Jana Žitňanská a Radoslav Procházka navrhujú uvoľniť paragrafy, ktoré upravujú možnosti individuálneho vzdelávania detí v rodine. Poslanci pritom prichádzajú s návrhom, ktorý irituje aj mnohých kresťanských učiteľov či voličov. Načo je domáca škola, keď je tu veľký výber štátnych, súkromných či cirkevných škôl? Prečo sa už nemá týkať výlučne detí na prvom stupni základných škôl, ale aj detí na druhom stupni? Pritom ani jeden z dvoch poslancov, ktorí novelu pripravujú, neuvažuje o tom, že by svoje deti učili doma. Iba si pred časom všimli, že pre niekoľko desiatok rodičov je táto novela dôležitá. Až tak, že keď neprejde, tak títo rodičia uvažujú o odchode do Česka.
.v domácej triede
Je pracovný deň, ráno. V rodinnom dome, kde sa práve nachádzame, sú doma tri školopovinné deti. Sedia v laviciach a sústredene čítajú. Miestnosť, v ktorej sa nachádzajú, sa veľmi nelíši od klasickej triedy: je tu tabuľa, nástenky, školské pomôcky, lavice, učebnice. Akurát že keď deti prejdú tri-štyri kroky, ocitnú sa vo svojej detskej izbe či v obývačke.
Rodičia týchto detí stavali svoj dom už s myšlienkou na domácu školu. Keď prejde 45 minút, ozve sa hlasné pípanie, deti zatvoria knihy a vybehnú na dvor užiť si prestávku. Po pätnástich minútach matka nekompromisne zvoláva deti na hodinu angličtiny.
Sme teda v útulnom rodinnom dome päťčlennej rodiny, ktorá svoje deti vyučuje doma. Ich mená ani bydlisko zverejniť nemôžeme. Táto rodina totiž nespĺňa legislatívne predpoklady na to, aby deti vzdelávala doma. Matka má síce vysokoškolské pedagogické vzdelanie, ale len pre druhý stupeň. Súčasný zákon hovorí, že rodič, ktorý chce svoje deti vyučovať sám, musí mať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa ustanovené pre učiteľov I. stupňa základnej školy. Aj tento paragraf chce zmeniť novela Žitňanskej a Procházku. Pre túto rodinu by to znamenalo, že by mohla svoju domácu školu robiť bez utajovania. Paradoxné pritom je, že matka je skúsená a talentovaná učiteľka, dokonca na miestnej základnej škole učila cudzie jazyky aj malé deti. Vďaka tomu ju tu dobre poznajú, a rodina nemala problém dohodnúť sa s učiteľmi na domácom vzdelávaní. Hoci tým vedenie školy prekračuje zákon. Niežeby sa deti v škole nikdy neukázali. Rodina sa od školy neizoluje, deti počas školského roku strávia pár týždňov vo svojej triede so spolužiakmi, pravidelne chodievajú na školské výlety, pripravujú s nimi besiedky. Rodina hovorí o miestnej škole s veľkou úctou, oceňuje možnosť konzultácií a je spokojná aj s pravidelným testovaním detí, ktoré škola robí každý štvrťrok. „Medzi nami a školou je úplná dôvera,“ zdôrazňujú rodičia.
.je to životný štýl
Momentálne sa vyučovaniu detí venujú obaja rodičia, vďaka úsporám môže byť otec teraz pár mesiacov doma. Chlapcov učí francúzštinu a zemepis, ostatné ich učí mama. Manželia priznávajú, že domáca škola je životný štýl, ktorý si vybrali ešte v čase, keď ani nemali deti. Stretli sa s ňou prvýkrát u svojich priateľov v Rakúsku a tá skúsenosť ich nadchla.
