Konečne bol aj Fico v televízii. Navyše, sic, v súkromnej. Množstvo jeho pozoruhodných slov ma prekvapilo a prinútilo stále znovu si pripomínať, že nejde o priamy prenos z rokov budovania svetlých zajtrajškov.
Premiér okrem množstva ľúbivých fráz znova zopakoval svoju kardinálnu zdravotnícku tézu, že zisk zdravotných poisťovní nemá právo existovať. Už to začína byť úmorné. Najnovšie síce tvrdí, že musí zlepšiť svoje vzťahy s podnikateľmi, no neverím mu. Ale ten jeho jednostranný boj zo ziskom, a to iba proti jednému hráčovi na trhu, ma fakt unavil. Keby pritom Fico tušil, aké lukulské hody s neuveriteľnými ziskami umožnila nekvalifikovanosť jeho liekovej komisie, bol by možno opatrnejší vo svojom výklade morálnosti zisku.
Nik dnes nevie, ako vlastne chce slovenský Chavez dosiahnuť onen bájny zákaz zisku. Napriek tomu na ňom tvrdohlavo trvá. Tak ako trval na tom, že „položí hlavu na klát“ v kauze Privilegium. Nakoniec síce s leninskou principiálnosťou nasmeroval, teda vylúčil, len dvoch malých podvodníkov zo Smeru. Je to bezpečnejšia metóda ako vlastná hlava na kláte. Čo keby náhodou? Mimochodom, takýto vylučovací manéver zaviedol do našich zemepisných šírok istý stolár menom „Klemo“ v roku 1929, keď prvýkrát menšina vylúčila väčšinu z ústredného výboru. Potom sa tento scenár opakoval koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov. A ešte začiatkom sedemdesiatych rokov.
Politici Smeru radi používajú tvrdé, takpovediac chlapské slová. Vicepremiér Čaplovič nemá nič lepšie na rozume, ako spomínať Mengeleho alebo Goebelsa. Najmä v diskusiách s opozíciou sa snaží vlastnosti týchto zločincov pripisovať svojim oponentom. Vcelku bežný slovník tohto bodrého ujka, inak bývalého komunistu. Keď ho počúvam, napadne mi občas, či predsa len nie je škoda, že po Novembri nebola komunistická strana vyhlásená za zločineckú organizáciu. Bolo by to dnes veselšie.
Fico je politicky inteligentnejší ako jeho zástupca vo vláde, a tak nespomína najväčších zločincov. Avšak páči sa mu ich slovník. V súkromnej televízii napríklad zavelil, že v boji proti zisku zdravotných poisťovní pôjde na „bodáky“. Ešte že nie „na matrace“ ako mafiáni. Môžeme si teda napriek ostriu bodákov predsa len oddýchnuť. Jediné, čo mohlo znepokojiť, je pochybnosť, či nedajbože nebola tá minerálna voda na stolíku v štúdiu otrávená. Veď len on vie, že novinári sú traviči (hoci zatiaľ iba jednej tetuške údajne priotrávili jedného psa, ale to „údajne“ je predsa maličkosť). Z toho vychádza jediné najlepšie riešenie pre Fica – na bodáky, ale vždy s ochutnávačom.
Premiér okrem množstva ľúbivých fráz znova zopakoval svoju kardinálnu zdravotnícku tézu, že zisk zdravotných poisťovní nemá právo existovať. Už to začína byť úmorné. Najnovšie síce tvrdí, že musí zlepšiť svoje vzťahy s podnikateľmi, no neverím mu. Ale ten jeho jednostranný boj zo ziskom, a to iba proti jednému hráčovi na trhu, ma fakt unavil. Keby pritom Fico tušil, aké lukulské hody s neuveriteľnými ziskami umožnila nekvalifikovanosť jeho liekovej komisie, bol by možno opatrnejší vo svojom výklade morálnosti zisku.
Nik dnes nevie, ako vlastne chce slovenský Chavez dosiahnuť onen bájny zákaz zisku. Napriek tomu na ňom tvrdohlavo trvá. Tak ako trval na tom, že „položí hlavu na klát“ v kauze Privilegium. Nakoniec síce s leninskou principiálnosťou nasmeroval, teda vylúčil, len dvoch malých podvodníkov zo Smeru. Je to bezpečnejšia metóda ako vlastná hlava na kláte. Čo keby náhodou? Mimochodom, takýto vylučovací manéver zaviedol do našich zemepisných šírok istý stolár menom „Klemo“ v roku 1929, keď prvýkrát menšina vylúčila väčšinu z ústredného výboru. Potom sa tento scenár opakoval koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov. A ešte začiatkom sedemdesiatych rokov.
Politici Smeru radi používajú tvrdé, takpovediac chlapské slová. Vicepremiér Čaplovič nemá nič lepšie na rozume, ako spomínať Mengeleho alebo Goebelsa. Najmä v diskusiách s opozíciou sa snaží vlastnosti týchto zločincov pripisovať svojim oponentom. Vcelku bežný slovník tohto bodrého ujka, inak bývalého komunistu. Keď ho počúvam, napadne mi občas, či predsa len nie je škoda, že po Novembri nebola komunistická strana vyhlásená za zločineckú organizáciu. Bolo by to dnes veselšie.
Fico je politicky inteligentnejší ako jeho zástupca vo vláde, a tak nespomína najväčších zločincov. Avšak páči sa mu ich slovník. V súkromnej televízii napríklad zavelil, že v boji proti zisku zdravotných poisťovní pôjde na „bodáky“. Ešte že nie „na matrace“ ako mafiáni. Môžeme si teda napriek ostriu bodákov predsa len oddýchnuť. Jediné, čo mohlo znepokojiť, je pochybnosť, či nedajbože nebola tá minerálna voda na stolíku v štúdiu otrávená. Veď len on vie, že novinári sú traviči (hoci zatiaľ iba jednej tetuške údajne priotrávili jedného psa, ale to „údajne“ je predsa maličkosť). Z toho vychádza jediné najlepšie riešenie pre Fica – na bodáky, ale vždy s ochutnávačom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.