania a snažiť sa vyjednať si lepšie podmienky. .prečo ste to neurobili?
Môj otec hovorí, že vždy treba tvrdo vyjednávať, no po dosiahnutí dohody sa jej už držať. Od toho času za mnou prichádzalo viacero nájomníkov v obchodnom centre Cubicon a snažilo sa dotlačiť ma k zmenám podmienok. Povedal som im: „Pokojne ma tlačte, som na to zvyknutý, no ja vás nepotrebujem a ak chcete, môžete odísť." Nemám rád, keď sa niekto snaží zneužiť vzniknutú situáciu. .tlačili ďalej alebo odišli?
Polovica nájomníkov zmenila svoj postoj a začali platiť, druhá polovica odišla. Žiadny problém. Najdôležitejšia zo všetkého je totiž dôvera. Ja rešpektujem všetkých svojich nájomníkov. V Plzni sa nám stalo, že stavebníci, ktorí stavali v susedstve našej budovy, poškodili jeden z našich bytov. Náš manažér sa to dozvedel o jedenástej večer a na druhý deň o ôsmej ráno bol na mieste. O desiatej bol náš nájomník v najlepšom plzenskom hoteli, ktorý sme, samozrejme, platili. A stavebník sa stretol s piatimi inžiniermi a s mojím právnikom, aby sa dohodli, čo s tým spravia. O osem dní neskôr bol nájomník späť vo svojom, kompletne prestavanom byte a ešte sme mu dali darček. Veľmi cenný darček. Zaplatil zaň stavebník zo susedstva. Bol to môj problém a bolo mojou povinnosťou vyriešiť ho. Na druhej strane si vyžadujem rešpekt od svojich nájomníkov. Očakávam, že budú načas platiť nájomné a nebudú nariekať, že sa im v podnikaní nedarí. Ja si to totiž zistím. Ak sa ma snažia oklamať, považujem to za nedostatok rešpektu. Dôvera a rešpekt sú kľúčové. .jeremy, povedz mi niečo o tvojej rodine.
Sme stará francúzsko-škótska rodina.   .francúzsko-škótska?
Jasné. Svätá aliancia proti Anglicku. (Smiech.) Sme veľmi tradičná rodina z francúzskeho Katalánska. Najprv sme pôsobili v poľnohospodárstve. Jeden z mojich predkov bol veľký výrobca olivového oleja a hľadal nové možnosti, ako olivový olej využiť. Opýtal sa teda jedného zo svojich zaťov, či nemá nejaký nápad. Ten mu povedal, že počul o novom spôsobe, ako dlhšie udržať ryby v konzumovateľnom stave: rybu uvaríš, dáš ju do oleja a zatavíš ju do kovovej škatule. Nápad sa mu pozdával, a tak kúpil niekoľko rybárskych lodí a postavil továreň. Stal sa tak jedným z prvých výrobcov konzervovaných rýb, ktoré potom exportoval do celej Európy. Ďalší z mojich predkov bol jedným z autorov Napoleonského kódu. .dosť slávna rodinná história...
Moja rodina patrila k nižšej aristokracii a podporovala Napoleona. V každej generácii od Napoleona až podnes máme aspoň jedného nositeľa medaily Čestnej légie, pričom prvú podpísal sám Napoleon. Okrem toho sme sa venovali najmä poľnohospodárstvu a rybárskemu priemyslu. Až do sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa moja prastará mama vo veku 72 rokov rozhodla rybársky biznis predať. Predala doky, továrne. Môj otec bol vtedy manažér firmy a ako lekár odišiel do Indočíny. .v tom období ste začali obchodovať s nehnuteľnosťami?
Realitný biznis sme začali takmer pred 100 rokmi výstavbou domov pre našich zamestnancov vo Francúzsku, u ktorých sa prejavovali pľúcne choroby. Tak sme pre nich začali stavať „zdravé" domy. To znamenalo napríklad izoláciu podlahy, tečúcu vodu, elektrinu. V roku 1985 som bol so svojou starou matkou v tej obci, kde sme kedysi tie domy stavali. Dostala chuť na typický koláč, ktorý sa tam v čase jej mladosti predával, a tak sme zašli do cukrárne. Keď sme vošli dnu, staručká majiteľka cukrárne ju objala a povedala „Madame sa vrátila!" Moja matka ju poznala po mene – pred mnohými rokmi pracovala v našej továrni. Bolo to veľmi dojímavé. Táto pani stále žila v dome, ktorý jej postavila moja prababka. Dnes ten dom vyzerá primalý – je to príjemnný dom, ale stále je funkčný a moderný. Takže toto je naša tradícia. .až donedávna bola vaša rodina aktívna aj v lodiarstve.