„Chceli sme, aby deti boli čo najdlhšie s nami, aby čo najviac dozreli, aby boli hodnotovo dobre vybavení a vedeli, čomu povedať áno a čomu nie,“ vysvetľuje otec rodiny. Sám nerád spomína na to, ako bol v šiestich rokoch vytrhnutý z rodinného prostredia. Podľa neho je to priskoro a spomína štúdie, podľa ktorých je dieťa zrelé pre plnohodnotný život v inštitúcii v neskoršom veku. Zdôrazňuje tiež, že je to vždy zodpovednosť rodičov, aby sa rozhodli pre ten typ vzdelávania, ktorý im vyhovuje a ktorý vyhovuje aj ich deťom. „My deti do domácej školy nenútime a keby ju nechceli, tak to skombinujeme so školou.“ Otec tejto rodiny oceňuje fakt, že zákon dovoľuje kedykoľvek domáce vzdelávanie prerušiť a deti vrátiť do školy. Nepozdáva sa mu celkom ani systém, aký je napríklad vo Veľkej Británii, kde sa môžu deti doma vzdelávať bez akejkoľvek kontroly zvonka. „Nebol by som za príliš liberálnu úpravu. Je úplne správne, že zákon vyžaduje, aby škola takéto deti pravidelne preskúšavala a ponechala si tak nad rodičmi istú kontrolu,“ hovorí otec.
Deti našich hostiteľov nepôsobia uzavreto. Rozprávajú o svojich kamarátoch, o tom, čo ich zo školy najviac baví a čo nebaví. Škola im vraj zatiaľ nechýba, kamarátov majú okolo seba dosť. Na ulici, v krúžkoch aj v širšej komunite priateľov, ktorých rodina má. V celom dome vidno ťah po vzdelaní a tvorivosti. Deti hrajú na hudobné nástroje, kreslia, športujú, veľa čítajú a učia sa súčasne tri jazyky. „Pokiaľ ide o vzdelávanie, domáca škola má samé výhody, dieťa za oveľa kratší čas dokáže zvládnuť oveľa viac. V škole je veľa negatívnych morálnych vplyvov a ešte viac hluchého priestoru, ktorý ani tá najlepšia učiteľka nedokáže vyplniť,“ tvrdí otec rodiny. Aj preto má rodina ambíciu vzdelávať sama svoje deti aj na druhom stupni, ak deti o to ešte budú stáť. Lenže dnešný zákon to na Slovensku neumožňuje. Preto rodina uvažuje o Česku, ak sa zákon nezmení.
Obaja rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní, ovládajú cudzie jazyky a boli kariérne úspešní. Dnes sa naplno venujú deťom. „Pre nás je priorita mať láskyplný vzťah s deťmi,“ tvrdia. Uvedomujú si však, že ich životný štýl je špecifický a nebude nikdy na Slovensku masovo rozšírený, takéto rodiny budú vždy len okrajovou menšinou. „Určite domáca škola nie je vhodná pre rodičov, ktorí chcú robiť kariéru, dieťa by cítilo tú nervozitu,“ hovorí otec a spresňuje, kto je podľa neho vhodný na domácu školu. „Mal by to byť všestranný, flexibilný a vnútorne silne motivovaný človek. Rozhodne by to nemal byť introvert, ktorý nerád vysvetľuje. Nemal by to byť ani človek netrpezlivý.“ Obaja rodičia rozmýšľajú aj o možnosti, ak zákon pripustí domáce vzdelávanie pre 2. stupeň, spájať sa a vypomáhať si s inými rodinami, ktoré robia domáce vzdelávanie. Tieto rodiny sa začali zoznamovať až teraz, keď ich spojil spoločný záujem na zmene podmienok v zákone. Čo majú spoločné? „Záujem o budovanie tradičných hodnôt a vzťahy ako také sú pre nás dôležité. Neizolujeme svoje deti od sveta, ale chceme byť s nimi v tomto veku čo najviac. Prečo by nám to štát nemal umožniť? “
.kto chce deti doma?
Uvedená rodina, ktorá potajme prevádzkuje domáce vzdelávanie, vcelku vystihuje profil ľudí, ktorí pre seba a svoje deti najčastejšie volia túto cestu: ide o lepšiu strednú triedu, uvedomelých a ambicióznych rodičov so silným hodnotovým základom, a s viac či menej kritickým postojom k súčasnej spoločenskej morálke.
