Intelektuálne schopnosti nášho tretieho dieťaťa Ondrejka boli ešte pred dosiahnutím šiesteho roku mimoriadne. Psychologička ma upozornila na podozrenie z nižšej miery sústredenosti. No nástup do málotriedky so skúsenou pani učiteľkou mal byť v poriadku. Spočiatku šlo všetko ako po masle, no postupne prichádzali problémy: čoraz viac chýb pri prepise a v diktátoch, narastajúce tempo čítania vykrýval naučením sa textu naspamäť. Ku koncu prvého ročníka bolo zaostávanie citeľné.
Patrím medzi ambiciózne matky, pre ktoré neúspech dieťaťa znamená osobné zlyhanie. Dospela som k rozhodnutiu, že mu musím pomôcť. V praxi to znamenalo, že sa môj prváčik okolo obeda vrátil domov, zjedol obed a vrhli sme sa do učenia. Trvalo nám to 2-3 hodiny. Ondrejko bol absolútne vyčerpaný, ja na pokraji zrútenia. Videla som, že to úbohé dieťa, ktoré má problém s pozornosťou, nútim ja a škola denne sústredene pracovať približne 8 hodín. Postupne sa z neho stával najslabší žiak.
Prvé septembrové týždne druhého ročníka sme absolvovali na liečení. Využila som tento čas a učila som ho sama. Nezabudnuteľné bolo ráno, keď pribehol ku mne oblečený s matematikou v ruke, pričom ja som len vstávala, a vravel: „Mami, ja si teraz rýchlo urobím matiku a potom pôjdeme spolu pozorovať pavúky. Dobre?“ Návrat do školy nebol jednoduchý. Po odbornom vyšetrení prišiel záver: dyslektické ťažkosti. Domácu školu pre Ondrejka sme zrealizovali do týždňa.
Ondrejko je vzdelávaný doma. Učiť sa začína už o pol ôsmej, keď ja odvádzam deti do škôlky a školy. Matematiku spraví hravo sám. Spolu sa venujeme slovenskému jazyku, kde sa jeho dyslektické ťažkosti prejavujú najviac. Na gauči pri peci s kávou v ruke čítame knižku, ktorú si sám vybral z obecnej knižnice. Prírodovedu sa učíme v prírode... Vlastivedu riešime, kde sa dá. Najdôležitejší na zmene, ktorou sme prešli, je pokoj v našej rodine. Školské povinnosti stíhame urobiť za štyri hodiny. Popoludní sa Ondrej môže hrať, ísť na krúžky. Vidí, že všade naokolo je mnoho zaujímavých vecí, na ktoré sa pýta. Namiesto rezignácie a odporu k učeniu prišla obrovská chuť spoznávať svet.
Patrím medzi ambiciózne matky, pre ktoré neúspech dieťaťa znamená osobné zlyhanie. Dospela som k rozhodnutiu, že mu musím pomôcť. V praxi to znamenalo, že sa môj prváčik okolo obeda vrátil domov, zjedol obed a vrhli sme sa do učenia. Trvalo nám to 2-3 hodiny. Ondrejko bol absolútne vyčerpaný, ja na pokraji zrútenia. Videla som, že to úbohé dieťa, ktoré má problém s pozornosťou, nútim ja a škola denne sústredene pracovať približne 8 hodín. Postupne sa z neho stával najslabší žiak.
Prvé septembrové týždne druhého ročníka sme absolvovali na liečení. Využila som tento čas a učila som ho sama. Nezabudnuteľné bolo ráno, keď pribehol ku mne oblečený s matematikou v ruke, pričom ja som len vstávala, a vravel: „Mami, ja si teraz rýchlo urobím matiku a potom pôjdeme spolu pozorovať pavúky. Dobre?“ Návrat do školy nebol jednoduchý. Po odbornom vyšetrení prišiel záver: dyslektické ťažkosti. Domácu školu pre Ondrejka sme zrealizovali do týždňa.
Ondrejko je vzdelávaný doma. Učiť sa začína už o pol ôsmej, keď ja odvádzam deti do škôlky a školy. Matematiku spraví hravo sám. Spolu sa venujeme slovenskému jazyku, kde sa jeho dyslektické ťažkosti prejavujú najviac. Na gauči pri peci s kávou v ruke čítame knižku, ktorú si sám vybral z obecnej knižnice. Prírodovedu sa učíme v prírode... Vlastivedu riešime, kde sa dá. Najdôležitejší na zmene, ktorou sme prešli, je pokoj v našej rodine. Školské povinnosti stíhame urobiť za štyri hodiny. Popoludní sa Ondrej môže hrať, ísť na krúžky. Vidí, že všade naokolo je mnoho zaujímavých vecí, na ktoré sa pýta. Namiesto rezignácie a odporu k učeniu prišla obrovská chuť spoznávať svet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.