Môj otec začal tento biznis koncom šesťdesiatych rokov. Postavil veľa lodí vo Francúzsku, Japonsku, Kórei a následne aj vo východnej Európe – v Rusku, v Poľsku, na Ukrajine, v Srbsku a v Rumunsku. Dnes napríklad vlastníme jedinú pamiatkovo chránenú budovu v meste Gdynia. Je to preto, lebo otec tam od sedemdesiatych rokov chodieval, páčilo sa mu tam a keď padla železná opona, začali sme v týchto krajinách investovať. Na Ukrajine to bolo náročnejšie, no dnes tam máme 22-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy. V sedemdesiatych rokoch chodil otec aj do Prahy, lebo tam bola vynikajúca lodiarska továreň so špičkovými inžiniermi. Otec spomína, aká škoda bola, že sa táto firma rozpredala a zanikla. Pred dvanástimi rokmi sme začali v Prahe kupovať nehnuteľnosti. Podobne v Poľsku. .lode nahradili nehnuteľnosti?
V lodiarskom biznise končíme. Otec bol múdry a skoro všetko predal ešte pred začiatkom krízy. Teraz rozmýšľa nad tým, že by kúpil niektoré lode naspäť za polovicu ceny. Otázkou však je, kto z ďalšej generácie sa tomu bude venovať. Ja som bol bankár, takže lodiarstvo mi nie je úplne blízke, môj bratranec, ktorý bol v lodiarstve, nechce byť manažérom veľkej firmy. V našej rodine je tradícia, že firmy riadia členovia rodiny, no len keď sú v tom dosť dobrí. Ja som pracoval desať rokov v bankovníctve a potom otec povedal, že teraz sa môžeš venovať manažovaniu našich realitných projektov. Začal som v roku 2005 a mojou úlohou bolo zoskupiť všetky budovy, ktoré sme mali po celej Európe do jedného rodinného holdingu. Mimochodom, sme pravdepodobne jediným holdingom v Českej republike, čo nám spôsobuje množstvo problémov: v Česku neexistuje konsolidované účtovníctvo, musíme platiť dane zvlášť za každú firmu v holdingu. Ľudia nám vravia, že keby sme holding preniesli „off shore", nemuseli by sme platiť toľko daní, ale nechceme to urobiť. .prečo? Veď by ste ušetrili peniaze.
Sme jedna z mála firiem, ktorá aj v čase krízy dokáže získať úver v komerčných bankách. No a holdingom garantujeme 100 percent každého úveru. Nechceme sa skrývať. Sme diskrétni, ale neskrývame sa. Môj otec napísal oficiálny list bankám, v ktorom potvrdil, že je jediným akcionárom. Nie sme nejaká obskúrna rodina z Francúzska, ktorá sa chce vyhnúť plateniu daní. .kladiete dôraz na transparentnosť. Ako sa vyrovnávate s východoeurópskou realitou?
Ak sa pozriete na Francúzsko v roku 1945, bolo to veľmi podobné. Všetko si to žiada čas. Chce to jednu-dve generácie. A chce to výrazného a odvážneho politika. Vezmite si napríklad Anglicko. Môj starý otec bol pomerne dôležitou osobou v anglickom priemysle pred príchodom Margaret Thacherovej. Spomínal, aké náročné tam v tom čase bolo robiť biznis. Hovoril, že aj keď bol predsedom správnej rady, v praxi nemohol robiť takmer žiadne rozhodnutia – o všetkom rozhodovali odbory. Thatcherová to prelomila. V prvej polovici sedemdesiatych rokov bolo Anglicko zaostávajúcou krajinou. No a ona tú krajinu zmenila. Bola odhodlaná, mala extrémne silnú vôľu. Bol v Česku alebo na Slovensku nejaký politik, ktorý by sa s ňou mohol porovnať? Zatiaľ nie. .prečo to tak je?
