Návrhom poslancov na rozšírenie domáceho vzdelávania na celú dĺžku základnej školy a zníženie kvalifikačných predpokladov na vyučovanie v domácom vzdelávaní dostali slovenskí učitelia ďalšiu ranu pod pás. Jednoducho sa im ukázalo, že ich kvalifikácia a dlhodobá profesijná príprava sú úplne zbytočné, pretože učiť deti do pätnástich rokov vie každý laik dosahujúci maturitu či bakalárske vzdelanie. Politici si radi protirečia. Keď je to potrebné, vynášajú vzdelávanie a učiteľov na piedestál spoločenskej významnosti, aby ho v nasledujúcom kroku devastovali ako zbytočný prívesok práva rodiča na vzdelávanie vlastných detí. Dokazuje to, že škola je dnes politikum viac ako kedykoľvek predtým, pretože jediným kritériom rétoriky o škole je jej zapadnutie do ideologickej siete politických strán.
Na druhej strane sa vôbec nemusíme obávať, že deti doma húfne začnú vzdelávať čašníci s maturitou. Príležitosti sa akiste chopia vysoko motivovaní rodičia s vyšším sociálnym a kultúrnym statusom, ktorí veľmi radi investujú do svojich detí. Komu teda idea domáceho vzdelávania vlastne prospeje? Časti detí z elitného zázemia, schopných zúročiť svoj inherentný kultúrny kapitál. Popri osemročných gymnáziách tak chceme zaviesť ďalší systémový prvok zvyšovania sociálnej selekcie vo vzdelávaní. Efekty inštitucionálneho vzdelávania detí na poli sociálnej integrácie, ktoré sa dnes tak vehementne zdôrazňujú, môžeme definitívne pochovať.
Domáce vzdelávanie je vlastne do dôsledkov dovedená myšlienka o individualizácii vzdelávania. Individualizované tu znamená doslova individuálne až narcistné. Môže ísť totiž o produkovanie pokrivenej individuality, ktorá sa vytvára v riziku falošnej spätnej väzby. K reálnej individualite sa totiž dopracúvame v akciách konfrontácie s rovesníkmi, ktorí pracujú na obdobných úlohách. V porovnaní s ostatnými získavame reálny obraz o sebe a o svojich možnostiach. Príležitosťou na konfrontácie tohto typu vždy bola a aj zostane škola so sebe vlastnou a nezameniteľnou rolovou štruktúrou. Popri inom trebárs aj vo vedomí rozdielu, že matka je matka a učiteľka je učiteľka.
A ukazuje sa, že týmto všetkým dostáva na frak aj celá európska tradícia vzdelávania, pretože koncept domáceho vzdelávania je pre našu kultúru úplne cudzorodý prvok. Tento pochádza zo špecifickej situácie amerického prostredia, ktorá vychádza z rozsiahlej sociálnej a rodovej segregácie. Politikom, ktorí prinášajú jednoduché a rázne riešenia, zjavne chýba snaha pochopiť hlbšie súvislosti svojich návrhov. A takéto krátkozraké „reformné“ opatrenia sú vždy najnebezpečnejšie.
.ondrej Kaščák, Branislav Pupala
Na druhej strane sa vôbec nemusíme obávať, že deti doma húfne začnú vzdelávať čašníci s maturitou. Príležitosti sa akiste chopia vysoko motivovaní rodičia s vyšším sociálnym a kultúrnym statusom, ktorí veľmi radi investujú do svojich detí. Komu teda idea domáceho vzdelávania vlastne prospeje? Časti detí z elitného zázemia, schopných zúročiť svoj inherentný kultúrny kapitál. Popri osemročných gymnáziách tak chceme zaviesť ďalší systémový prvok zvyšovania sociálnej selekcie vo vzdelávaní. Efekty inštitucionálneho vzdelávania detí na poli sociálnej integrácie, ktoré sa dnes tak vehementne zdôrazňujú, môžeme definitívne pochovať.
Domáce vzdelávanie je vlastne do dôsledkov dovedená myšlienka o individualizácii vzdelávania. Individualizované tu znamená doslova individuálne až narcistné. Môže ísť totiž o produkovanie pokrivenej individuality, ktorá sa vytvára v riziku falošnej spätnej väzby. K reálnej individualite sa totiž dopracúvame v akciách konfrontácie s rovesníkmi, ktorí pracujú na obdobných úlohách. V porovnaní s ostatnými získavame reálny obraz o sebe a o svojich možnostiach. Príležitosťou na konfrontácie tohto typu vždy bola a aj zostane škola so sebe vlastnou a nezameniteľnou rolovou štruktúrou. Popri inom trebárs aj vo vedomí rozdielu, že matka je matka a učiteľka je učiteľka.
A ukazuje sa, že týmto všetkým dostáva na frak aj celá európska tradícia vzdelávania, pretože koncept domáceho vzdelávania je pre našu kultúru úplne cudzorodý prvok. Tento pochádza zo špecifickej situácie amerického prostredia, ktorá vychádza z rozsiahlej sociálnej a rodovej segregácie. Politikom, ktorí prinášajú jednoduché a rázne riešenia, zjavne chýba snaha pochopiť hlbšie súvislosti svojich návrhov. A takéto krátkozraké „reformné“ opatrenia sú vždy najnebezpečnejšie.
.ondrej Kaščák, Branislav Pupala
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.