Súdny proces, ktorý proti filozofovi Ryszardovi Legutkovi iniciovala dvojica poľských gymnazistov (dnes už študentov), celkom určite predstavuje kuriozitu
a precedens. Reprezentuje jav čoraz ďalekosiahlejších pokusov o umlčovanie „nekorektných" osôb, teda takých, ktoré neakceptujú dnes dominujúcu ľavicovo-liberálnu ortodoxiu a súčasne s tým rozširovanie moci súdov za všetky hranice vrátane hraníc zdravého rozumu. Môže sa ukázať, že vo vzťahu k žiakom, ktorí sa snažia zo školských priestorov odstrániť v Poľsku tradičné krucifixy, ani k ich správaniu nemá filozof právo použiť hodnotiace výrazy.
.preč s krížom!
V roku 2009 predložili študenti wroclavského gymnázia Zuzana Niemierová a Tomasz Chabinka vedeniu školy petíciu, v ktorej sa dožadovali odstránenia náboženských symbolov zo školy. Inšpiroval ich na to verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý dal za pravdu Fínke, žijúcej v Taliansku, keď vyhlásila, že kríž v škole, ktorú navštevuje jej syn, porušuje jej práva. Taliansko spolu s deviatimi ďalšími krajinami (Poľsko medzi nimi nebolo) sa proti súdnemu verdiktu odvolalo. O rok neskôr zmenil takzvaný veľký senát Európskeho súdu pre ľudské práva predcházajúci rozsudok s vysvetlením, že v prítomnosti náboženských symbolov
v školách nenašiel nič neprípustné. Petícia sa však vo wroclavskom gymnáziu rozbehla už po prvom súdnom rozhodnutí, niesla sa na vlne nadšenia protináboženských kruhov, ktoré prišli k záveru, že konečne nastáva čas na definitívne vytlačenie kresťanstva z verejného priestoru. Nie div, že iniciatívu gymnazistov – ktorá si sama osebe zaslúži otáznik, keďže pri pohľade na beh udalostí možno oprávnene pochybovať o tom, že bola dielom samotných žiakov – okamžite médiá rozhlásili a mladí obrazoborci se zo dňa na deň stali celebritami. V svojich článkoch ich oslavoval denník Gazeta Wyborcza a mediálne spravodajstvo po celej krajine ich stavalo do roly symbolov nového, nepokorného a sebavedomého Poľska. A práve vtedy bol profesor Ryszard Legutko požiadaný, aby túto situáciu komentoval. Profesor konštatoval, že ide o „typickú rebéliu faganov", ktorej iniciátormi sú „rozmaznaní sopliaci".
Tí vyhlásili, že ich výrok uráža a podali na filozofa žalobu. Dožadujú sa ospravedlnenia v novinách, v ktorých sa Legutko k tejto veci vyjadril a zaplatenia pokuty vo výške päťtisíc zlotých (asi tisícsto eur), ktorú chcú venovať na dobročinné účely. V skutočnosti však proces začala Helsinská nadácia, ktorá sa za „urazených" sopliakov postavila a najala im advokáta.
.protináboženská trampolína
Hoci je málo pravdepodobné, že by wroclavskí gymnazisti konali samostatne, možné to, samozrejme, je. Človek nepotrebuje mimoriadnu inteligenciu, aby pochopil, že každá protináboženská iniciatíva nájde v súčasnom Poľsku vplyvných zastáncov a jej organizátori se stanú mediálnymi hviezdami. Príkladom tohto javu bol aj nedávny volebný úspech ostentatívne cynického politika, akým je Janusz Palikot (Hnutie Palikota získalo desať percent, pozn. prekl.). Skutočnosť, že po pokusoch obliecť sa do hávu kresťanského biznismena, neskôr zmeneného na trhového liberála, ktorý nakoniec urobil kariéru vďaka primitívnemu antiklerikalizmu, ilustruje stav súčasného poľského establishmentu viac než dobre. Petícia vo wroclavskom gymnáziu síce vznikla „pred Palikotovým volebným úspechom", ale auru, z ktorej vzišla, mohli dosť dobre vycítiť aj priemerne talentovaní žiaci strednej školy.
