Čas na prvú kávu z plastového pohárika, kúpenú v automate v chladnom vestibule nemocnice, prišiel toho dňa okolo poludnia. Sanitárka Marta Tomašáková a jej kolega Ivan Tekeliak čakajú s pacientkami, zababušenými v dekách, oddane sediacimi na rozheganých čiernych vozíkoch, na chirurgické vyšetrenia. Ivan odbieha s papiermi a žiadankami o vyšetrenia na očné oddelenie.
.dni, plné rutiny
„Pacienti sú zväčša imobilní, musíme ich polohovať, pri podávaní stravy zdvíhať, dávať do polosedu, zakladať im podbradníky, kŕmiť ich, ukladať na spánok, niekoľkokrát za deň prebaľovať, umývať, sprchovať,“ opisuje prácu sanitárky Ivana Pajanková z Liečebne svätého Františka v Bratislave. Podobné pracovné náplne a povinnosti majú i pani Marta a jej kolega Ivan z oddelenia dlhodobo chorých v Nemocnici s poliklinikou MUDr. Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši. Ivan Rusnák, primár oddelenia, hovorí, že zdravotníctvo si bez sanitárok a sanitárov nevie predstaviť: „Pracujeme jeden vedľa druhého. To, že sanitárky a sanitári nie sú v hierarchii na najvyšších priečkach, neznamená, že ich práca je nepotrebná, zbytočná. Naopak, je nenahraditeľná. Tak, ako mnohé iné povolania, je však nedocenená, finančne podhodnotená.“
S Martou, Ivanom a pacientkami sa vraciame z vyšetrení. Je čas obeda. V pestrofarebných plastových pohároch je rozmixovaná zeleninová polievka – väčšine ležiacich na oddelení ju treba podávať do úst injekčnou striekačkou s nasadenou hadičkou. „Tetuška, ešte jeden hlt... Len to pekne prehltnite,“ presviedča pani Marta nevládnu, polosediacu starenku na posteli. Každý druhý hlt vlažnej stravy zanovito končí na podbradníku. Zjesť neveľkú porciu polievky trvá ťažko chorej takmer dvadsať minút. Mlčanlivého pána s nohami amputovanými pod bedrovými kĺbmi usádza Ivan na posteli, podkladá mu chrbát vankúšmi, pod bradu prisúva stolík s jedlom. Zemiaky, omáčka, kúsky mäsa, polievka, nápoj.
.štrajkovať asi nevieme
„Je to ťažká práca, nielen fyzicky, ale hlavne psychicky,“ povie Ivan, vyučený elektromechanik, ktorý sa k práci ošetrovateľa dostal v roku 1998 počas civilnej vojenskej služby. Neskôr si spravil sanitársky kurz a odvtedy o inej práci ako v zdravotníctve neuvažuje: „Pár dní po tom, ako som nastúpil na toto oddelenie, zomrel jeden z pacientov, o ktorých som sa staral. Bol to šok, nevedel som sa s tým zmieriť, stále som sa spytoval, čo som zle spravil, ako som mohol pomôcť. Trápil som sa, každé úmrtie sa nieslo so mnou za brány nemocnice, psychicky som sa s tým vyrovnával dlhé mesiace.“ Tenkú hranicu medzi povolaním a poslaním sanitára ilustruje Ivan opisom práce s dôvetkom, že po skončení služby sanitára sa často neprezlečie z bieleho a nastupuje do nočnej ústavnej pohotovostnej služby. „Som na mobile, volajú ma zo všetkých oddelení nemocnice, tam treba ísť s materiálmi, potom urgentne odviezť niekoho na vyšetrenia, odskočiť po výsledky, odtiaľ zas hlásia úmrtie pacienta, je potrebné ísť na patológiu. Keď sa to skončí, som zas sanitárom. Nie je výnimkou, že som aj vyše tridsať hodín bez prestania v službe.