„Papaláš bohatne – a šmelinárom nik nezatne...“ Studený dážď kvapká cez diery v streche do zapareného autobusu. Raperi z chatrčí v Ciudad Bolívare zvádzajú nerovnú battle. S revom motorov na upchatej autostráde južnej Bogoty. S gangom, ktorý ich večer okradne o tých zopár vyrapovaných pesos. So životom v Kolumbii pod pancierom občianskej vojny.
Silný nápor dažďa švihol hrdzavý autobus ako bičom. Plechová škatuľa zafučala a ďalej sa šplhá do eróziou rozhryzených kopcov v slume Ciudad Bolívar, dva a pol kilometra nad morom. Nahé tehlové múry prízemných domcov zakrytých vlnitým plechom vykukujú z franforcov sivej hmly. Jedna chatrč lezie na chrbát druhej. Akoby sa bili o každý meter priestoru.
Kalná dažďová voda steká po rozbahnenej ceste dolu a rozožiera celý svah. To, že sa občas kus stráne aj s chatrčami odtrhne, tu hore v Altos de Cazuca nikto nerieši. Ciudad Bolívar (Bolívarovo mesto, južné predmestie Bogoty) leží z väčšej časti na ilegálne zabratej pôde. Zo sociálneho pohľadu je to posledná stanica. Horšie to už byť nemôže. Desplazados alebo tí, ktorí museli utiecť pred nekonečnou kolumbijskou vojnou a násilím, vystupujú práve tu.
.marisol
„Jasné, že sa môžeš spýtať.“ Spoza prehnitých dverí vykukla hlava s nedbanlivo zapnutým drdolom havraních vlasov. „Ale dáš mi za to tvoje zelené oči,“ špúli pery z tmy chatrče asi štyridsaťročná mulata s batoľaťom v náručí. Kolumbijčanky sú pohotové. Marisol utiekla spolu so svojimi tromi deťmi z južného departamentu Meta pred piatimi rokmi. „Bola to gerila. Ale viac ti nepoviem. Nechcem, aby ma našli s odrezanými prstami a guľkou v hlave.“ Flirtovanie v okamihu vychladlo. „Majú tu žabu. Vedia všetko, čo sa tu šuchne.“ Sapo, spomínaná žaba, je v kolumbijskom slangu práskač.
Marisol mlčí. Jej dvaja chlapčekovia s pokvickanou bradou sedia na vlhkej hlinenej podlahe a uprene na mňa civejú. Studený vietor napol igelit v okne.
„Z čoho žijete, Marisol?“
„Zbieram kov a plast na recykláciu. Občas niekomu operiem.“
„A nejakú regulérnu prácu nemáte?“ opatrne vyzvedám.
„A ako?“ Vyčítavo na mňa pozrie. „Všetci chcú nejaký životopis alebo čo. Ale ja neviem čítať ani písať, rozumieš? Viem uvariť sancocho, opatriť dobytok a oprať.“
Napadne mi, kde zostal jej manžel, ale nemám odvahu prerušiť mlčanie strhanej ženy.
.IDPs
Takmer polstoročia trvajúci ozbrojený konflikt odsúdil Kolumbiu do pozície krajiny s najvyšším počtom vojnových utečencov na svete. Ani vojnou zničený Irak či DR Kongo ich toľko nevykazujú.
Viac ako tri milióny Kolumbijčanov opustili svoje domovy len v priebehu posledných desiatich rokov.
No na rozdiel od iných vojen, Kolumbijčania neutekajú do okolitých štátov, ale migrujú v rámci svojej vlasti. Tento obrovský exodus preto menej vidieť. Ohniská konfliktov medzi bojujúcimi skupinami sa totiž pohybujú. Zjednodušene sa dá povedať, že zóny bojov sa kryjú so zónami pestovania alebo obrátene – ničenia koky.
Výsledkom je paradox. Pokiaľ Kolumbijčan utekajúci pred vojnou prekročí hranice štátu, uznajú mu status vojnového utečenca, a teda sa dostane do pozornosti médií, k pomoci hostiteľského štátu a podobne. Ale keď utečie do susedného departamentu, svet ho alibisticky zaradí do kolónky IDPs alebo internally displaced people (vnútorných vysídlencov). A potom nech sa Kolumbia stará o svoje vnútorné problémy sama.