Wroclavskí gymnazisti sú opakom rebelských postojov, aké sú im bežne pripisované. Tým, ako využívajú dominujúce trendy, prejavujú svoju šikovnosť. Tá však nie je výrazom revolty, ale konformizmu a kariérizmu. Kríž zostal na svojom mieste, jeho odporcom sa však skvele darí. Niemierová sa hneď v prvom ročníku vysokej školy stala vedúcou rubriky vedy na poľskom portále Racjonalista. Mimoriadne schopná osoba.
.keď výchova nie je možná
Škola má výchovný charakter. Bez inštitútu autority nemôže fungovať. Otázka znie, prečo majú vlastne mladí ľudia akceptovať predávané vedomosti, prečo majú rešpektovať prirodzene arbitrárny program, z akých dôvodov sa majú podriaďovať vôli učiteľov? Podstata školy je založená na určitom spoločenskom poriadku, ctí si múdrosť kultúry, ku ktorej ľudia postupne dozrievajú. Výchova je procesom vstrebávania princípov takejto kultúry. Jej spochybnenie musí viesť ku kríze výchovných inštitúcií, ako to dnes pozorujeme na Západe, čo preniká aj do strednej Európy.
Mytológia suverenity žiakov a vnímanie výchovného procesu ako neustálej diskusie rovnoprávnych subjektov je krajne ideologická. Ak v ňu máme uveriť, musíme odmietnuť všetku doterajšiu ľudskú skúsenosť. Vzdelávanie musí predpokladať nerovnosť vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Nemožno si ho predstaviť bez disciplíny, ktorá usmerňuje deštruktívnu vitalitu mladých a pokúša sa ju premeniť na tvorivý impulz. Likvidácia disciplíny ničí vzdelávanie. Samozrejme, že tak ako vo všetkých ľudských záležitostiach, problémom je miera. Čo znamená v akej miere má disciplína obmedzovať, v akej sa má uplatňovať sloboda a invencia žiakov a ako majú spieť k samostanosti.
V každom prípade platí, že musí byť akceptovaná samotná podstata, teda princípy kultúrneho poriadku, pretože ich spochybnenie by zmarilo celý výchovný proces. Práve takým princípom je kultúrna, a teda aj náboženská identita. Určite nemôže byť predmetom žiakovej voľby. Ba čo viac, dnes, keď sú žiaci vystavení tlaku masovej kultúry, ktorá sa väčšinou odvoláva na najnižšie a najprimitívnejšie impulzy, a teda pôsobí nihilisticky, je rola protiváhy na strane školy mimoriadne dôležitá.
Ďalšou akciou, ktorú môžeme očakávať, je požiadavka na odstránenie národných symbolov. Veď nie všetci žiaci musia byť Poliaci, nie všetci sa za nich musia považovať a národná příslušnosť má diskriminačnú povahu. Napokon, nebolo by to o nič drastickejšie než dožadovať sa odstránenia kríža.
Postup žiakov, ktorí cítia „správny vietor" a snažia sa spochybniť základné kultúrne symboly, má celkom iste rysy toho, čomu sa hovorí rebélia faganov. A jej protagonistami sú rozmaznaní sopliaci. Sú to synonymá toho, čo formuloval španielsky filozof José Ortega y Gasset v svojej Vzbure davov. Gasset písal o „nových barbaroch", ktorí stelesňujú mentalitu „rozmaznaného decka". Keby Legutko v prípade wroclavských gymnazistov citoval Ortegu y Gasseta, tiež by bol súdne stíhaný?
.súd formátuje kultúru
Slovné spojenie „rebélia faganov" je štylisticky ostré vyjadrenie. Ale je to urážka, alebo len radikálna a oprávnená kritika toho, čo predviedli dotyční gymnazisti? Možno rozmaznané decká nazvať rozmaznanými deckami? Ľudia sa cítia urazení aj kritikou, ktorá je celkom opodstatnená. Má teda každý takýto prípad riešiť súd?