“ Podstatné je, ako zdôrazňuje, že ho práca baví. „Ak ma niečo nebaví, je to pohľad na výplatnú pásku,“ smeje sa. Pohotovostnými službami si privyrába k sanitárskemu platu na hranici 350 eur mesačne. Ivana Pajanková potvrdzuje, že práca sanitárov je hodnotená najnižšími tarifami, aj keď je to rozdielne od lokalizácie a typu zariadenia, v ktorom pracujú. Vyššie platy majú sanitári v hlavnom meste, v neštátnych zariadeniach. „Nezarobím ani 500 eur mesačne v čistom. Práca ma síce uspokojí, ale neuživí, tak si robím odborný pedikérsky kurz. Musím prežiť – preto budem pedikérkou, aby som mohla naďalej byť sanitárkou,“ zasmeje sa. Ani pani Marta po štrnástich rokoch sanitárčenia z 350-eurového platu nevyžije. Privyrába si nočnými službami, po sobotách, nedeliach, aj ako upratovačka v strednej škole. „Naša práca je na jednej strane nedocenená, na druhej strane si okrem kurzov nevyžaduje špecifické vyššie odborné vzdelanie, preto sa sanitári a sanitárky často cítia menejcenní, nedocenení. Asi ani nevedia štrajkovať za vyššie mzdy, netrúfnu si,“ hovorí Pajanková, ktorá je sanitárkou dva roky.
.emócie a príbehy
„Povedzte úprimne, cítite nejaký zápach?“ pýta sa Marta. „Nie“, nasávam vzduch nemocničnej chodby nosom a odpovedám pravdivo. Vzápätí mi dôjde zmysel položenej otázky: Pred pár minútami sme dokončili prebaľovanie. Všetko išlo rýchlo, nestačím sledovať na prvý pohľad chaotický, ale účelný, koordinovaný pohyb rúk v modrých jednorazových rukaviciach. Obracanie pacientov na bok, výmena znečistených plienok, občas i posteľnej bielizne, hygiena intímnych častí bezvládných tiel, náprava zležaných vankúšov, náhle sa pacient stráca pod pokrývkou. Ide sa od postele k posteli, všetko trvá niekoľko minút. Potom príde čas na krátky oddych a možnosť prihriať si nedojedený obed v mikrovlnke. Marta je unavená, Ivan odchádza s nejakými papiermi na druhý koniec nemocničného areálu.
„Je to práca, ktorú vnímam ako poslanie, je mi takmer záľubou,“ vraví Ivana Pajanková. Dobrá sanitárčina je vraj o kontaktoch s ľuďmi. „Príbehy, emócie spojené s prácou, si miešam s kyslíkom, ktorý dýcham,“ povie poeticky, aby vzápätí upozornila na to, že nie je sanitár ako sanitár: „Sú takí, ktorí chcú pomáhať a pomáhajú, práca napĺňa ich potrebu byť užitočnými. Potom sú takí, ktorí to robia preto, aby niečo robili, a napokon sa nájdu tí, ktorí si niečo chcú a musia dokazovať, v chorých a najmä starých, nevládnych ľuďoch vidia ľahké obete manipulácie, ponižovania, ubližovania, dokonca týrania. Kompenzujú si tak často vlastné nedostatky, poruchy osobností, psychické stavy. Žiaľ, nie všetci sanitári a sanitárky sú rovnakí.“
.nahí a živí
Kŕmime. V miskách rozdrobená mäkká strava: piškóty s detskou výživou, jogurtom, rožok s čajom. Kŕmenie lyžičkou trvá dlho, starí ľudia majú problémy s prehĺtaním, inak ako cez striekačku a hadičku stravu neprijmú. Vekový priemer pacientiek a pacientov na oddelení dlhodobo chorých je vyše osemdesiat rokov. Zavinutí v bielych dlhých košeliach s mašličkami na chrbte, nehybne ležiaci na polohovateľných posteliach, mlčky prijímajú svoje osudy. Nakŕmiť, prebaliť, podať lieky, umyť, prezliecť, prihovoriť sa, pohladiť aj usmiať sa. Uložiť spať. A tak stále dookola. Aj oni, títo proletári a proletárky slovenského zdravotníctva, si zaslúžia našu pozornosť.
