Žurnalistiku musia učiť novinári

Počas svojej dlhej a plodnej kariéry ste boli svedkom mnohých zmien na poli žurnalistiky. Ktorú z týchto zmien považujete za najdramatickejšiu?
Digitalizáciu. Tá absolútne zmenila tok informácií. Keď som začínal, bolo veľmi ťažké zbierať a prenášať informácie. Dnes je to veľmi rýchle a ľahké.

Je to podľa vás pozitívna alebo negatívna zmena?
Jedno aj druhé. Samozrejme, dnes je omnoho ľahšie vypraviť sa do vzdialených kútov sveta a nadviazať spojenie aj odtiaľ, odosielať texty a obrázky. Kedysi človek strávil po napísaní článku aj niekoľko dní putovaním na konkrétne miesta, odkiaľ bolo možné odoslať článok do redakcie. Všetko sa teda zjednodušilo a zrýchlilo.

Dostupnosť kvalitných správ teda stúpa?
Áno. Negatívom tejto situácie je, že postup získavania informácií, ich spracúvania a odosielania si dnes nevyžaduje viac, ako malý telefón a malý fotoaparát, takže sa mu môže venovať prakticky ktokoľvek.

Znamená to, úroveň výsledného žurnalistického produktu klesá?
Skôr by som povedal, že úroveň sa mení. Niekedy aj klesá, no predovšetkým sú tie zmeny také rýchle, až vyvolávajú zmätok.

Zmätok medzi žurnalistami, alebo medzi konzumentmi správ?
Pre starších žurnalistov sú spomínané prudké zmeny miestami až tragické, pretože títo ľudia sa musia naučiť fungovať v celkom novom systéme práce. Okrem toho musia zrýchliť tempo práce a pre redakcie je často jednoduchšie a lacnejšie prijať na ich miesto niekoho mladšieho. Pre mladších žurnalistov však nastala vzrušujúca éra, plná príležitostí a nezávislosti, keď môžu mnoho vecí, na ktoré predtým potrebovali spolupracovníkov a nadriadených, vykonávať samostatne.

Informácie sú dostupnejšie, sú však roztrúsené na rozličných miestach, v rozličných zdrojoch. Vedia sa v nich ľudia orientovať?
Z dlhodobého odhadu to vidím optimisticky. Časom sa to podľa mňa naučia. Na druhej strane, hovoríme tu o rôznych konzumentoch informácií a správ – na jednej strane sú starší ľudia, ktorí uprednostňujú klasické médiá, ako je tlač. Mladší sa prikláňajú k čítaniu správ na internete. Tam môžu pohodlne „preskakovať“ z jedného zdroja na druhý.

Keďže človek je ochotný venovať jednému zdroju informácií časovo obmedzenú pozornosť, vzniká v mysli človeka, ktorý prijíma informácie z internetu, objektívny obraz o dianí?
To zatiaľ nedokážeme odhadnúť. Je to podobné ako pri príchode televízie. Keď sa objavili prvé televízne prijímače, hovorilo sa, že ľudia z nich ohlúpnu – pretože kým počúvali rozhlas, mohli zatvoriť oči a vytvoriť si v mysli určitú predstavu. Pred televízorom nemuseli takto zapájať predstavivosť, a preto vznikol predpoklad, že tento spôsob prijímania informácií je menej „inteligentný“. Ale či sa dá niečo podobné predpokladať aj o internete, to ešte naozaj nevieme. Pretože zároveň platí, že mladší ľudia majú väčšiu kapacitu na prijímanie väčšieho množstva informácií a ich triedenie. Aj preto som v zásade optimista.

Mení sa dnes úloha novinára? Alebo ňou zostáva hľadanie pravdy?
Samozrejme, úlohou žurnalistu je hľadať pravdu. Ale či tú úlohu splní, to závisí aj od politického systému, v ktorom pracuje. Pred tridsiatimi rokmi na Slovensku nemohli žurnalisti hľadať pravdu, hľadali skôr spôsob, ako sa vyhnúť represiám zo strany štátu.

Vtedy hľadali pravdu skôr konzumenti správ – čítali medzi riadkami, počúvali zahraničné rozhlasové stanice...
Je to tak. A dnes, keď môže novinár hľadať pravdu, pretože politický systém mu v tom nebráni, nastala paradoxná situácia. Práve konzument správ neraz stráca záujem o hľadanie pravdy a uprednostňuje zábavné, esteticky príjemné podnety. Je to irónia osudu.

Pre novinára už väčšinou nie je problém vyjsť medzi ľudí, rozprávať sa s nimi, vidieť dianie na vlastné oči. Je táto časť jeho práce stále rovnako dôležitá?
Samozrejme, že je najdôležitejšie najskôr niekam ísť. A to sa týka aj komentátorov. Naozaj dobrí sú len tí komentátori, ktorí sa vyberú do terénu a zbierajú informácie, až potom o nich premýšľajú a interpretujú ich. Sedieť za stolom a rozmýšľať môže každý. Treba ísť von, pozerať sa a počúvať.

Čo súdite o vyučovaní žurnalistiky na Slovensku?
Môžem hovoriť len na základe skúseností z niekoľkých dní, ale myslím, že systém vyučovania žurnalistiky musí dohoniť realitu.

V čom?
Akademické prostredie prekonáva náročné kultúrne zmeny. Najväčší problém podľa mňa spočíva v tom, že ľudia, ktorí žurnalistiku vyučujú, stále učia iba teóriu. Tunajší učitelia žurnalistiky majú akademické hodnosti, ale väčšinou nemajú skúsenosti s praktickou žurnalistikou. Ak mám porovnať, tak všetci učitelia žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite, kde pôsobím, majú za sebou prax ako normálni žurnalisti. Pritom môžu, ale nemusia mať vyššie akademické hodnosti. Tie nie sú dôležité.

Aké by podľa vás bolo riešenie?
Hovoril som o tomto probléme s rektorom Univerzity Komenského a navrhol som mu aj riešenie, ktoré mi pripadalo veľmi jednoduché. Povedal som mu, že stačí na univerzitu dostať novinárov z praxe, aby tu vyučovali. Na moje veľké prekvapenie som sa však dozvedel, že takémuto riešeniu bráni systém dotácií od štátu. Peniaze od štátu sú hlavným zdrojom príjmov univerzity a suma, ktorú univerzita od štátu dostane, sa vypočítava aj podľa akademických hodností vyučujúcich. Takže keby na univerzite vyučoval skúsený žurnalista z praxe, ktorý nemá takú akademickú hodnosť ako žurnalistický teoretik, škola v konečnom dôsledku dostane menej peňazí. Parlament by mal takéto podmienky financovania zmeniť.

A čo ak je slovenské akademické prostredie s takýmto systémom spokojné?
Aj to sa môže zmeniť, ak do tohto prostredia prídu učiť novinári z praxe. Môžu to urobiť aj teraz, len za to nedostanú peniaze – alebo veľmi málo peňazí.

Pre mnohých skúsených novinárov by to nebol zásadný problém. Ide len o to, či dostanú od univerzít pozvanie.
Som presvedčený, že to pozvanie príde.