Istý čas možno pozorovať proces nezadržateľného nárastu kompetencií súdnej moci. Deje sa tak nielen na úkor iných zložiek moci, a teda demokracie, ale predovšetkým na úkor etiky a zvyklostí, teda základov kultúry. V tomto jave sa zviditeľňuje duch súčasnosti: konštruktivizmus, sociálne inžinierstvo, čo sú dôsledky ľavicovej ideológie. Projekt regulácie všetkého prostredníctvom predpisov kontrolovaných „osvieteným arbitrom", to znamená vyššou, v tomto prípade súdnou mocou, má práve tento charakter. Súčasná revolúcia už nie je ozbrojeným výbojom, ktorého cieľom je zvrhnúť existujúci poriadok, ale právnou mašinériou, ktorá ho rovnako úspešne podkopáva. Napokon, dôsledkom revolúcii bola vždy explózia právnych aktov, ktoré ištalovali nový poriadok, ktorý akosi nechcel spontánne vznikať.
Ostrý profesorov výrok mal výchovný charakter. Zásah súdneho arbitra ho anuluje. Teraz začnú prostredníctvom súdu fagani vychovávať významného filozofa. Ak si v prípade petície proti krucifixu možno domyslieť inšpiráciu dospelými, je v prípade procesu všetko jasné. Skutočným žalobcom je Helsinský výbor. Ideologická motivácia zo strany tejto inštitúcie je evidentná. Kým boli fakticky ponižovaní ochrancovia kríža postaveného po smolenskej katastrofe prezidentského lietadla pred varšavským prezidentským palácom, tak Helsinský výbor neprotestoval. Obrana „dobrého mena" odporcov kríža je v skutečnosti podporením ich akcie. Nejde tu o žiadnu diskusiu, ale o odstránenie náboženských symbolov z verejného priestoru.
A opäť pritom čelíme prekrucovaniu pojmov. Protináboženskí aktivisti sú manipulovaní do roly angažovaných účastníkov verejného života a ich viac alebo menej urážlivé správanie je kvalifikované ako súčásť diskusie alebo prejav umeleckého výrazu. Zato obrancovia nejdôležitejších symbolov sú stavaní do roly agresívnych fanatikov. Tento obraz vytvárajú najvplyvnejšie názorovotvorné kruhy a ťažko si možno predstaviť, že by tejto atmosfére nepodliehali aj sudcovia, ktorí získali právo na takmer neobmedzené formovanie našej kultúrnej reality. Súdne šikanovanie filozofa, ktorý má odvahu postaviť sa takýmto tendenciám, je prejavom antikultúrnej ofenzívy, ktorá už preorala západnú Európu a teraz začala svoj deštruktívny ťah na Poľsko.
Text vyšiel pôvodne v poľskom týždenníku UważamRze.
Bronisław Wildstein
Autor je poľský publicista, politický komentátor a spisovateľ. V minulosti bol riaditeľom poľskej verejnoprávnej televízize. Počas komunizmu v roku 1980 emigroval, žil vo Francúzsku, kde spolupracoval s poľskými exilovými médiami a Rádiom Slobodná Európa. V druhej polovici 80. rokov bol zahraničným predstaviteľom poľského Helsinského výboru. Dnes pracuje ako komentátor druhého najvýznamenjšieho poľského denníka Rzeczpospolita a najčítanejšieho týždenníka UważamRze. Po tom, ako Tuskova vláda získala kontrolu nad verejnoprávnou televíziou, mu zrušili jeho vlastný televízny program. V češtine v roku 2010 vyšiel jeho román Údolí nicoty, ktorý sa považuje za najlepšiu beletriu o období poľského postkomunizmu.
Ryszard Legutko
Poľský politik a filozof, profesor filozofie na Jagellonskej univerzite v Krakove, kde sa špecializuje na politickú a antickú filozofiu. V 80. rokoch vydával samizdatový časopis Arka, po roku 1989 založil a viedol krakovské Centrum politického myslenia. Je autorom početných monografií, okrem iného Platónova kritika demokracie (1990), Tolerancia (1997) a Traktát o slobode (2007). Preslávili ho tiež jeho eseje a publicistika, Roger Scruton ho zaradil medzi najoriginálnejších mysliteľov súčasnosti. V českom preklade vyšiel výber jeho esejí pod názvom Ošklivost demokracie a jiné eseje (2009). Legutko je aj popredný politik strany Právo a spravodlivosť, pôsobil ako podpredseda Senátu, minister školstva, momentálne je poslanec Európskeho parlamentu.