Choďte to vysvetľovať Marisol a tým ďalším tisíckam na úteku: Smola, Marisol. Síce tu máte vojnu, ale vy, obete tej vojny, ste sa jednoducho ocitli v kolónke, ktorá nepatrí medzi zahraničnopolitické priority mocných.
.juan David
„Ja už som vysídlený dvakrát, preto to tu vediem,“ zachrčal Juan David. „Sadni si.“ Vychudnutý päťdesiatnik s prepadnutými očami ukázal na vlhkú pohovku pri stene pod farbotlač Ježiša Krista. Podozrievavo som sa posadil. Pred niekoľkými dňami som totiž zo Ciudad Bolívaru priniesol blchy a dosiaľ som sa ich nezbavil. V kúte chatrče stojí televízia. „To je iba na parádu, prázdna debna, nefunguje to,“ všíma si Juan David môj zvedavý pohľad.
„Vieš, ja som urobil chybu,“ rozhovoril sa Juan David, neformálny líder vysídlených z tohto sektoru Ciudad Bolívaru, keď som mu sľúbil, že v reportáži zmením jeho meno. „Mal som auto a raz prišiel veliteľ miestnej vojenskej posádky z našej dediny a požiadal ma, aby som odviezol na základňu nejaký tovar. Kšeft ako kšeft, povedal som si. Ale keď som sa vrátil domov, už tam na mňa čakali dvaja ľudia v maskáčoch. Jasné, boli z FARC. Povedali mi, že ma nezabijú, že som urobil veľa dobrého pre dedinu, ale že musím odísť. Dostal som na odchod polhodinu. Bez vecí.“
.narkovojna
Kolumbijský ozbrojený konflikt živí značne spletitá štruktúra koreňov. Bojujúcich skupín je mnoho a ich záujmy sa prekrývajú. Marxistická gerila FARC pod plášťom bolivarovskej ideológie financuje všetky svoje aktivity z obchodu s kokaínom a s drogovými kartelmi sa dohaduje o sférach vplyvu. Paravojenské jednotky (predtým AUC), ilegálne oddiely domobrany, ktoré boli pôvodne založené na ochranu záujmov drogových kartelov a bohatých rodín pred gerilou FARC, dnes samy organizujú narkobiznis. Kolumbijská armáda je pod silným vplyvom politikov z bohatých podnikateľských kruhov, ktoré zaujímajú najmä peniaze. Tí nemajú záujem zastaviť prúd narkodolárov v krajine, skôr ich chcú nasmerovať na miesta, ktoré sami vyberajú. A nakoniec, sami narkobaróni – tí sa vždy, či už po dobrom, alebo po zlom, dohodnú so všetkými. Pablo Escobar vždy dával tým, ktorí mu stáli v ceste, jednoduchú ponuku: „Plomo o plata?“ Olovo alebo striebro? Smrť, alebo úplatok?
Skutočnými obeťami kolumbijskej vojny sú tak rodiny chudobných dedinčanov, či už pestujú koku alebo banány, neustále sa nachádzajú medzi mlynskými kameňmi drsného narkobiznisu. Príde armáda, vojak požiada o vodu. Dozvie sa to gerila a obviní dedinčana, že spolupracuje s vojakmi. Armáda nájde políčko koky a fumigačné lietadlá posypú jedom celé údolie. Nech spraví dedinčan čokoľvek, niektorá z bojujúcich skupín to pochopí ako spoluprácu s nepriateľom.
Mrazivou iróniou zostáva, že všetky súperiace strany tvrdia jedno: vraj dedinčanov chránia pred tými „zlými“. Realita je však iná. Pravidlá určujú muži so zbraňami, ktorí prídu prví. Gerila, armáda či paras – výsledok je pre dedinčanov vždy rovnaký: riskujú život, alebo si volia útek.
.cena života
Ulice rannej Bogoty sa kúpu v mäkkom slnku. Studené hmly Ciudad Bolívaru sú preč, vzduch sýto vonia čerstvo nasekaným koriandrom. Pozorujem farebnú rieku náhliacich sa ľudí, ktorá tečie za presklenými stenami zastávky Transmilenia. Paula, majiteľka maličkého bistra, mi doliala kávu.
