Do starobinca prišla mladá krv. To znamená noví, čerství starčekovia, plní elánu a aktivity. Sú dvaja a volajú sa Maťuga a Pišpeky. Hneď sme sa dohodli, že niečo nacvičíme. Obaja sú vlastne divadelníci, lebo Maťuga robil dlhé roky hasičský dozor v miestnom divadle a Pišpekyho žena bola uvádzačka a neskôr bufetárka tamtiež. Dohodli sme sa, že niečo vymyslíme, pravdepodobne nejaké veselé scénky pre začiatok. Ja sám mám s veselými scénkami dosť skúseností, lebo ešte na priemyslovke som na požiadanie riaditeľa nacvičil skeč Potkany do diery!, ktorý bol o tom, ako sa predstavitelia starého sveta, továrnici a kaviarnici nevedia zaradiť do nového života, ktorý nastal po februári. Pamätám sa, že sekretárku hral Fero Mišianek, pretože sme boli chlapčenská škola, a to bola práve najväčšia sranda. Fero ani nemusel veľmi hrať, stačilo, že si obliekol ženské šaty a na hlavu si dal parochňu. Na nohách mal štekle, čo mu požičala mama a už to stačilo na výbuchy smiechu v hľadisku. Potom sme dostali aj vyznamenanie od vedenia školy „za tvorivý prístup ku kritike malomeštiackych predsudkov formou humoru a satiry“. Znie to veľmi učene, ale bolo to vlastne za to, že Fero hral ženu. Lenže to tam nemohli napísať, lebo to by nebolo proti malomeštiackym predsudkom. Vtedy sme nevedeli, že v divadle býva najväčšia prča, keď muž hrá ženu a najviac sa na tom smejú ženy. Takže teraz zase niečo skúsime, možno niečo nájdeme, alebo aj niečo vymyslíme. Pišpeky vraj vie celkom dobre spievať, myslím, že ho využijeme na nejakú operetku, tam sa nájdu veselé kúsky, nemusí to byť celé, ale musí to byť kostýmované, to majú ľudia radi. Napríklad tie senzačné pesničky, čo sa spievali v štyridsiatych rokoch: Len bez ženy môže byť človek blažený, atď. A skombinovali by sme to aj s tými zádumčivými ako Tichá voda do Dunajka padala, ja som bola od šuhajka sklamaná. To by práve musel Pišpeky spievať v ženskom prevleku. Čau, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.