a precedens. Reprezentuje jav čoraz ďalekosiahlejších pokusov o umlčovanie „nekorektných" osôb, teda takých, ktoré neakceptujú dnes dominujúcu ľavicovo-liberálnu ortodoxiu a súčasne s tým rozširovanie moci súdov za všetky hranice vrátane hraníc zdravého rozumu. Môže sa ukázať, že vo vzťahu k žiakom, ktorí sa snažia zo školských priestorov odstrániť v Poľsku tradičné krucifixy, ani k ich správaniu nemá filozof právo použiť hodnotiace výrazy.
.preč s krížom!
V roku 2009 predložili študenti wroclavského gymnázia Zuzana Niemierová a Tomasz Chabinka vedeniu školy petíciu, v ktorej sa dožadovali odstránenia náboženských symbolov zo školy. Inšpiroval ich na to verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý dal za pravdu Fínke, žijúcej v Taliansku, keď vyhlásila, že kríž v škole, ktorú navštevuje jej syn, porušuje jej práva. Taliansko spolu s deviatimi ďalšími krajinami (Poľsko medzi nimi nebolo) sa proti súdnemu verdiktu odvolalo. O rok neskôr zmenil takzvaný veľký senát Európskeho súdu pre ľudské práva predcházajúci rozsudok s vysvetlením, že v prítomnosti náboženských symbolov
v školách nenašiel nič neprípustné. Petícia sa však vo wroclavskom gymnáziu rozbehla už po prvom súdnom rozhodnutí, niesla sa na vlne nadšenia protináboženských kruhov, ktoré prišli k záveru, že konečne nastáva čas na definitívne vytlačenie kresťanstva z verejného priestoru. Nie div, že iniciatívu gymnazistov – ktorá si sama osebe zaslúži otáznik, keďže pri pohľade na beh udalostí možno oprávnene pochybovať o tom, že bola dielom samotných žiakov – okamžite médiá rozhlásili a mladí obrazoborci se zo dňa na deň stali celebritami. V svojich článkoch ich oslavoval denník Gazeta Wyborcza a mediálne spravodajstvo po celej krajine ich stavalo do roly symbolov nového, nepokorného a sebavedomého Poľska. A práve vtedy bol profesor Ryszard Legutko požiadaný, aby túto situáciu komentoval. Profesor konštatoval, že ide o „typickú rebéliu faganov", ktorej iniciátormi sú „rozmaznaní sopliaci".
Tí vyhlásili, že ich výrok uráža a podali na filozofa žalobu. Dožadujú sa ospravedlnenia v novinách, v ktorých sa Legutko k tejto veci vyjadril a zaplatenia pokuty vo výške päťtisíc zlotých (asi tisícsto eur), ktorú chcú venovať na dobročinné účely. V skutočnosti však proces začala Helsinská nadácia, ktorá sa za „urazených" sopliakov postavila a najala im advokáta.
.protináboženská trampolína
Hoci je málo pravdepodobné, že by wroclavskí gymnazisti konali samostatne, možné to, samozrejme, je. Človek nepotrebuje mimoriadnu inteligenciu, aby pochopil, že každá protináboženská iniciatíva nájde v súčasnom Poľsku vplyvných zastáncov a jej organizátori se stanú mediálnymi hviezdami. Príkladom tohto javu bol aj nedávny volebný úspech ostentatívne cynického politika, akým je Janusz Palikot (Hnutie Palikota získalo desať percent, pozn. prekl.). Skutočnosť, že po pokusoch obliecť sa do hávu kresťanského biznismena, neskôr zmeneného na trhového liberála, ktorý nakoniec urobil kariéru vďaka primitívnemu antiklerikalizmu, ilustruje stav súčasného poľského establishmentu viac než dobre. Petícia vo wroclavskom gymnáziu síce vznikla „pred Palikotovým volebným úspechom", ale auru, z ktorej vzišla, mohli dosť dobre vycítiť aj priemerne talentovaní žiaci strednej školy.