„V tejto krajine má život inú hodnotu ako u vás,“ začala rozprávať, keď som jej naznačil, čo tentoraz robím v Bogote. „A v Ciudad Bolívare obzvlášť, to by si mal vedieť. Ja som kedysi žila v Antioquii, to je dedina. Stalo sa, že vojaci prišli na miesto masakry, kde gerila zabila asi dvadsať ľudí. A prvé, čo vojaci riešili, bolo, koľko sa stratilo kráv dedinskej statkárke. Rozumieš?“
Vysŕkal som zvyšok kávy. Spomenul som si na jedného z utečencov v Ciudad Bolívare. Mladý muž s pevným stiskom ma priateľsky pozval do hrdzavej plechovej búdy, v ktorej býval so svojou ženou, matkou a troma deťmi. „Prečo som utiekol?“ Nahlas sa rozosmial. „Vieš, amigo, prsty mi smrdia strelným prachom.“ Položil mi ruku na plece, akoby sme sa poznali odjakživa. Náhle sa zamračil a prísnym tónom sa do mňa pustil: „Zabili mi brata! Musel som im ukázať, ako to bolí. Ako to tu bolí!“ Zmraštil čelo a zovretou päsťou si pobúchal po hrudi.
.exodus
Skrytý kolumbijský exodus sa dá veľmi ťažko mapovať. Kolumbijská vláda uvádza počet novovysídlených za rok 2009 okolo 120-tisíc ľudí. Oproti tomu CODHES – kolumbijská mimovládna organizácia, ktorá sa primárne zaoberá vojnovými utečencami, odhaduje, že rok 2009 zvýšil počet IDPs v Kolumbii o 290-tisíc ľudí.
Mnoho utečencov sa bojí formálne registrovať, pretože sa im vyhrážajú. Nezabúdajme, že títo ľudia sú nepohodlnými svedkami bojov v džungli. Vedia všetko. Kto kde bol, koľko ľudí, koľko zbraní, koľko koky... Časté sú prípady, keď dôjde k dvojitému vysídleniu. Utečenec skončí v Ciudad Bolívare, tamojší ozbrojenci z tzv. mestských sietí zistia, že toho veľa vie, a nezostáva mu nič iné ako utekať ďalej.
Ak sa pozrieme na štatistické výstupy z dát kolumbijského vládneho úradu Acción Social, zistíme, že vyše polovicu všetkých vysídlených tvoria deti do 18 rokov. Z dát vyplýva, že najohrozenejšie sú etnické menšiny: Afrokolumbijci a Indiáni. Za nimi nasledujú ženy-samoživiteľky. Známe sú prípady amazonských nomádskych kmeňov (napríklad Nukak Makú), ktoré najskôr kontaktovali vojaci gerily, a teraz pomaly vymierajú v zberných táboroch na kraji džungle.
Aj keď štátna agentúra Acción Social poskytuje vysídleným podporu, sú to minimálne sumy, ktoré horko-ťažko pokryjú náklady na jedlo. Navyše, mnohí ani na tú podporu nedosiahnu, pretože sa nevojdú do byrokratických mantinelov, ktoré obmedzujú pomoc utečencom. Ako dodáte úradom všetky možné doklady a dokumenty, keď ste museli opustiť svoj dom bez prípravy, rádovo v priebehu niekoľkých hodín?
.sociálne čistenie
„Táto štvrť je zdravá.“ Holič s fúzikmi ako nalepené nitky mi položil naparený uterák na tvár. Po ceste na juh, do Tumaca, som prespal v Palmire, malom mestečku na sever od Cali. Ráno som zašiel k holičovi. „Žiadni zlodeji, žiadni basuceros, žiadni vysídlenci.“ Basuceros sú narkomani užívajúci lacný, nečistený kokaín basuco. „Naozaj? Ako je to možné?“ zaujali ma jeho drsné slová. Holič sa poobzeral, zaváhal, potom utrúsil: „Paras.“
Hoci vláda bývalého prezidenta Uribeho v roku 2006 hrdo hlásila do sveta, že paravojenské jednotky AUC boli demobilizované. v skutočnosti sa oddiely len preskupili a pod novými názvami operujú v kolumbijskej narkovojne ďalej. Paravojenské oddiely sú, na rozdiel od partizánov FARC, aktívne v urbanizovaných zónach. Na kontrolovaných miestach zavádzajú svoje nepísané zákony. Najčastejšie zakazujú pitie alkoholu a užívanie drog. Kruto trestajú zlodejov. Hovoria tomu limpieza social – sociálne čistenie.