Nemožno z toho viniť ľudí. Slovensko je pomerne malá krajina. Jej súčasťou je pomerne veľká rómska populácia, ktorá žije v abnormálnych podmienkach. To sú ľahko získateľné hlasy vo voľbách. Ďalej tu je veľa starších ľudí, ktorí prežili väčšinu života v komunizme, a teraz sa ocitajú vo svete, kde chlieb stojí oveľa viac než kedysi. Je celkom pochopiteľné, že sa bránia zmenám. Za komunizmu žili pomerne slušne, a tak ich dnes prirodzene priťahujú politici, ktorí im niečo z toho sľubujú. Podobne je to s politikmi. Väčšina z nich má viac než štyridsať rokov, a tak boli vychovávaní a vzdelávaní za komunizmu. To isté sudcovia. Chce to jednu-dve generácie. .nie je to príliš optimistické?
Ale áno, som optimista. Potrebujete nové generácie politikov vo všetkých stranách, ktorí prinesú novú mentalitu. Hrozne ma hnevá postoj niektorých slovenských priateľov, ktorí nechcú voliť. Veď voľby boli niečím, čo tu za komunizmu neexistovalo. A teraz máte slobodu, ktorej súčasťou je základné právo voliť a vyjadriť tak svoj názor. Musíte voliť! Je to základné právo a zodpovednosť. Zmena príde s politikom, ktorý bude vidieť aspoň trochu ponad ostatných. Ako Václav Klaus. Ten má silné, aj slabé stránky, ale mal istú víziu o Českej republike. Neustále ho kritizovali, ale dnes ho mnohí uznávajú za to, že mal silu povedať „fuck you, Europe". Jedného dňa sa aj na Slovensku takýto politik objaví. Ale občania Slovenska musia voliť. Je to vaša krajina. Veci sa zmenia. Niektorí hovoria, že som Francúz a som teda pomalý. .pomalý?
No, viem byť aj veľmi rýchly. (Smiech.) Ale musím sa prispôsobiť ostatným a tlačiť ich k tomu, aby sa veci pohli. Väčšinu času trávim s primátormi miest. V Krakove napríklad vlastníme historickú pevnosť, ktorá je v najvyššom stupni ochrany. Stretávam sa s primátorom, predsedom samosprávy a so šéfom pamiatkarov a diskutujeme o tom, ako túto pevnosť, ktorá je dnes ruinou, zreštaurovať, zachovať jej historickú hodnotu a zároveň to urobiť tak, aby to pre mňa malo komerčný význam. Väčšinu času pritom rozprávame o Napoleonovi, o delostrelectve – keďže som bol vo francúzskej armáde dôstojníkom delostrelectva. .nerozumiem. Prečo diskutujete o delostrelectve?
Pretože tá pevnosť je delostrelecká a našou spoločnou vášňou je delostrelectvo. Nakoniec som povedal, že by sme chceli mať zvonku pevnosti obchody, zvnútra kancelárie, pričom zachováme ducha pevnosti, architektúru, materiál, tehly. Ide o to, aby tá budova ožila. Ak neožije, tak schátra a jedného dňa jej nebude. .vy sa zaujímate špeciálne o historické budovy?
Snažíme sa. Môj otec býva v budove z jedenásteho storočia. Je kompletne zrekonštruovaná. Tri roky sme bojovali s úradmi, lebo sme chceli odstrániť prístavby, ktoré vznikli v devätnástom storočí. Náš architekt priniesol pôvodné kresby budovy a presvedčili sme úradníkov o tom, že to, čo robíme, je v súlade s predstavami pôvodných staviteľov. Zaujímajú nás historické budovy preto, lebo nás zaujíma ich architektúra. Okrem toho máme aj niekoľko moderných budov. Kúpili sme napríklad nedokončenú stavbu na Rajskej ulici v Bratislave, je to moderná budova, no chceme jej dať historickú fasádu. Chceme, aby to bola francúzska fasáda, no nesmie byť príliš francúzska. Veľa sme o tom debatovali s vtedajším hlavným architektom Bratislavy pánom Štefanom Šlachtom. Boli to úžasné debaty. Rozprával nám o tom, aká bola Bratislava a dal mi knihu o tradičných bratislavských fasádach. Je to môj „manuál". Hľadám v nej zaujímavé detaily, a potom si ich idem pozrieť do mesta. Keď porovnáš panelák a historickú budovu, vo svojej podstate sa veľmi nelíšia: vstup, dvere, okná, steny, strecha. Líšia sa však detailmi, malými vecami a tie sú najdôležitejšie. Rozmýšľame potom, ako tie staré detaily použiť bez toho, aby vznikol gýčový pastiš. Veľa vecí treba zjednodušiť. Sochy anjelov zrejme reprodukovať nebudeme, ale opracovanie rohov áno. .areál Cvernovky pozostáva z industriálnych budov. Jedna skupina ľudí by to všetko najradšej zbúrala, iní by to chceli zachovať v neporušenej podobe.