.dni, plné rutiny
„Pacienti sú zväčša imobilní, musíme ich polohovať, pri podávaní stravy zdvíhať, dávať do polosedu, zakladať im podbradníky, kŕmiť ich, ukladať na spánok, niekoľkokrát za deň prebaľovať, umývať, sprchovať,“ opisuje prácu sanitárky Ivana Pajanková z Liečebne svätého Františka v Bratislave. Podobné pracovné náplne a povinnosti majú i pani Marta a jej kolega Ivan z oddelenia dlhodobo chorých v Nemocnici s poliklinikou MUDr. Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši. Ivan Rusnák, primár oddelenia, hovorí, že zdravotníctvo si bez sanitárok a sanitárov nevie predstaviť: „Pracujeme jeden vedľa druhého. To, že sanitárky a sanitári nie sú v hierarchii na najvyšších priečkach, neznamená, že ich práca je nepotrebná, zbytočná. Naopak, je nenahraditeľná. Tak, ako mnohé iné povolania, je však nedocenená, finančne podhodnotená.“
S Martou, Ivanom a pacientkami sa vraciame z vyšetrení. Je čas obeda. V pestrofarebných plastových pohároch je rozmixovaná zeleninová polievka – väčšine ležiacich na oddelení ju treba podávať do úst injekčnou striekačkou s nasadenou hadičkou. „Tetuška, ešte jeden hlt... Len to pekne prehltnite,“ presviedča pani Marta nevládnu, polosediacu starenku na posteli. Každý druhý hlt vlažnej stravy zanovito končí na podbradníku. Zjesť neveľkú porciu polievky trvá ťažko chorej takmer dvadsať minút. Mlčanlivého pána s nohami amputovanými pod bedrovými kĺbmi usádza Ivan na posteli, podkladá mu chrbát vankúšmi, pod bradu prisúva stolík s jedlom. Zemiaky, omáčka, kúsky mäsa, polievka, nápoj.
.štrajkovať asi nevieme
„Je to ťažká práca, nielen fyzicky, ale hlavne psychicky,“ povie Ivan, vyučený elektromechanik, ktorý sa k práci ošetrovateľa dostal v roku 1998 počas civilnej vojenskej služby. Neskôr si spravil sanitársky kurz a odvtedy o inej práci ako v zdravotníctve neuvažuje: „Pár dní po tom, ako som nastúpil na toto oddelenie, zomrel jeden z pacientov, o ktorých som sa staral. Bol to šok, nevedel som sa s tým zmieriť, stále som sa spytoval, čo som zle spravil, ako som mohol pomôcť. Trápil som sa, každé úmrtie sa nieslo so mnou za brány nemocnice, psychicky som sa s tým vyrovnával dlhé mesiace.“ Tenkú hranicu medzi povolaním a poslaním sanitára ilustruje Ivan opisom práce s dôvetkom, že po skončení služby sanitára sa často neprezlečie z bieleho a nastupuje do nočnej ústavnej pohotovostnej služby. „Som na mobile, volajú ma zo všetkých oddelení nemocnice, tam treba ísť s materiálmi, potom urgentne odviezť niekoho na vyšetrenia, odskočiť po výsledky, odtiaľ zas hlásia úmrtie pacienta, je potrebné ísť na patológiu. Keď sa to skončí, som zas sanitárom. Nie je výnimkou, že som aj vyše tridsať hodín bez prestania v službe.“ Podstatné je, ako zdôrazňuje, že ho práca baví. „Ak ma niečo nebaví, je to pohľad na výplatnú pásku,“ smeje sa. Pohotovostnými službami si privyrába k sanitárskemu platu na hranici 350 eur mesačne. Ivana Pajanková potvrdzuje, že práca sanitárov je hodnotená najnižšími tarifami, aj keď je to rozdielne od lokalizácie a typu zariadenia, v ktorom pracujú. Vyššie platy majú sanitári v hlavnom meste, v neštátnych zariadeniach. „Nezarobím ani 500 eur mesačne v čistom. Práca ma síce uspokojí, ale neuživí, tak si robím odborný pedikérsky kurz. Musím prežiť – preto budem pedikérkou, aby som mohla naďalej byť sanitárkou,“ zasmeje sa. Ani pani Marta po štrnástich rokoch sanitárčenia z 350-eurového platu nevyžije. Privyrába si nočnými službami, po sobotách, nedeliach, aj ako upratovačka v strednej škole. „Naša práca je na jednej strane nedocenená, na druhej strane si okrem kurzov nevyžaduje špecifické vyššie odborné vzdelanie, preto sa sanitári a sanitárky často cítia menejcenní, nedocenení. Asi ani nevedia štrajkovať za vyššie mzdy, netrúfnu si,“ hovorí Pajanková, ktorá je sanitárkou dva roky.