„Keď chytia feťáka,“ pokračuje holič, „dajú mu tri možnosti. Buď st ým prestaneš, alebo odídeš z komunity, alebo ťa zabijeme. Preto tu máme pokoj.“ Napadá mi, koľko krvi ten pokoj stál. Po siedmej večer sa ulice vedľa holičstva celkom nekolumbijsky vyprázdnia a zavládne ťaživé ticho.
.nariňo
Biele vychudnuté kravy s hrbom nehybne stoja na zelených pastvinách, akoby ich niekto vystrihol z pokrkvaného papiera a rozmiestnil do tropickej diorámy. Kývam sa zboka na bok na zadnom sedadle motorky. Prach neasfaltovanej cesty za nami dvíha žltý chochol.
Prechádzame stratenými komunitami na pacifickom pobreží Kolumbie, neďaleko Tumaca. Odľahlý departament Nariňo na juhozápade krajiny pokrýva prevažne tropická džungľa. Je síce veľký ako polovica Česka, ale vedie doň len jedna cesta, často blokovaná gerilou. Nariňo sa pokladá za tzv. červenú zónu. Skrátka, pestovanie koky, gerila FARC, paravojenské jednotky, násilie. Až 56 percent všetkých masívnych vysídlení v priebehu roku 2009, takých, keď v podstate naraz utečie celá dedina, prebehlo práve v Nariňu.
.vanessa
Úzky chodník z hrubých lát nad nehybnou morskou hladinou plnou odpadkov sa prehol, len čo som naň vstúpil. Komunita vysídlených, tvorená niekoľkými desiatkami drevených chatrčí, stojí na prehnitých koloch pozapichovaných do morského dna. Ilegálny zábor pôdy, presne sako v Ciudad Bolívare. „Neboj sa, to nespadne,“ vyklonila sa z dverí Vanessa, maličká, asi tridsaťročná miešanka so širokými bokmi. Neisto som dobalansoval po deravej lávke k jej búde a vošiel dnu.
Dlhé a dôkladné preverovanie, či jej to, čo mi povie, neskôr nemôže ublížiť, nám zabralo skoro hodinu. Potom sa však Vanessa rozhovorila. „Utiekli sme pred deviatimi rokmi.“ Chytila synka a posadila si ho na popolavohnedé stehná. „Bratia môjho manžela pestovali koku. Nechceli však predávať gerile, lebo gerila dáva strašne málo. Tajne predávali iným. Samozrejme, že na to gerila prišla. Švagra našli mŕtveho v kanáli. Mal odrezané prsty a vyrezaný jazyk.“
.vojna bez konca
Na ďalší deň ma Vanessa vzala so skupinou asi piatich žien na „mušľovanie“. Veľa vojnových utečencov na pacifickom pobreží sa totiž živí zberom mušlí v mangrovníkových močiaroch. Počas šplhania po klzkých koreňoch mangrovníkov vyzvedám od černošky Ramony, čo predchádzalo jej úteku.
„Keď príde gerila do dediny, najskôr sa správa veľmi slušne. Žiadne zbrane a vyhrážky. Dokonca niekedy ponúknu jedlo, lebo majú svoje zásoby v džungli. Zvolajú schôdzu a povedia, čo chcú. Hovoria o politike, ale tomu ja veľmi nerozumiem. Po nejakom čase, keď k nám prichádzali a odchádzali, objavil sa ich comandante a povedal mi, že FARC potrebuje moju dcéru. Ešte v tú noc som s deťmi utiekla.“
„No, možno to Santos naozaj zmení,“ snažím sa rozptýliť mraky na Ramoninej tvári. Kolumbia má už skoro dva roky nového prezidenta. Juan Manuel Santos, člen významnej a bohatej kolumbijskej rodiny, sa podieľa už na predochádzajúcich vládach Alvara Uribeho. Ťažko však čakať od tohto muža, že Kolumbii prinesie mier.
Nuž, ťažko čakať od kohokoľvek, že prinesie mier krajine, kde sa ročne hrá o desiatky miliárd dolárov v obchode bez pravidiel.