Má to jeden problém. Ak nejakú stavbu chceme len chrániť, postupom času stratí svoje kvality. Krása všetkého je v detailoch. Zároveň sa musíte sústrediť na bezpečnosť, funkčnosť a použiteľnosť stavieb. Krásna budova, ktorá sa nepoužíva, je zbytočná, mŕtva. Cvernovka v súčasnom stave je modrina na tvári Bratislavy. Nemôže to takto zostať. Väčšinu budov bude treba zbúrať. Zároveň je tu veľa vecí, ktoré treba zrekonštruovať. Moji architekti v súčasnosti fotografujú všetky zaujímavé detaily. Betón je nezaujímavý materiál, no tehly sú veľmi zaujímavé. V areáli je niekoľko pekných tehlových budov. To preto, lebo tehly sú pekné. Najväčšou výzvou je to, ako využiť tie tehly a tvary a aby to pritom bolo funkčné a praktické. Sú tu výborné prvky, ktoré tu musia zostať: napríklad tvary okien alebo kovové podporné stĺpy. Niektorí by to všetko chceli chrániť, ale to by bola hlúposť. Celá ulica by bola škaredá. Musíme nájsť správne proporcie. Hrozné by bolo, keby sme tu postavili modernú sklenenú budovu ako napríklad Apollo. Musíme nájsť optimálne riešenie. .na Košickej ulici vznikli v posledných rokoch zaujímavé kaviarne a obchody. Tie tam plánujete nechať?
Čo je na tých budovách pekné? .ich duch. Ulica ožila
Presne tak. Duch. Ale ulica neožila dostatočne. A to preto, lebo na konci ulice je veľká budova, ktorá je mŕtva. Musíme ju oživiť. A neožila dostatočne aj preto, lebo sú to len kaviarne a nič nie je nad nimi. Nič, čo by ich podporovalo. Mne sa na tých priestoroch páči to, že sú hlboké, svetlé a tehlové. A to musíme ochrániť: tehly, hĺbku a ducha. Mal som záujem aj o budovu pivovaru Stein, ale vstúpili do toho ochranári. Aby bolo jasné: ja som ochranár. Ale treba chrániť správne veci. Úplne ma napríklad uráža rozhodnutie pražského magistrátu, ktoré povolilo výstavbu modernej budovy na Václaváku, pričom budú zničené päťstoročné pivnice. To je hanba. Ale na druhej strane ochraňovať betónový dom Steinu je úplná hlúposť. Nemá žiadne použitie. Zaujímavý je len tvar a použitý materiál, teda zinok a meď. Navrhol som zbúranie budovy a postavenie novej, s použitím modernej technológie a pri zachovaní presne takého tvaru, aký má dnes, len na vrchu by bolo viac skla, aby bolo vnútri svetlo. Zvonku by sme použili ten istý materiál. Pre ochranárov to bolo neprijateľné. Pozrite sa napríklad na Benátky. Sú postavené z materiálu ukradnutého po celej Európe a je to pritom krásne. Alebo Bratislavský hrad. Zmenili fasádu a je to veľmi pekné. Treba si vždy uvedomiť, čo vlastne chránime: tvar, ducha alebo budovu? Ak ochraňujeme budovu, tak tá musí mať v sebe unikátnu históriu a nereprodukovateľnú architektonickú kvalitu. .máte už s Cvernovkou konkrétne plány?
Hlavná budova Cvernovky má svoju hodnotu, a preto ju treba ochrániť, možno treba niektoré industriálne prvky ešte zdôrazniť. A hlavne ju treba oživiť. Pri ostatných budovách treba zachovať ducha a detaily. Treba celý areál otvoriť, urobiť v ňom verejný aj uzavretý park. Budú tam kaviarne, obchody. Malo by tam byť veľa priestoru pre chodcov. Je totiž nemám rád autá. Oveľa radšej chodím pešo alebo na bicykli. Jedna z vecí, ktorá mi vo východnej Európe najviac prekáža, je rýchla jazda v meste a to, že šoféri nedávajú prednosť chodcom na priechodoch. .budete meniť aj Cubicon?
