Šéfredaktori SME, Hospodárskych novín, Nového času, Plus jeden dní vyjadrili minulý utorok v spoločnom vyhlásení so šéfredaktorkou Pravdy Norou Sliškovou solidaritu „so žurnalistami priamo dotknutými kauzou odpočúvania“. Žiadali preto dôsledné prešetrenie celej kauzy, o ktorej budú vraj aj naďalej prinášať objektívne a vyvážené informácie. Deklarácia sa končí vetou: „Dotknutí kolegovia a médiá budú mať vždy našu podporu pri vykonávaní svojej práce.“
K deklarácii sa pripojilo aj druhé z dotknutých médií, TA3 Michala Gučíka – človeka, ktorý si deň predtým nahral a na tlačovke zverejnil súkromný rozhovor s Galkom.
Lenže nielen preto je spoločné vyhlásenie omylom. Tým väčším problémom je falošné chápanie stavovskej solidarity. Po prvé, písať dramatické deklarácie proti odpočúvaniu novinárov a žiadať dôsledné prešetrenie v čase, keď leží Galko na zemi a všetci politici od Fica až po Radičovú sa zošikovali za novinármi, je teatrálna sebastrednosť. Už naozaj nie sú 90. roky a nevládnu Mečiar s Lexom.
Ale ani toto by nebol hlavný problém deklarácie. Ním je navodenie dojmu, že dotknutí novinári z Pravdy si len profesionálne robili svoju prácu, pri ktorej si aj naďalej zaslúžia „našu podporu“.V novinárskych kruhoch bolo predsa už pred prevalením odposluchu redaktorky Pravdy s exministrom Kaliňákom dlhodobo známe, aké sú pomery v tomto denníku. Novinári vedia, že Robert Kaliňák, hlavný oponent Galka, je v Pravde ako doma. Všetci vedia, kto je Kaliňák a prečo má z Galka vyrážky. Všetci vedia, prečo Pravda horlivo píše najmä proti ľuďom ako Galko či Spišiak, na ktorých dokáže v dramatických titulkoch na predných stranách zverejniť až úsmevné absurdity (napríklad o Spišiakovom synovi a jeho “opletačkách s políciou”, lebo pred pár rokmi vypil v obchode mlieko pred zaplatením). No keďže v našich médiách tradične panuje stavovská solidarita, o tomto si väčšina novinárov len potichu šeptala. Denník Pravda a jej „investigatívci“ tak nie sú iba akýmisi obeťami odposluchov. Poslaním novinára je hľadať pravdu, strážiť verejný záujem a v istom zmysle robiť krajinu lepšou. A nie poľovať v mene súkromného záujmu na vybraných politikov, ktorí pri všetkých svojich chybách naozaj bojujú s korupciou. Bolo preto zavádzaním verejnosti, keď šéfredaktori iných novín, ktorí denník Pravda čítajú a minimálne niečo tušia o zákulisí, toto všetko pustili z hlavy a podpísali s Pravdou spoločnú deklaráciu. Čo je viac – stavovská solidarita, alebo stavovská česť?
Solidarita však mala krátke trvanie: Pravda sa za vyjadrenie solidarity poďakovala naozaj zlomyselným spôsobom: pred svojimi čitateľmi interpretovala rozhovor Vavrovej s Kaliňákom tak, že SME vychádza Kaliňákovi viac v ústrety. Navyše, v rozpore s tým, čo šéfredaktorka Slišková sľúbila v deklarácii, Pravda zamlčala podstatné skutočnosti rozhovoru. SME sa pritom z kontextu odposluchu nemá za čo hanbiť. Na rozdiel od Pravdy. Kaliňák nepredkladá SME ako príklad väčšej prisluhovačnosti, ale väčšej profesionality. To je predsa len významný rozdiel, ktorému zrejme rozumie aj Nora Slišková.
Je preto pozitívne, že SME si po tejto skúsenosti trochu uvedomilo, že stavovská solidarita v tomto prípade za veľa nestojí. A tak sa kauza odpočúvania presúva do inej polohy: aj my novinári musíme teraz viac rozmýšľať, čo sme to vlastne za stav.
Časť tohto textu vyšla pôvodne v redakčnom blogu na www.tyzden.sk
Lenže nielen preto je spoločné vyhlásenie omylom. Tým väčším problémom je falošné chápanie stavovskej solidarity. Po prvé, písať dramatické deklarácie proti odpočúvaniu novinárov a žiadať dôsledné prešetrenie v čase, keď leží Galko na zemi a všetci politici od Fica až po Radičovú sa zošikovali za novinármi, je teatrálna sebastrednosť. Už naozaj nie sú 90. roky a nevládnu Mečiar s Lexom.
Ale ani toto by nebol hlavný problém deklarácie. Ním je navodenie dojmu, že dotknutí novinári z Pravdy si len profesionálne robili svoju prácu, pri ktorej si aj naďalej zaslúžia „našu podporu“.V novinárskych kruhoch bolo predsa už pred prevalením odposluchu redaktorky Pravdy s exministrom Kaliňákom dlhodobo známe, aké sú pomery v tomto denníku. Novinári vedia, že Robert Kaliňák, hlavný oponent Galka, je v Pravde ako doma. Všetci vedia, kto je Kaliňák a prečo má z Galka vyrážky. Všetci vedia, prečo Pravda horlivo píše najmä proti ľuďom ako Galko či Spišiak, na ktorých dokáže v dramatických titulkoch na predných stranách zverejniť až úsmevné absurdity (napríklad o Spišiakovom synovi a jeho “opletačkách s políciou”, lebo pred pár rokmi vypil v obchode mlieko pred zaplatením). No keďže v našich médiách tradične panuje stavovská solidarita, o tomto si väčšina novinárov len potichu šeptala. Denník Pravda a jej „investigatívci“ tak nie sú iba akýmisi obeťami odposluchov. Poslaním novinára je hľadať pravdu, strážiť verejný záujem a v istom zmysle robiť krajinu lepšou. A nie poľovať v mene súkromného záujmu na vybraných politikov, ktorí pri všetkých svojich chybách naozaj bojujú s korupciou. Bolo preto zavádzaním verejnosti, keď šéfredaktori iných novín, ktorí denník Pravda čítajú a minimálne niečo tušia o zákulisí, toto všetko pustili z hlavy a podpísali s Pravdou spoločnú deklaráciu. Čo je viac – stavovská solidarita, alebo stavovská česť?
Solidarita však mala krátke trvanie: Pravda sa za vyjadrenie solidarity poďakovala naozaj zlomyselným spôsobom: pred svojimi čitateľmi interpretovala rozhovor Vavrovej s Kaliňákom tak, že SME vychádza Kaliňákovi viac v ústrety. Navyše, v rozpore s tým, čo šéfredaktorka Slišková sľúbila v deklarácii, Pravda zamlčala podstatné skutočnosti rozhovoru. SME sa pritom z kontextu odposluchu nemá za čo hanbiť. Na rozdiel od Pravdy. Kaliňák nepredkladá SME ako príklad väčšej prisluhovačnosti, ale väčšej profesionality. To je predsa len významný rozdiel, ktorému zrejme rozumie aj Nora Slišková.
Je preto pozitívne, že SME si po tejto skúsenosti trochu uvedomilo, že stavovská solidarita v tomto prípade za veľa nestojí. A tak sa kauza odpočúvania presúva do inej polohy: aj my novinári musíme teraz viac rozmýšľať, čo sme to vlastne za stav.
Časť tohto textu vyšla pôvodne v redakčnom blogu na www.tyzden.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.