Smrť Stevena Spielberga bezprostredne po nakrútení Schindlerovho zoznamu a jeho okamžité nahradenie identickým dvojníkom bolo jedným z najprísnejšie strážených tajomstiev Hollywoodu. Nikdy sa o tom nikde nepísalo, nikto nič nenaznačil, bradatý Steven sa naďalej usmieval z fotografií a veselo rozdával rozhovory, filmoví fanúšikovia však mali jasno. Nech bola fyzická podoba toho dvojníka akokoľvek presná, na čosi sa pri ututlávaní majstrovej smrti zabudlo, ten dvojník totiž ani zďaleka nedisponoval takým obrovským talentom. Ono je to skutočne vidieť, Duel, Čeľuste, Blízke stretnutia tretieho druhu, E.T. mimozemšťan, Purpurová farba, trilógia o Indianovi Jonesovi, Ríša slnka, Hook, Jurský park, Schindlerov zoznam, a tak ďalej – tamtie filmy a tieto jednoducho nemohol nakrúcať ten istý človek. A neskôr, keď mal Spielberg akože nakrútiť Vojnu svetov či štvrtého Indiana Jonesa, už sa nikto ani nesnažil predstierať, že tamten Spielberg – velikán a klasik, a tento Spielberg – jeden z mnohých, sú jedna a tá istá osoba.
Lenže teraz prišli do kín Tintinove dobrodružstvá a je nad slnko jasnejšie, že najdôležitejší režisér tretej tretiny dvadsiateho storočia je späť, vo forme, akú mal naposledy pri Indiana Jonesovi a poslednej križiackej výprave. Takže nakoniec naozaj nebol mŕtvy, len si vybral fakt dlhú pauzu. Asi sa mu vybili zásobníky geniality a bolo treba čakať, kým sa znova nabijú.
Tintinove dobrodružstvá sú dielom najnovšej technológie, 3D samozrejme, superdigitálna superanimácia, nič v nich nebolo nakrútené normálne, len tak kamerou, alebo bolo, ale to je úplne jedno, lebo Tintin nie je dokonalým dívaním sa na ohurujúce technológie, ale dokonalým filmom. Silné slová? Azda, avšak k Tintinovi sa mimoriadne hodia, lebo ak z neho čosi výraznejšie vytŕča, tak je to čistá filmárska radosť z ukazovania vecí. Nezáleží na tom, ako sa to urobilo, ale že sa to urobilo. Tintin je predchnutý dobrodružnou atmosférou rodokapsov, podobne ako zdrojové Hergého komiksy a neskôr vzniknuvšie tradičné animáky, až úzkostlivo sa drží kánonizovanej Tintinovej podoby, ono by to ani v tomto prípade inak nešlo, navyše však pridáva to zdanlivo neprenositeľné, ten pocit potenciálneho dobrodružstva, ktoré môže na pripravených a zvedavých číhať kdekoľvek. Filmoví fanúšikovia nájdu v Tintinovi formálne odkazy a alúzie na tradičné režisérske postupy, ktoré vytlačila rýchla montáž a kamerová ekvilibristika snímania, zároveň sú v ňom však sekvencie, ktoré svojou dôvtipnou kompozíciou hravo prekonávajú ten najsúčasnejší jazyk eklektickej filmovej postmoderny. Ak by som kdesi kedysi kohosi mal učiť réžiu (nieže by som na to mal iné, ako divácke kompetencie) púšťal by som mu Tintina.
Tintin je rodinný film adorujúci konvenčné hodnoty, film o dobrodružstve, v ktorom mladý reportér s vizážou odrasteného chlapčiska pátra po poklade z dávno potopenej lode. Odohráva sa v príjemnom medzivojnovom bezčasí, informácie sa v ňom hľadajú v knižniciach, nie na googli, ľudia sú čierno-bieli, alebo dobrí, alebo zlí, všetko krásne odsýpa, a keď človeku dôjde, že to vlastne na úrovni príbehu nemá žiadny druhý plán, žiadny presah, len sa ten istý človek sám nad sebou znechutene pousmeje. Tintin také nič nemá, lebo to nepotrebuje mať, nepotrebuje predstierať, že je čímsi iným, ako detským dobrodružstvom. Lebo detské dobrodružstvá vôbec nie sú hlúpe ani prázdne, len v nich veci dopadajú tak, ako si deti želajú. Dobre. A po tom pištia deti akéhokoľvek veku.