Janka Pajgerová, podpredsedníčka Spoločnosti priateľov domácej školy, hovorí, že dnes vďaka zákonu z roku 2008 praktizuje domácu školu iba niekoľko desiatok rodičov, pričom presné číslo nie je známe. Podľa Pajgerovej je spoločným znakom týchto rodín vysokoškolské vzdelanie aspoň u jedného rodiča. Takto vzdelávané deti sú buď celkom zdravé, ale nezriedka ide aj o deti s rôznymi typmi poruchy pozornosti či s dyslexiou. Často sú to katolíci či evanjelici, ale aj ľudia bez vierovyznania. „Spája ich dôraz na vzdelanie a odmietanie konzumného spôsobu života.“ Ako však Pajgerová uvádza, na Slovensku sa ešte domáca škola nestihla rozšíriť tak, že by bolo možné hovoriť o jednej konkrétnej skupine ľudí, ktorá by si ju vyhliadla. Ide skôr o pestrú zmes ľudí.
Domáca škola je najviac rozšírená v USA, kde ju absolvujú až tri percentá detí. V americkom prípade možno aj hovoriť o prevažujúcom modele rodín, ktoré sa rozhodli pre domácu školu: ide často o mnohodetné, religiózne rodiny, kde majú rodičia o čosi lepšie vzdelanie než je to napríklad v prípade rodičov detí, ktoré navštevujú verejné školy. Príjmy takýchto rodín sú blízke americkému priemeru, teda nejde o nadpriemerne bohatých ľudí – samozrejme, aj z toho dôvodu, že jeden rodič, zväčša matka, je doma s deťmi.
Americké výskumy potvrdzujú, že doma vzdelávané deti majú v priemere dobré výsledky v testoch. Námietka, že tieto deti budú menej vzdelané než ich školskí rovesníci, neobstojí ani na základe skúseností z iných štátov.
Jedna z vážnejších námietok proti domácej škole je, že takéto deti, ktoré môžu trpieť nedostatkom kontaktov s rovesníkmi a inými deťmi, budú príliš individualistické. Túto výčitku trochu zmierňuje fakt, že pre domáce vzdelávanie sa vo svete častejšie rozhodujú rodičia s viacerými deťmi a menej rodiny s jedináčikom. Ale, samozrejme, v tomto majú špeciálnu zodpovednosť rodičia, ktorí by mali svoje deti vystaviť pravidelnému sociálnemu kontaktu aj možnosti porovnávať sa s rovesníkmi. Asi ani preto nie je domáca škola dobrým riešením pre rodiny, ktoré sú skôr uzavreté a ich častým spoločníkom je trebárs zapnutý televízor.
.ochrana pred rodičmi
Hlavné pozitívum novely Žitňanskej a Procházku je v tom, že odstraňuje niektoré príliš reštriktívne ustanovenia, ale zároveň ponecháva škole kontrolu nad domácim vzdelávaním. Ak máme uzákonenú domácu školu pre prvý stupeň, nie je dôvod, aby mohli takto deti vzdelávať iba rodičia so špecifickým pedagogickým vzdelaním. Predsa len, niečo iné je vyučovať cudzie deti v škole, a niečo iné vlastné deti doma. Otázkou je, či poslanecká novela nejde priďaleko, ak túto možnosť otvára aj pre deti na druhom stupni. V Česku sa tak ešte nestalo, niekoľko rokov tam prebieha experimentálne overovanie. V tejto súvislosti sa totiž často objavuje obava, či si svoje deti na celý čas školskej dochádzky neuzurpujú členovia siekt či nezodpovední rodičia – ktorí tak zdiskreditujú myšlienku domácej školy. Jana Pajgerová hovorí, že z Česka je známy prípad dievčaťa, ktoré síce nezneužila sekta, ale rodičia ho využívali na domáce práce. Po pár mesiacoch škola na to prišla a dieťa sa muselo vrátiť späť. Rovnako ani nie je možné, aby si deti pripútali napríklad rómske rodiny zo segregovaných osád, keďže aj novela poslancov KDH vyžaduje, že rodičia žiadajúci o povolenie s domácou školou musia mať minimálne maturitu, respektíve prvý stupeň bakalárskeho vzdelania.