V Cubicone som podpísal prenájom pre šesť francúzskych obchodov. Mojím cieľom je, aby ceny v Bratislave boli také nízke ako v Paríži alebo vo Viedni. A v rovnakej kvalite ako tam. V zmluve mám zakotvenú podmienku, že ak bude cena za rovnaký tovar vyššia než v Paríži alebo vo Viedni, mám právo odstúpiť od zmluvy. .prečo sú ceny na Slovensku často vyššie než v Francúzsku?
Dôvody sú prosté: je tu menšia konkurencia, majitelia obchodných centier chcú vysoké nájomné a ľudia, ktorí vlastnia obchody, chcú byť z večera do rána milionári, čo jazdia na mercedesoch. Vo Francúzsku to ide pomalšie. Našej rodine to trvalo 500 rokov. .ako vnímaš európsku finančnú krízu?
Eurokríza je veľmi jednoduchá. Jedna krajina za posledných 40 rokov neustále produkovala: Nemecko. A predávalo to na úver. Krajiny ako Grécko alebo Taliansko mali stále veľký dlh. Problémom bol jeho pomer k HDP. Tieto krajiny každý rok devalvovali svoju menu, a tak bol ten pomer účtovne v poriadku. Nemci preto museli ďalší rok vyrábať ešte lepšie autá za ešte nižšiu cenu. Až s príchodom eura začali do Nemecka prúdiť skutočné peniaze. .prečo má Európa také dlhy?
Grécky parlament nedávno odhlasoval nákup 200 nových mercedesov pre svojich poslancov. Nemecko, ktoré hrozí, že Grécku nedá peniaze, predá gréckemu parlamentu 200 mercedesov, za ktoré nakoniec zaplatia nemecké banky. Je to celé tak trochu hra. Najhoršie je však to, že krajina, ako je Slovensko, prešla všetkými potrebnými reformami, aby splnila všetky európske požiadavky. Boli ste „dobrí žiaci", urobili ste si všetky úlohy a teraz budete platiť za tých podvodníkov, ktorí si úlohy nespravili. To je veľmi zlý príklad. Keby som bol slovenským politikom, položil by som si otázku, či máme pokračovať v reformách. Ale načo? Veď oveľa výhodnejšie je sľúbiť všetko a zadlžiť sa. Európa to zaplatí. Ale veľký politik je ten, ktorý povie, že takto sa správať nebudeme, lebo to je nemorálne. A nech nás Európa tlačí ako chce, neuhneme. Oni povedia, že aj Nemecko platí. Ale Nemecko je aj hlavným prijímateľom, ktorý stále predáva svoje produkty. A okrem toho Grécku požičiate za 5,5 percenta, Nemecko si požičia za 2,5 percenta, Slovensko za 5,5 percenta. Takže aj z dlhodobého hľadiska Nemecko zarobí, no Slovensko nie. .vy nie ste veľký eurooptimista.
Ja som bol proti Maastrichtskej dohode a bol som proti euru. Spoločná mena je fajn, ale musí byť založená na spoločných princípoch. A tie tu nie sú. Grécky poslanec zarobí mesačne 8 000 eur, francúzsky prezident 6 000 eur. Slovenský europoslanec zarobí 10 000 eur plus ďalších 10 000 dostane na asistentov, kanceláriu a cestovanie. A v europarlamente je 500 takýchto poslancov. Moja bývalá sekretárka mala plat 1 500 eur. Teraz pracuje v europarlamente, kde prekladá texty, a zarába 3 000 eur. Je to choré. .ako je na tom dnes Francúzsko?
Ak euro zanikne, mnohé krajiny to silno zasiahne. Tie, ktoré majú zdravú ekonomiku, však oveľa menej. Slovensko má dobrú ekonomiku, a preto po eure bude mať dobrú menu. Grécko, Taliansko, Španielsko budú mať problém. S Francúzskom som si nie celkom istý. .vy o páde eura hovoríte ako o istej veci. Budeme mať euro ešte o rok?
Myslím si, že áno. Lenže vinou inflácie bude mať menšiu hodnotu. Jeremy Cristau/
Výkonný riaditeľ realitnej skupiny JF Hamilton Group, ktorej jediným vlastníkom je jeho rodina. JF Hamilton Group odkúpila za 60 miliónov eur všetky slovenské aktíva spoločnosti Sekyra Group, medzi ktoré patrí Galéria a Rezidencia Cubicon v Mlynskej doline a areál Cvernovky v centre Bratislavy. Jeremy žije so svojou manželkou v Bratislave.