Wroclavskí gymnazisti sú opakom rebelských postojov, aké sú im bežne pripisované. Tým, ako využívajú dominujúce trendy, prejavujú svoju šikovnosť. Tá však nie je výrazom revolty, ale konformizmu a kariérizmu. Kríž zostal na svojom mieste, jeho odporcom sa však skvele darí. Niemierová sa hneď v prvom ročníku vysokej školy stala vedúcou rubriky vedy na poľskom portále Racjonalista. Mimoriadne schopná osoba.
.keď výchova nie je možná
Škola má výchovný charakter. Bez inštitútu autority nemôže fungovať. Otázka znie, prečo majú vlastne mladí ľudia akceptovať predávané vedomosti, prečo majú rešpektovať prirodzene arbitrárny program, z akých dôvodov sa majú podriaďovať vôli učiteľov? Podstata školy je založená na určitom spoločenskom poriadku, ctí si múdrosť kultúry, ku ktorej ľudia postupne dozrievajú. Výchova je procesom vstrebávania princípov takejto kultúry. Jej spochybnenie musí viesť ku kríze výchovných inštitúcií, ako to dnes pozorujeme na Západe, čo preniká aj do strednej Európy.
Mytológia suverenity žiakov a vnímanie výchovného procesu ako neustálej diskusie rovnoprávnych subjektov je krajne ideologická. Ak v ňu máme uveriť, musíme odmietnuť všetku doterajšiu ľudskú skúsenosť. Vzdelávanie musí predpokladať nerovnosť vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Nemožno si ho predstaviť bez disciplíny, ktorá usmerňuje deštruktívnu vitalitu mladých a pokúša sa ju premeniť na tvorivý impulz. Likvidácia disciplíny ničí vzdelávanie. Samozrejme, že tak ako vo všetkých ľudských záležitostiach, problémom je miera. Čo znamená v akej miere má disciplína obmedzovať, v akej sa má uplatňovať sloboda a invencia žiakov a ako majú spieť k samostanosti.
V každom prípade platí, že musí byť akceptovaná samotná podstata, teda princípy kultúrneho poriadku, pretože ich spochybnenie by zmarilo celý výchovný proces. Práve takým princípom je kultúrna, a teda aj náboženská identita. Určite nemôže byť predmetom žiakovej voľby. Ba čo viac, dnes, keď sú žiaci vystavení tlaku masovej kultúry, ktorá sa väčšinou odvoláva na najnižšie a najprimitívnejšie impulzy, a teda pôsobí nihilisticky, je rola protiváhy na strane školy mimoriadne dôležitá.
Ďalšou akciou, ktorú môžeme očakávať, je požiadavka na odstránenie národných symbolov. Veď nie všetci žiaci musia byť Poliaci, nie všetci sa za nich musia považovať a národná příslušnosť má diskriminačnú povahu. Napokon, nebolo by to o nič drastickejšie než dožadovať sa odstránenia kríža.
Postup žiakov, ktorí cítia „správny vietor" a snažia sa spochybniť základné kultúrne symboly, má celkom iste rysy toho, čomu sa hovorí rebélia faganov. A jej protagonistami sú rozmaznaní sopliaci. Sú to synonymá toho, čo formuloval španielsky filozof José Ortega y Gasset v svojej Vzbure davov. Gasset písal o „nových barbaroch", ktorí stelesňujú mentalitu „rozmaznaného decka". Keby Legutko v prípade wroclavských gymnazistov citoval Ortegu y Gasseta, tiež by bol súdne stíhaný?
.súd formátuje kultúru
Slovné spojenie „rebélia faganov" je štylisticky ostré vyjadrenie. Ale je to urážka, alebo len radikálna a oprávnená kritika toho, čo predviedli dotyční gymnazisti? Možno rozmaznané decká nazvať rozmaznanými deckami? Ľudia sa cítia urazení aj kritikou, ktorá je celkom opodstatnená. Má teda každý takýto prípad riešiť súd?