„Toto sa nikdy neskončí, toto nebude lepšie,“ zakrúti hlavou Ramona. „Vždy to bolo takto, odkedy mi pamäť siaha. Táto vojna nemá konca.“
Silný nápor dažďa švihol hrdzavý autobus ako bičom. Plechová škatuľa zafučala a ďalej sa šplhá do eróziou rozhryzených kopcov v slume Ciudad Bolívar, dva a pol kilometra nad morom. Nahé tehlové múry prízemných domcov zakrytých vlnitým plechom vykukujú z franforcov sivej hmly. Jedna chatrč lezie na chrbát druhej. Akoby sa bili o každý meter priestoru.
Kalná dažďová voda steká po rozbahnenej ceste dolu a rozožiera celý svah. To, že sa občas kus stráne aj s chatrčami odtrhne, tu hore v Altos de Cazuca nikto nerieši. Ciudad Bolívar (Bolívarovo mesto, južné predmestie Bogoty) leží z väčšej časti na ilegálne zabratej pôde. Zo sociálneho pohľadu je to posledná stanica. Horšie to už byť nemôže. Desplazados alebo tí, ktorí museli utiecť pred nekonečnou kolumbijskou vojnou a násilím, vystupujú práve tu.
.marisol
„Jasné, že sa môžeš spýtať.“ Spoza prehnitých dverí vykukla hlava s nedbanlivo zapnutým drdolom havraních vlasov. „Ale dáš mi za to tvoje zelené oči,“ špúli pery z tmy chatrče asi štyridsaťročná mulata s batoľaťom v náručí. Kolumbijčanky sú pohotové. Marisol utiekla spolu so svojimi tromi deťmi z južného departamentu Meta pred piatimi rokmi. „Bola to gerila. Ale viac ti nepoviem. Nechcem, aby ma našli s odrezanými prstami a guľkou v hlave.“ Flirtovanie v okamihu vychladlo. „Majú tu žabu. Vedia všetko, čo sa tu šuchne.“ Sapo, spomínaná žaba, je v kolumbijskom slangu práskač.
Marisol mlčí. Jej dvaja chlapčekovia s pokvickanou bradou sedia na vlhkej hlinenej podlahe a uprene na mňa civejú. Studený vietor napol igelit v okne.
„Z čoho žijete, Marisol?“
„Zbieram kov a plast na recykláciu. Občas niekomu operiem.“
„A nejakú regulérnu prácu nemáte?“ opatrne vyzvedám.
„A ako?“ Vyčítavo na mňa pozrie. „Všetci chcú nejaký životopis alebo čo. Ale ja neviem čítať ani písať, rozumieš? Viem uvariť sancocho, opatriť dobytok a oprať.“
Napadne mi, kde zostal jej manžel, ale nemám odvahu prerušiť mlčanie strhanej ženy.
.IDPs
Takmer polstoročia trvajúci ozbrojený konflikt odsúdil Kolumbiu do pozície krajiny s najvyšším počtom vojnových utečencov na svete. Ani vojnou zničený Irak či DR Kongo ich toľko nevykazujú.
Viac ako tri milióny Kolumbijčanov opustili svoje domovy len v priebehu posledných desiatich rokov.
No na rozdiel od iných vojen, Kolumbijčania neutekajú do okolitých štátov, ale migrujú v rámci svojej vlasti. Tento obrovský exodus preto menej vidieť. Ohniská konfliktov medzi bojujúcimi skupinami sa totiž pohybujú. Zjednodušene sa dá povedať, že zóny bojov sa kryjú so zónami pestovania alebo obrátene – ničenia koky.
Výsledkom je paradox. Pokiaľ Kolumbijčan utekajúci pred vojnou prekročí hranice štátu, uznajú mu status vojnového utečenca, a teda sa dostane do pozornosti médií, k pomoci hostiteľského štátu a podobne. Ale keď utečie do susedného departamentu, svet ho alibisticky zaradí do kolónky IDPs alebo internally displaced people (vnútorných vysídlencov). A potom nech sa Kolumbia stará o svoje vnútorné problémy sama.
Choďte to vysvetľovať Marisol a tým ďalším tisíckam na úteku: Smola, Marisol. Síce tu máte vojnu, ale vy, obete tej vojny, ste sa jednoducho ocitli v kolónke, ktorá nepatrí medzi zahraničnopolitické priority mocných.
