Dieťa, predovšetkým to mladšie, má byť v škole samo sebou, má mať svoj svet, bádať, byť slobodné, autonómne, tvorivé. Tento slovník sa často spája so zážitkovými formami učenia a vyučovaním prepojeným na prax. Všetky možné alternatívy sú v tomto slovníku lepšie ako bežná škola.
Rodičovský diskurz o vzdelávaní ich detí je zase plný „investície“ do rozvoja dieťaťa. Pomaly už „prenatálna“ angličtina (v materskej škole najneskôr), všemožný rozvoj nadania a talentu vo voľnočasových organizáciách. V pozadí tu pracuje princíp konkurencie, dať dieťaťu konkurenčnú výhodu oproti iným deťom. Rodičia v tejto snahe už od najútlejšieho veku svojho dieťaťa načúvajú producentom hračiek o hračkách podnecujúcich vývin. Cieľ je jasný – vklad do budúcej školskej úspešnosti, do úspešnosti v živote. Ako hovorí Holmer Nadesanová vo svojej eseji s príznačným názvom Produkovanie podnikavého dieťaťa: výskum mozgu, detské vývinové hračky a guvernmentalita, rodičia túžia po tom, aby sa ich deti „vyvíjali o čosi rýchlejšie a lepšie ako ostatné – dosahujúc lepšie výkony, ako by sa očakávalo v ich veku“.
.dieťa-superpodnikateľ
Holmer Nadesanová zároveň upozorňuje, že ochranársky verejný diskurz o detskom objaviteľstve a autonómii tvorí svojím individualizmom a praktickosťou partnerský diskurz superlatívnych očakávaní rodičov, na ktoré sa napája myšlienka tvorivosti a inovatívnosti, ktorá má dnes ekonomizujúcu podobu podnikateľstva. Samostatné, iniciatívne a konkurencieschopné dieťa, to je ideál neoliberálneho pracovníka, podnikateľa. Je možné takýto pragmatický a neromantizujúci, ekonomizujúci jazyk používať v súvislosti s predškolským vekom? Je tento slovník politicky korektný? Čuduj sa svete, áno.
Ak si pozrieme strategické a metodické dokumenty starostlivosti o malé deti (od 3. do 8. roku života), ktorých medzinárodným prototypom je dnes dokument Developmentally Appropriate Practice (Vývinovo primeraná prax), tak v ňom nájdeme ustavičné zdôrazňovanie práce s dieťaťom na hranici jeho vývinových možností či stratégií urýchľovania detského vývinu. In už nie je, aby dieťa bolo normálne, čiže bolo v súlade s vývinovou normou, ale aby ju prekračovalo. Nie náhodou angloamerický svet objavil koncom 80. rokov (v nastupujúcej prvej vlne neoliberalizmu) kultúrneho psychológa Vygotského s jeho konceptom takzvanej „zóny najbližšieho vývinu“, ktorá je dnes široko rozpracúvaná v metodikách urýchľovania detskej gramotnosti a jej osvojovania už v materskej škole. Vygotský dnes ovládol všetky zásadné programové dokumenty týkajúce sa materských škôl. Známy sociológ detstva K. Hultqvist hovorí o obrate ku kompetentnému dieťaťu.
A vôbec už nie je výnimkou, aby sa v strategických politických dokumentoch takýto obraz „superdieťaťa“ nespájal so spôsobilosťami, ktoré nechápeme ako detské, napríklad so spôsobilosťou finančnej gramotnosti či podnikania. V Stanovisku Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru s názvom Podpora podnikateľského zmýšľania prostredníctvom vzdelávania a školstva sa požaduje rozvoj podnikateľského ducha už od najútlejšieho veku, pričom ako vzorový sa uvádza švédsky program Schodisko k podnikaniu, v rámci ktorého „sedemroční ‚malí géniovia' vytvárajú jednoduché a praktické inovácie“. Nedávno mi na mail prišiel materiál MZV SR s názvom Výučbové programy na podporu vedomostnej ekonomiky, kreativity a podporu podnikateľského ducha vo vytypovaných krajinách. Je tam uvedený rakúsky program Minopolis – Die Stadt der Kinder orientovaný na deti od 4 rokov, oboznamujúci deti s podnikateľstvom, konzumom a finančným sektorom. Pracujú s peniazmi Eurolino, investujú ich, ukladajú do konkrétneho bankového domu, hľadajú si prácu, nakupujú v konkrétnom supermarkete.
.nekultúrna škola?
Volá sa to spätosť so životom, praktickosť vzdelávania, zážitkové učenie. Ak (materskú) školu takto spojíme so životom, otvárame čiernu skrinku kultúrneho ignorantstva. Legitimizujeme školu ako prostriedok bezbrehého sociálneho darvinizmu „geniálnych podnikateľov“. A možno prídeme na to, že bežná škola s jej „nepraktickou“ vzdelávacou misiou chráni deti pred životom preto, aby im odovzdala všeobecné vzdelanie, kultúrnosť a humanitu. A rozbitie jej kultúrnych základov, začínajúce humanistickým slovníkom straty detstva a autonómie, paradoxne do tejto straty vyúsťuje.