Ivana Škodová, predsedkyňa združenia Integra – Centrum prevencie v oblasti siekt, pripúšťa, že existuje celkom prirodzené riziko zneužívania domácej školy: „Napokon, sekty či sporné spoločenstvá majú tendenciu zakladať aj vlastné školy a darí sa im to. Na Slovensku máme napríklad skúsenosť s Rodovou školou v Hnilčíku. Pred dvoma rokmi české ministerstvo zaradilo do siete škôl jednú brniansku školu, v ktorej majú vplyv scientológovia.“ Ako zdôrazňuje odborníčka, pre členov deštruktívnych siekt, ktoré chcú deti formovať podľa vlastných noriem, poskytuje aj domáca škola príležitosť. Škodová upozorňuje napríklad na sporné hnutie Zeitgeist Movement, ktoré vzniklo len nedávno a má už prvých členov aj na Slovensku. „Ich základným cieľom je prostredníctvom vzdelávania a sociálnych aktivít oslobodiť ľudstvo od zastaraného spôsobu myslenia“. Podľa Škodovej sa riziku zneužívania nedá zabrániť, dá sa však nájsť taký model fungovania a kontroly, aby sa tieto riziká minimalizovali. Čo napokon, samozrejme, neplatí len pre domácu školu, ale aj pre celý školský systém.
Známy český religionista a odborník na sekty Zdeněk Vojtíšek tiež pripúšťa isté riziká – domácu školu môžu využívať stúpenci radikálnych náboženských skupín, čo môže pre ich deti znamenať väčšiu mieru izolácie a odloženie vstupu medzi rovesníkov z iného náboženského prostredia. Podľa Vojtíška však uvedené riziko nie je presvedčivým argumentom proti domácej škole ako takej. „Jej odmietnutie by možno zabránilo niečomu negatívnemu,“ povedal pre .týždeň a zdôzanil: „Ale škoda, ktorú by spôsobilo obmedzenie slobodného priestoru pre rodičovskú aktivitu, by bola podľa mňa neporovnateľne väčšia.“
.v domácej triede
Je pracovný deň, ráno. V rodinnom dome, kde sa práve nachádzame, sú doma tri školopovinné deti. Sedia v laviciach a sústredene čítajú. Miestnosť, v ktorej sa nachádzajú, sa veľmi nelíši od klasickej triedy: je tu tabuľa, nástenky, školské pomôcky, lavice, učebnice. Akurát že keď deti prejdú tri-štyri kroky, ocitnú sa vo svojej detskej izbe či v obývačke.
Rodičia týchto detí stavali svoj dom už s myšlienkou na domácu školu. Keď prejde 45 minút, ozve sa hlasné pípanie, deti zatvoria knihy a vybehnú na dvor užiť si prestávku. Po pätnástich minútach matka nekompromisne zvoláva deti na hodinu angličtiny.