Svet sa momentálne nejaví ako najlepšie miesto na život, všetky tie krízy a mediálne šírené obavy zo všetkého možného, na konci toho všetkého je neistota a strach. Tintin sa mi javí ako dôkaz akejsi spontánnej samoregulácie nášho druhu, akoby vo chvíľach, keď ešte nie je tak zle, ako sa tvrdí, ale všetci cítime, že čosi je v neporiadku, akoby sa práve v takýchto chvíľach celkom spontánne objavili umelecké diela, ktoré nám nechcú klamať, ani nás zavádzať, ale len nám ukážu aj to krásne. Tintin je takýto, láskavý, ústretový, úprimný, dobrý, je taký kvôli tomu pocitu, s ktorým človek odchádza z kina a ktorý v ňom rezonuje aj teraz, dva týždne po tom, ako Tintina videl a rozhodol sa o ňom nepísať, lebo nikto aj tak už ničomu neverí. Film s dušou.
Lenže teraz prišli do kín Tintinove dobrodružstvá a je nad slnko jasnejšie, že najdôležitejší režisér tretej tretiny dvadsiateho storočia je späť, vo forme, akú mal naposledy pri Indiana Jonesovi a poslednej križiackej výprave. Takže nakoniec naozaj nebol mŕtvy, len si vybral fakt dlhú pauzu. Asi sa mu vybili zásobníky geniality a bolo treba čakať, kým sa znova nabijú.
Tintinove dobrodružstvá sú dielom najnovšej technológie, 3D samozrejme, superdigitálna superanimácia, nič v nich nebolo nakrútené normálne, len tak kamerou, alebo bolo, ale to je úplne jedno, lebo Tintin nie je dokonalým dívaním sa na ohurujúce technológie, ale dokonalým filmom. Silné slová? Azda, avšak k Tintinovi sa mimoriadne hodia, lebo ak z neho čosi výraznejšie vytŕča, tak je to čistá filmárska radosť z ukazovania vecí. Nezáleží na tom, ako sa to urobilo, ale že sa to urobilo. Tintin je predchnutý dobrodružnou atmosférou rodokapsov, podobne ako zdrojové Hergého komiksy a neskôr vzniknuvšie tradičné animáky, až úzkostlivo sa drží kánonizovanej Tintinovej podoby, ono by to ani v tomto prípade inak nešlo, navyše však pridáva to zdanlivo neprenositeľné, ten pocit potenciálneho dobrodružstva, ktoré môže na pripravených a zvedavých číhať kdekoľvek. Filmoví fanúšikovia nájdu v Tintinovi formálne odkazy a alúzie na tradičné režisérske postupy, ktoré vytlačila rýchla montáž a kamerová ekvilibristika snímania, zároveň sú v ňom však sekvencie, ktoré svojou dôvtipnou kompozíciou hravo prekonávajú ten najsúčasnejší jazyk eklektickej filmovej postmoderny. Ak by som kdesi kedysi kohosi mal učiť réžiu (nieže by som na to mal iné, ako divácke kompetencie) púšťal by som mu Tintina.
Tintin je rodinný film adorujúci konvenčné hodnoty, film o dobrodružstve, v ktorom mladý reportér s vizážou odrasteného chlapčiska pátra po poklade z dávno potopenej lode. Odohráva sa v príjemnom medzivojnovom bezčasí, informácie sa v ňom hľadajú v knižniciach, nie na googli, ľudia sú čierno-bieli, alebo dobrí, alebo zlí, všetko krásne odsýpa, a keď človeku dôjde, že to vlastne na úrovni príbehu nemá žiadny druhý plán, žiadny presah, len sa ten istý človek sám nad sebou znechutene pousmeje. Tintin také nič nemá, lebo to nepotrebuje mať, nepotrebuje predstierať, že je čímsi iným, ako detským dobrodružstvom. Lebo detské dobrodružstvá vôbec nie sú hlúpe ani prázdne, len v nich veci dopadajú tak, ako si deti želajú. Dobre. A po tom pištia deti akéhokoľvek veku.
Svet sa momentálne nejaví ako najlepšie miesto na život, všetky tie krízy a mediálne šírené obavy zo všetkého možného, na konci toho všetkého je neistota a strach. Tintin sa mi javí ako dôkaz akejsi spontánnej samoregulácie nášho druhu, akoby vo chvíľach, keď ešte nie je tak zle, ako sa tvrdí, ale všetci cítime, že čosi je v neporiadku, akoby sa práve v takýchto chvíľach celkom spontánne objavili umelecké diela, ktoré nám nechcú klamať, ani nás zavádzať, ale len nám ukážu aj to krásne. Tintin je takýto, láskavý, ústretový, úprimný, dobrý, je taký kvôli tomu pocitu, s ktorým človek odchádza z kina a ktorý v ňom rezonuje aj teraz, dva týždne po tom, ako Tintina videl a rozhodol sa o ňom nepísať, lebo nikto aj tak už ničomu neverí. Film s dušou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.