.juan David
„Ja už som vysídlený dvakrát, preto to tu vediem,“ zachrčal Juan David. „Sadni si.“ Vychudnutý päťdesiatnik s prepadnutými očami ukázal na vlhkú pohovku pri stene pod farbotlač Ježiša Krista. Podozrievavo som sa posadil. Pred niekoľkými dňami som totiž zo Ciudad Bolívaru priniesol blchy a dosiaľ som sa ich nezbavil. V kúte chatrče stojí televízia. „To je iba na parádu, prázdna debna, nefunguje to,“ všíma si Juan David môj zvedavý pohľad.
„Vieš, ja som urobil chybu,“ rozhovoril sa Juan David, neformálny líder vysídlených z tohto sektoru Ciudad Bolívaru, keď som mu sľúbil, že v reportáži zmením jeho meno. „Mal som auto a raz prišiel veliteľ miestnej vojenskej posádky z našej dediny a požiadal ma, aby som odviezol na základňu nejaký tovar. Kšeft ako kšeft, povedal som si. Ale keď som sa vrátil domov, už tam na mňa čakali dvaja ľudia v maskáčoch. Jasné, boli z FARC. Povedali mi, že ma nezabijú, že som urobil veľa dobrého pre dedinu, ale že musím odísť. Dostal som na odchod polhodinu. Bez vecí.“
.narkovojna
Kolumbijský ozbrojený konflikt živí značne spletitá štruktúra koreňov. Bojujúcich skupín je mnoho a ich záujmy sa prekrývajú. Marxistická gerila FARC pod plášťom bolivarovskej ideológie financuje všetky svoje aktivity z obchodu s kokaínom a s drogovými kartelmi sa dohaduje o sférach vplyvu. Paravojenské jednotky (predtým AUC), ilegálne oddiely domobrany, ktoré boli pôvodne založené na ochranu záujmov drogových kartelov a bohatých rodín pred gerilou FARC, dnes samy organizujú narkobiznis. Kolumbijská armáda je pod silným vplyvom politikov z bohatých podnikateľských kruhov, ktoré zaujímajú najmä peniaze. Tí nemajú záujem zastaviť prúd narkodolárov v krajine, skôr ich chcú nasmerovať na miesta, ktoré sami vyberajú. A nakoniec, sami narkobaróni – tí sa vždy, či už po dobrom, alebo po zlom, dohodnú so všetkými. Pablo Escobar vždy dával tým, ktorí mu stáli v ceste, jednoduchú ponuku: „Plomo o plata?“ Olovo alebo striebro? Smrť, alebo úplatok?
Skutočnými obeťami kolumbijskej vojny sú tak rodiny chudobných dedinčanov, či už pestujú koku alebo banány, neustále sa nachádzajú medzi mlynskými kameňmi drsného narkobiznisu. Príde armáda, vojak požiada o vodu. Dozvie sa to gerila a obviní dedinčana, že spolupracuje s vojakmi. Armáda nájde políčko koky a fumigačné lietadlá posypú jedom celé údolie. Nech spraví dedinčan čokoľvek, niektorá z bojujúcich skupín to pochopí ako spoluprácu s nepriateľom.
Mrazivou iróniou zostáva, že všetky súperiace strany tvrdia jedno: vraj dedinčanov chránia pred tými „zlými“. Realita je však iná. Pravidlá určujú muži so zbraňami, ktorí prídu prví. Gerila, armáda či paras – výsledok je pre dedinčanov vždy rovnaký: riskujú život, alebo si volia útek.
.cena života
Ulice rannej Bogoty sa kúpu v mäkkom slnku. Studené hmly Ciudad Bolívaru sú preč, vzduch sýto vonia čerstvo nasekaným koriandrom. Pozorujem farebnú rieku náhliacich sa ľudí, ktorá tečie za presklenými stenami zastávky Transmilenia. Paula, majiteľka maličkého bistra, mi doliala kávu.