Sme teda v útulnom rodinnom dome päťčlennej rodiny, ktorá svoje deti vyučuje doma. Ich mená ani bydlisko zverejniť nemôžeme. Táto rodina totiž nespĺňa legislatívne predpoklady na to, aby deti vzdelávala doma. Matka má síce vysokoškolské pedagogické vzdelanie, ale len pre druhý stupeň. Súčasný zákon hovorí, že rodič, ktorý chce svoje deti vyučovať sám, musí mať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa ustanovené pre učiteľov I. stupňa základnej školy. Aj tento paragraf chce zmeniť novela Žitňanskej a Procházku. Pre túto rodinu by to znamenalo, že by mohla svoju domácu školu robiť bez utajovania. Paradoxné pritom je, že matka je skúsená a talentovaná učiteľka, dokonca na miestnej základnej škole učila cudzie jazyky aj malé deti. Vďaka tomu ju tu dobre poznajú, a rodina nemala problém dohodnúť sa s učiteľmi na domácom vzdelávaní. Hoci tým vedenie školy prekračuje zákon. Niežeby sa deti v škole nikdy neukázali. Rodina sa od školy neizoluje, deti počas školského roku strávia pár týždňov vo svojej triede so spolužiakmi, pravidelne chodievajú na školské výlety, pripravujú s nimi besiedky. Rodina hovorí o miestnej škole s veľkou úctou, oceňuje možnosť konzultácií a je spokojná aj s pravidelným testovaním detí, ktoré škola robí každý štvrťrok. „Medzi nami a školou je úplná dôvera,“ zdôrazňujú rodičia.
.je to životný štýl
Momentálne sa vyučovaniu detí venujú obaja rodičia, vďaka úsporám môže byť otec teraz pár mesiacov doma. Chlapcov učí francúzštinu a zemepis, ostatné ich učí mama. Manželia priznávajú, že domáca škola je životný štýl, ktorý si vybrali ešte v čase, keď ani nemali deti. Stretli sa s ňou prvýkrát u svojich priateľov v Rakúsku a tá skúsenosť ich nadchla.
„Chceli sme, aby deti boli čo najdlhšie s nami, aby čo najviac dozreli, aby boli hodnotovo dobre vybavení a vedeli, čomu povedať áno a čomu nie,“ vysvetľuje otec rodiny. Sám nerád spomína na to, ako bol v šiestich rokoch vytrhnutý z rodinného prostredia. Podľa neho je to priskoro a spomína štúdie, podľa ktorých je dieťa zrelé pre plnohodnotný život v inštitúcii v neskoršom veku. Zdôrazňuje tiež, že je to vždy zodpovednosť rodičov, aby sa rozhodli pre ten typ vzdelávania, ktorý im vyhovuje a ktorý vyhovuje aj ich deťom. „My deti do domácej školy nenútime a keby ju nechceli, tak to skombinujeme so školou.“ Otec tejto rodiny oceňuje fakt, že zákon dovoľuje kedykoľvek domáce vzdelávanie prerušiť a deti vrátiť do školy. Nepozdáva sa mu celkom ani systém, aký je napríklad vo Veľkej Británii, kde sa môžu deti doma vzdelávať bez akejkoľvek kontroly zvonka. „Nebol by som za príliš liberálnu úpravu. Je úplne správne, že zákon vyžaduje, aby škola takéto deti pravidelne preskúšavala a ponechala si tak nad rodičmi istú kontrolu,“ hovorí otec.
Deti našich hostiteľov nepôsobia uzavreto. Rozprávajú o svojich kamarátoch, o tom, čo ich zo školy najviac baví a čo nebaví. Škola im vraj zatiaľ nechýba, kamarátov majú okolo seba dosť. Na ulici, v krúžkoch aj v širšej komunite priateľov, ktorých rodina má. V celom dome vidno ťah po vzdelaní a tvorivosti. Deti hrajú na hudobné nástroje, kreslia, športujú, veľa čítajú a učia sa súčasne tri jazyky. „Pokiaľ ide o vzdelávanie, domáca škola má samé výhody, dieťa za oveľa kratší čas dokáže zvládnuť oveľa viac. V škole je veľa negatívnych morálnych vplyvov a ešte viac hluchého priestoru, ktorý ani tá najlepšia učiteľka nedokáže vyplniť,“ tvrdí otec rodiny. Aj preto má rodina ambíciu vzdelávať sama svoje deti aj na druhom stupni, ak deti o to ešte budú stáť. Lenže dnešný zákon to na Slovensku neumožňuje. Preto rodina uvažuje o Česku, ak sa zákon nezmení.