Autor je výskumný pracovník Centra pedagogického výskumu SAV.
Rodičovský diskurz o vzdelávaní ich detí je zase plný „investície“ do rozvoja dieťaťa. Pomaly už „prenatálna“ angličtina (v materskej škole najneskôr), všemožný rozvoj nadania a talentu vo voľnočasových organizáciách. V pozadí tu pracuje princíp konkurencie, dať dieťaťu konkurenčnú výhodu oproti iným deťom. Rodičia v tejto snahe už od najútlejšieho veku svojho dieťaťa načúvajú producentom hračiek o hračkách podnecujúcich vývin. Cieľ je jasný – vklad do budúcej školskej úspešnosti, do úspešnosti v živote. Ako hovorí Holmer Nadesanová vo svojej eseji s príznačným názvom Produkovanie podnikavého dieťaťa: výskum mozgu, detské vývinové hračky a guvernmentalita, rodičia túžia po tom, aby sa ich deti „vyvíjali o čosi rýchlejšie a lepšie ako ostatné – dosahujúc lepšie výkony, ako by sa očakávalo v ich veku“.
.dieťa-superpodnikateľ
Holmer Nadesanová zároveň upozorňuje, že ochranársky verejný diskurz o detskom objaviteľstve a autonómii tvorí svojím individualizmom a praktickosťou partnerský diskurz superlatívnych očakávaní rodičov, na ktoré sa napája myšlienka tvorivosti a inovatívnosti, ktorá má dnes ekonomizujúcu podobu podnikateľstva. Samostatné, iniciatívne a konkurencieschopné dieťa, to je ideál neoliberálneho pracovníka, podnikateľa. Je možné takýto pragmatický a neromantizujúci, ekonomizujúci jazyk používať v súvislosti s predškolským vekom? Je tento slovník politicky korektný? Čuduj sa svete, áno.
Ak si pozrieme strategické a metodické dokumenty starostlivosti o malé deti (od 3. do 8. roku života), ktorých medzinárodným prototypom je dnes dokument Developmentally Appropriate Practice (Vývinovo primeraná prax), tak v ňom nájdeme ustavičné zdôrazňovanie práce s dieťaťom na hranici jeho vývinových možností či stratégií urýchľovania detského vývinu. In už nie je, aby dieťa bolo normálne, čiže bolo v súlade s vývinovou normou, ale aby ju prekračovalo. Nie náhodou angloamerický svet objavil koncom 80. rokov (v nastupujúcej prvej vlne neoliberalizmu) kultúrneho psychológa Vygotského s jeho konceptom takzvanej „zóny najbližšieho vývinu“, ktorá je dnes široko rozpracúvaná v metodikách urýchľovania detskej gramotnosti a jej osvojovania už v materskej škole. Vygotský dnes ovládol všetky zásadné programové dokumenty týkajúce sa materských škôl. Známy sociológ detstva K. Hultqvist hovorí o obrate ku kompetentnému dieťaťu.
A vôbec už nie je výnimkou, aby sa v strategických politických dokumentoch takýto obraz „superdieťaťa“ nespájal so spôsobilosťami, ktoré nechápeme ako detské, napríklad so spôsobilosťou finančnej gramotnosti či podnikania. V Stanovisku Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru s názvom Podpora podnikateľského zmýšľania prostredníctvom vzdelávania a školstva sa požaduje rozvoj podnikateľského ducha už od najútlejšieho veku, pričom ako vzorový sa uvádza švédsky program Schodisko k podnikaniu, v rámci ktorého „sedemroční ‚malí géniovia' vytvárajú jednoduché a praktické inovácie“. Nedávno mi na mail prišiel materiál MZV SR s názvom Výučbové programy na podporu vedomostnej ekonomiky, kreativity a podporu podnikateľského ducha vo vytypovaných krajinách. Je tam uvedený rakúsky program Minopolis – Die Stadt der Kinder orientovaný na deti od 4 rokov, oboznamujúci deti s podnikateľstvom, konzumom a finančným sektorom. Pracujú s peniazmi Eurolino, investujú ich, ukladajú do konkrétneho bankového domu, hľadajú si prácu, nakupujú v konkrétnom supermarkete.
.nekultúrna škola?
Volá sa to spätosť so životom, praktickosť vzdelávania, zážitkové učenie. Ak (materskú) školu takto spojíme so životom, otvárame čiernu skrinku kultúrneho ignorantstva. Legitimizujeme školu ako prostriedok bezbrehého sociálneho darvinizmu „geniálnych podnikateľov“. A možno prídeme na to, že bežná škola s jej „nepraktickou“ vzdelávacou misiou chráni deti pred životom preto, aby im odovzdala všeobecné vzdelanie, kultúrnosť a humanitu. A rozbitie jej kultúrnych základov, začínajúce humanistickým slovníkom straty detstva a autonómie, paradoxne do tejto straty vyúsťuje.
Autor je výskumný pracovník Centra pedagogického výskumu SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.