„V tejto krajine má život inú hodnotu ako u vás,“ začala rozprávať, keď som jej naznačil, čo tentoraz robím v Bogote. „A v Ciudad Bolívare obzvlášť, to by si mal vedieť. Ja som kedysi žila v Antioquii, to je dedina. Stalo sa, že vojaci prišli na miesto masakry, kde gerila zabila asi dvadsať ľudí. A prvé, čo vojaci riešili, bolo, koľko sa stratilo kráv dedinskej statkárke. Rozumieš?“
Vysŕkal som zvyšok kávy. Spomenul som si na jedného z utečencov v Ciudad Bolívare. Mladý muž s pevným stiskom ma priateľsky pozval do hrdzavej plechovej búdy, v ktorej býval so svojou ženou, matkou a troma deťmi. „Prečo som utiekol?“ Nahlas sa rozosmial. „Vieš, amigo, prsty mi smrdia strelným prachom.“ Položil mi ruku na plece, akoby sme sa poznali odjakživa. Náhle sa zamračil a prísnym tónom sa do mňa pustil: „Zabili mi brata! Musel som im ukázať, ako to bolí. Ako to tu bolí!“ Zmraštil čelo a zovretou päsťou si pobúchal po hrudi.
.exodus
Skrytý kolumbijský exodus sa dá veľmi ťažko mapovať. Kolumbijská vláda uvádza počet novovysídlených za rok 2009 okolo 120-tisíc ľudí. Oproti tomu CODHES – kolumbijská mimovládna organizácia, ktorá sa primárne zaoberá vojnovými utečencami, odhaduje, že rok 2009 zvýšil počet IDPs v Kolumbii o 290-tisíc ľudí.
Mnoho utečencov sa bojí formálne registrovať, pretože sa im vyhrážajú. Nezabúdajme, že títo ľudia sú nepohodlnými svedkami bojov v džungli. Vedia všetko. Kto kde bol, koľko ľudí, koľko zbraní, koľko koky... Časté sú prípady, keď dôjde k dvojitému vysídleniu. Utečenec skončí v Ciudad Bolívare, tamojší ozbrojenci z tzv. mestských sietí zistia, že toho veľa vie, a nezostáva mu nič iné ako utekať ďalej.
Ak sa pozrieme na štatistické výstupy z dát kolumbijského vládneho úradu Acción Social, zistíme, že vyše polovicu všetkých vysídlených tvoria deti do 18 rokov. Z dát vyplýva, že najohrozenejšie sú etnické menšiny: Afrokolumbijci a Indiáni. Za nimi nasledujú ženy-samoživiteľky. Známe sú prípady amazonských nomádskych kmeňov (napríklad Nukak Makú), ktoré najskôr kontaktovali vojaci gerily, a teraz pomaly vymierajú v zberných táboroch na kraji džungle.
Aj keď štátna agentúra Acción Social poskytuje vysídleným podporu, sú to minimálne sumy, ktoré horko-ťažko pokryjú náklady na jedlo. Navyše, mnohí ani na tú podporu nedosiahnu, pretože sa nevojdú do byrokratických mantinelov, ktoré obmedzujú pomoc utečencom. Ako dodáte úradom všetky možné doklady a dokumenty, keď ste museli opustiť svoj dom bez prípravy, rádovo v priebehu niekoľkých hodín?
.sociálne čistenie
„Táto štvrť je zdravá.“ Holič s fúzikmi ako nalepené nitky mi položil naparený uterák na tvár. Po ceste na juh, do Tumaca, som prespal v Palmire, malom mestečku na sever od Cali. Ráno som zašiel k holičovi. „Žiadni zlodeji, žiadni basuceros, žiadni vysídlenci.“ Basuceros sú narkomani užívajúci lacný, nečistený kokaín basuco. „Naozaj? Ako je to možné?“ zaujali ma jeho drsné slová. Holič sa poobzeral, zaváhal, potom utrúsil: „Paras.“
Hoci vláda bývalého prezidenta Uribeho v roku 2006 hrdo hlásila do sveta, že paravojenské jednotky AUC boli demobilizované. v skutočnosti sa oddiely len preskupili a pod novými názvami operujú v kolumbijskej narkovojne ďalej. Paravojenské oddiely sú, na rozdiel od partizánov FARC, aktívne v urbanizovaných zónach. Na kontrolovaných miestach zavádzajú svoje nepísané zákony. Najčastejšie zakazujú pitie alkoholu a užívanie drog. Kruto trestajú zlodejov. Hovoria tomu limpieza social – sociálne čistenie.