Obaja rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní, ovládajú cudzie jazyky a boli kariérne úspešní. Dnes sa naplno venujú deťom. „Pre nás je priorita mať láskyplný vzťah s deťmi,“ tvrdia. Uvedomujú si však, že ich životný štýl je špecifický a nebude nikdy na Slovensku masovo rozšírený, takéto rodiny budú vždy len okrajovou menšinou. „Určite domáca škola nie je vhodná pre rodičov, ktorí chcú robiť kariéru, dieťa by cítilo tú nervozitu,“ hovorí otec a spresňuje, kto je podľa neho vhodný na domácu školu. „Mal by to byť všestranný, flexibilný a vnútorne silne motivovaný človek. Rozhodne by to nemal byť introvert, ktorý nerád vysvetľuje. Nemal by to byť ani človek netrpezlivý.“ Obaja rodičia rozmýšľajú aj o možnosti, ak zákon pripustí domáce vzdelávanie pre 2. stupeň, spájať sa a vypomáhať si s inými rodinami, ktoré robia domáce vzdelávanie. Tieto rodiny sa začali zoznamovať až teraz, keď ich spojil spoločný záujem na zmene podmienok v zákone. Čo majú spoločné? „Záujem o budovanie tradičných hodnôt a vzťahy ako také sú pre nás dôležité. Neizolujeme svoje deti od sveta, ale chceme byť s nimi v tomto veku čo najviac. Prečo by nám to štát nemal umožniť? “
.kto chce deti doma?
Uvedená rodina, ktorá potajme prevádzkuje domáce vzdelávanie, vcelku vystihuje profil ľudí, ktorí pre seba a svoje deti najčastejšie volia túto cestu: ide o lepšiu strednú triedu, uvedomelých a ambicióznych rodičov so silným hodnotovým základom, a s viac či menej kritickým postojom k súčasnej spoločenskej morálke.
Janka Pajgerová, podpredsedníčka Spoločnosti priateľov domácej školy, hovorí, že dnes vďaka zákonu z roku 2008 praktizuje domácu školu iba niekoľko desiatok rodičov, pričom presné číslo nie je známe. Podľa Pajgerovej je spoločným znakom týchto rodín vysokoškolské vzdelanie aspoň u jedného rodiča. Takto vzdelávané deti sú buď celkom zdravé, ale nezriedka ide aj o deti s rôznymi typmi poruchy pozornosti či s dyslexiou. Často sú to katolíci či evanjelici, ale aj ľudia bez vierovyznania. „Spája ich dôraz na vzdelanie a odmietanie konzumného spôsobu života.“ Ako však Pajgerová uvádza, na Slovensku sa ešte domáca škola nestihla rozšíriť tak, že by bolo možné hovoriť o jednej konkrétnej skupine ľudí, ktorá by si ju vyhliadla. Ide skôr o pestrú zmes ľudí.
Domáca škola je najviac rozšírená v USA, kde ju absolvujú až tri percentá detí. V americkom prípade možno aj hovoriť o prevažujúcom modele rodín, ktoré sa rozhodli pre domácu školu: ide často o mnohodetné, religiózne rodiny, kde majú rodičia o čosi lepšie vzdelanie než je to napríklad v prípade rodičov detí, ktoré navštevujú verejné školy. Príjmy takýchto rodín sú blízke americkému priemeru, teda nejde o nadpriemerne bohatých ľudí – samozrejme, aj z toho dôvodu, že jeden rodič, zväčša matka, je doma s deťmi.
Americké výskumy potvrdzujú, že doma vzdelávané deti majú v priemere dobré výsledky v testoch. Námietka, že tieto deti budú menej vzdelané než ich školskí rovesníci, neobstojí ani na základe skúseností z iných štátov.
Jedna z vážnejších námietok proti domácej škole je, že takéto deti, ktoré môžu trpieť nedostatkom kontaktov s rovesníkmi a inými deťmi, budú príliš individualistické. Túto výčitku trochu zmierňuje fakt, že pre domáce vzdelávanie sa vo svete častejšie rozhodujú rodičia s viacerými deťmi a menej rodiny s jedináčikom. Ale, samozrejme, v tomto majú špeciálnu zodpovednosť rodičia, ktorí by mali svoje deti vystaviť pravidelnému sociálnemu kontaktu aj možnosti porovnávať sa s rovesníkmi. Asi ani preto nie je domáca škola dobrým riešením pre rodiny, ktoré sú skôr uzavreté a ich častým spoločníkom je trebárs zapnutý televízor.