.emócie a príbehy
„Povedzte úprimne, cítite nejaký zápach?“ pýta sa Marta. „Nie“, nasávam vzduch nemocničnej chodby nosom a odpovedám pravdivo. Vzápätí mi dôjde zmysel položenej otázky: Pred pár minútami sme dokončili prebaľovanie. Všetko išlo rýchlo, nestačím sledovať na prvý pohľad chaotický, ale účelný, koordinovaný pohyb rúk v modrých jednorazových rukaviciach. Obracanie pacientov na bok, výmena znečistených plienok, občas i posteľnej bielizne, hygiena intímnych častí bezvládných tiel, náprava zležaných vankúšov, náhle sa pacient stráca pod pokrývkou. Ide sa od postele k posteli, všetko trvá niekoľko minút. Potom príde čas na krátky oddych a možnosť prihriať si nedojedený obed v mikrovlnke. Marta je unavená, Ivan odchádza s nejakými papiermi na druhý koniec nemocničného areálu.
„Je to práca, ktorú vnímam ako poslanie, je mi takmer záľubou,“ vraví Ivana Pajanková. Dobrá sanitárčina je vraj o kontaktoch s ľuďmi. „Príbehy, emócie spojené s prácou, si miešam s kyslíkom, ktorý dýcham,“ povie poeticky, aby vzápätí upozornila na to, že nie je sanitár ako sanitár: „Sú takí, ktorí chcú pomáhať a pomáhajú, práca napĺňa ich potrebu byť užitočnými. Potom sú takí, ktorí to robia preto, aby niečo robili, a napokon sa nájdu tí, ktorí si niečo chcú a musia dokazovať, v chorých a najmä starých, nevládnych ľuďoch vidia ľahké obete manipulácie, ponižovania, ubližovania, dokonca týrania. Kompenzujú si tak často vlastné nedostatky, poruchy osobností, psychické stavy. Žiaľ, nie všetci sanitári a sanitárky sú rovnakí.“
.nahí a živí
Kŕmime. V miskách rozdrobená mäkká strava: piškóty s detskou výživou, jogurtom, rožok s čajom. Kŕmenie lyžičkou trvá dlho, starí ľudia majú problémy s prehĺtaním, inak ako cez striekačku a hadičku stravu neprijmú. Vekový priemer pacientiek a pacientov na oddelení dlhodobo chorých je vyše osemdesiat rokov. Zavinutí v bielych dlhých košeliach s mašličkami na chrbte, nehybne ležiaci na polohovateľných posteliach, mlčky prijímajú svoje osudy. Nakŕmiť, prebaliť, podať lieky, umyť, prezliecť, prihovoriť sa, pohladiť aj usmiať sa. Uložiť spať. A tak stále dookola. Aj oni, títo proletári a proletárky slovenského zdravotníctva, si zaslúžia našu pozornosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.