„Keď chytia feťáka,“ pokračuje holič, „dajú mu tri možnosti. Buď st ým prestaneš, alebo odídeš z komunity, alebo ťa zabijeme. Preto tu máme pokoj.“ Napadá mi, koľko krvi ten pokoj stál. Po siedmej večer sa ulice vedľa holičstva celkom nekolumbijsky vyprázdnia a zavládne ťaživé ticho.
.nariňo
Biele vychudnuté kravy s hrbom nehybne stoja na zelených pastvinách, akoby ich niekto vystrihol z pokrkvaného papiera a rozmiestnil do tropickej diorámy. Kývam sa zboka na bok na zadnom sedadle motorky. Prach neasfaltovanej cesty za nami dvíha žltý chochol.
Prechádzame stratenými komunitami na pacifickom pobreží Kolumbie, neďaleko Tumaca. Odľahlý departament Nariňo na juhozápade krajiny pokrýva prevažne tropická džungľa. Je síce veľký ako polovica Česka, ale vedie doň len jedna cesta, často blokovaná gerilou. Nariňo sa pokladá za tzv. červenú zónu. Skrátka, pestovanie koky, gerila FARC, paravojenské jednotky, násilie. Až 56 percent všetkých masívnych vysídlení v priebehu roku 2009, takých, keď v podstate naraz utečie celá dedina, prebehlo práve v Nariňu.
.vanessa
Úzky chodník z hrubých lát nad nehybnou morskou hladinou plnou odpadkov sa prehol, len čo som naň vstúpil. Komunita vysídlených, tvorená niekoľkými desiatkami drevených chatrčí, stojí na prehnitých koloch pozapichovaných do morského dna. Ilegálny zábor pôdy, presne sako v Ciudad Bolívare. „Neboj sa, to nespadne,“ vyklonila sa z dverí Vanessa, maličká, asi tridsaťročná miešanka so širokými bokmi. Neisto som dobalansoval po deravej lávke k jej búde a vošiel dnu.
Dlhé a dôkladné preverovanie, či jej to, čo mi povie, neskôr nemôže ublížiť, nám zabralo skoro hodinu. Potom sa však Vanessa rozhovorila. „Utiekli sme pred deviatimi rokmi.“ Chytila synka a posadila si ho na popolavohnedé stehná. „Bratia môjho manžela pestovali koku. Nechceli však predávať gerile, lebo gerila dáva strašne málo. Tajne predávali iným. Samozrejme, že na to gerila prišla. Švagra našli mŕtveho v kanáli. Mal odrezané prsty a vyrezaný jazyk.“
.vojna bez konca
Na ďalší deň ma Vanessa vzala so skupinou asi piatich žien na „mušľovanie“. Veľa vojnových utečencov na pacifickom pobreží sa totiž živí zberom mušlí v mangrovníkových močiaroch. Počas šplhania po klzkých koreňoch mangrovníkov vyzvedám od černošky Ramony, čo predchádzalo jej úteku.
„Keď príde gerila do dediny, najskôr sa správa veľmi slušne. Žiadne zbrane a vyhrážky. Dokonca niekedy ponúknu jedlo, lebo majú svoje zásoby v džungli. Zvolajú schôdzu a povedia, čo chcú. Hovoria o politike, ale tomu ja veľmi nerozumiem. Po nejakom čase, keď k nám prichádzali a odchádzali, objavil sa ich comandante a povedal mi, že FARC potrebuje moju dcéru. Ešte v tú noc som s deťmi utiekla.“
„No, možno to Santos naozaj zmení,“ snažím sa rozptýliť mraky na Ramoninej tvári. Kolumbia má už skoro dva roky nového prezidenta. Juan Manuel Santos, člen významnej a bohatej kolumbijskej rodiny, sa podieľa už na predochádzajúcich vládach Alvara Uribeho. Ťažko však čakať od tohto muža, že Kolumbii prinesie mier.
Nuž, ťažko čakať od kohokoľvek, že prinesie mier krajine, kde sa ročne hrá o desiatky miliárd dolárov v obchode bez pravidiel.
„Toto sa nikdy neskončí, toto nebude lepšie,“ zakrúti hlavou Ramona. „Vždy to bolo takto, odkedy mi pamäť siaha. Táto vojna nemá konca.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.