.ochrana pred rodičmi
Hlavné pozitívum novely Žitňanskej a Procházku je v tom, že odstraňuje niektoré príliš reštriktívne ustanovenia, ale zároveň ponecháva škole kontrolu nad domácim vzdelávaním. Ak máme uzákonenú domácu školu pre prvý stupeň, nie je dôvod, aby mohli takto deti vzdelávať iba rodičia so špecifickým pedagogickým vzdelaním. Predsa len, niečo iné je vyučovať cudzie deti v škole, a niečo iné vlastné deti doma. Otázkou je, či poslanecká novela nejde priďaleko, ak túto možnosť otvára aj pre deti na druhom stupni. V Česku sa tak ešte nestalo, niekoľko rokov tam prebieha experimentálne overovanie. V tejto súvislosti sa totiž často objavuje obava, či si svoje deti na celý čas školskej dochádzky neuzurpujú členovia siekt či nezodpovední rodičia – ktorí tak zdiskreditujú myšlienku domácej školy. Jana Pajgerová hovorí, že z Česka je známy prípad dievčaťa, ktoré síce nezneužila sekta, ale rodičia ho využívali na domáce práce. Po pár mesiacoch škola na to prišla a dieťa sa muselo vrátiť späť. Rovnako ani nie je možné, aby si deti pripútali napríklad rómske rodiny zo segregovaných osád, keďže aj novela poslancov KDH vyžaduje, že rodičia žiadajúci o povolenie s domácou školou musia mať minimálne maturitu, respektíve prvý stupeň bakalárskeho vzdelania.
Ivana Škodová, predsedkyňa združenia Integra – Centrum prevencie v oblasti siekt, pripúšťa, že existuje celkom prirodzené riziko zneužívania domácej školy: „Napokon, sekty či sporné spoločenstvá majú tendenciu zakladať aj vlastné školy a darí sa im to. Na Slovensku máme napríklad skúsenosť s Rodovou školou v Hnilčíku. Pred dvoma rokmi české ministerstvo zaradilo do siete škôl jednú brniansku školu, v ktorej majú vplyv scientológovia.“ Ako zdôrazňuje odborníčka, pre členov deštruktívnych siekt, ktoré chcú deti formovať podľa vlastných noriem, poskytuje aj domáca škola príležitosť. Škodová upozorňuje napríklad na sporné hnutie Zeitgeist Movement, ktoré vzniklo len nedávno a má už prvých členov aj na Slovensku. „Ich základným cieľom je prostredníctvom vzdelávania a sociálnych aktivít oslobodiť ľudstvo od zastaraného spôsobu myslenia“. Podľa Škodovej sa riziku zneužívania nedá zabrániť, dá sa však nájsť taký model fungovania a kontroly, aby sa tieto riziká minimalizovali. Čo napokon, samozrejme, neplatí len pre domácu školu, ale aj pre celý školský systém.
Známy český religionista a odborník na sekty Zdeněk Vojtíšek tiež pripúšťa isté riziká – domácu školu môžu využívať stúpenci radikálnych náboženských skupín, čo môže pre ich deti znamenať väčšiu mieru izolácie a odloženie vstupu medzi rovesníkov z iného náboženského prostredia. Podľa Vojtíška však uvedené riziko nie je presvedčivým argumentom proti domácej škole ako takej. „Jej odmietnutie by možno zabránilo niečomu negatívnemu,“ povedal pre .týždeň a zdôzanil: „Ale škoda, ktorú by spôsobilo obmedzenie slobodného priestoru pre rodičovskú aktivitu, by bola podľa mňa neporovnateľne väčšia.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.