Istý čas možno pozorovať proces nezadržateľného nárastu kompetencií súdnej moci. Deje sa tak nielen na úkor iných zložiek moci, a teda demokracie, ale predovšetkým na úkor etiky a zvyklostí, teda základov kultúry. V tomto jave sa zviditeľňuje duch súčasnosti: konštruktivizmus, sociálne inžinierstvo, čo sú dôsledky ľavicovej ideológie. Projekt regulácie všetkého prostredníctvom predpisov kontrolovaných „osvieteným arbitrom", to znamená vyššou, v tomto prípade súdnou mocou, má práve tento charakter. Súčasná revolúcia už nie je ozbrojeným výbojom, ktorého cieľom je zvrhnúť existujúci poriadok, ale právnou mašinériou, ktorá ho rovnako úspešne podkopáva. Napokon, dôsledkom revolúcii bola vždy explózia právnych aktov, ktoré ištalovali nový poriadok, ktorý akosi nechcel spontánne vznikať.
Ostrý profesorov výrok mal výchovný charakter. Zásah súdneho arbitra ho anuluje. Teraz začnú prostredníctvom súdu fagani vychovávať významného filozofa. Ak si v prípade petície proti krucifixu možno domyslieť inšpiráciu dospelými, je v prípade procesu všetko jasné. Skutočným žalobcom je Helsinský výbor. Ideologická motivácia zo strany tejto inštitúcie je evidentná. Kým boli fakticky ponižovaní ochrancovia kríža postaveného po smolenskej katastrofe prezidentského lietadla pred varšavským prezidentským palácom, tak Helsinský výbor neprotestoval. Obrana „dobrého mena" odporcov kríža je v skutečnosti podporením ich akcie. Nejde tu o žiadnu diskusiu, ale o odstránenie náboženských symbolov z verejného priestoru.
A opäť pritom čelíme prekrucovaniu pojmov. Protináboženskí aktivisti sú manipulovaní do roly angažovaných účastníkov verejného života a ich viac alebo menej urážlivé správanie je kvalifikované ako súčásť diskusie alebo prejav umeleckého výrazu. Zato obrancovia nejdôležitejších symbolov sú stavaní do roly agresívnych fanatikov. Tento obraz vytvárajú najvplyvnejšie názorovotvorné kruhy a ťažko si možno predstaviť, že by tejto atmosfére nepodliehali aj sudcovia, ktorí získali právo na takmer neobmedzené formovanie našej kultúrnej reality. Súdne šikanovanie filozofa, ktorý má odvahu postaviť sa takýmto tendenciám, je prejavom antikultúrnej ofenzívy, ktorá už preorala západnú Európu a teraz začala svoj deštruktívny ťah na Poľsko.
Text vyšiel pôvodne v poľskom týždenníku UważamRze.
Bronisław Wildstein
Autor je poľský publicista, politický komentátor a spisovateľ. V minulosti bol riaditeľom poľskej verejnoprávnej televízize. Počas komunizmu v roku 1980 emigroval, žil vo Francúzsku, kde spolupracoval s poľskými exilovými médiami a Rádiom Slobodná Európa. V druhej polovici 80. rokov bol zahraničným predstaviteľom poľského Helsinského výboru. Dnes pracuje ako komentátor druhého najvýznamenjšieho poľského denníka Rzeczpospolita a najčítanejšieho týždenníka UważamRze. Po tom, ako Tuskova vláda získala kontrolu nad verejnoprávnou televíziou, mu zrušili jeho vlastný televízny program. V češtine v roku 2010 vyšiel jeho román Údolí nicoty, ktorý sa považuje za najlepšiu beletriu o období poľského postkomunizmu.
Ryszard Legutko
Poľský politik a filozof, profesor filozofie na Jagellonskej univerzite v Krakove, kde sa špecializuje na politickú a antickú filozofiu. V 80. rokoch vydával samizdatový časopis Arka, po roku 1989 založil a viedol krakovské Centrum politického myslenia. Je autorom početných monografií, okrem iného Platónova kritika demokracie (1990), Tolerancia (1997) a Traktát o slobode (2007). Preslávili ho tiež jeho eseje a publicistika, Roger Scruton ho zaradil medzi najoriginálnejších mysliteľov súčasnosti. V českom preklade vyšiel výber jeho esejí pod názvom Ošklivost demokracie a jiné eseje (2009). Legutko je aj popredný politik strany Právo a spravodlivosť, pôsobil ako podpredseda Senátu, minister školstva, momentálne je poslanec Európskeho parlamentu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.