KNIHA Livia Bitton-Jackson: Mosty nádeje Artforum, 2011
„Potrebujem odpovede. Potrebujem pochopiť. Potrebujem pochopiť," píše Livia Bitton-Jackson vo svojich spomienkach na roky medzi návratom z Osvienčimu a príchodom do Ameriky. Odpovede hádam možno nájsť, no pochopiť nie je celkom možné. Pani Livia sa narodila v roku 1931 v Šamoríne. Keď mala trinásť rokov, odviezli ju spolu s mamou a bratom do Osvienčimu. Keď mala štrnásť, vrátila sa do svojho mesta, no do inej krajiny. Zažila nenávisť od susedov, útoky opitých partizánov, farebné a nádejné roky po vojne, ako je uzavieranie Československa do komunistických klieští. A únik v poslednej chvíli. Livia Bitton-Jackson píše prostým štýlom, občas sa zdá, akoby niektoré spomienky trochu romantizovala, no nie je to na škodu. Z Mostov nádeje sa vynára traumatizované slovensko-maďarské, fašisticko-komunistické, kozmopolitno-antisemitské, korumpované a korumpujúce, vlastnou históriou priotrávené Československo. Je to aj náš príbeh. Nakoniec, veľká časť z neho sa deje na Svoradovej ulici a na Palisádach, teda v tej časti bratislavského Starého Mesta, ktorú máme najradšej. Mosty nádeje by mali byť zaradené do odporúčanej literatúry na stredných školách. Cez pravdivý, nepatetický príbeh jedného statočného dievčaťa sa v nich ukazuje niečo podstatné z komplikovaného príbehu celej našej krajiny. Potrebujeme odpovede. Potrebujeme pochopiť. Potrebujeme pochopiť.
.jk
FILM Polnoc v Paríži Réžia: Woody Allen, Španielsko, USA, 2011
Woody Allen nepoľavuje vo svojom fascinujúcom tempe: čo rok – to film. Tentoraz sa volá Polnoc v Paríži. Zas je o vzťahoch medzi ženami a mužmi, zas je o vzťahu umelca k vlastnej tvorbe. A sníva sa v ňom. Alebo nesníva? Hlavný hrdina už ani sám nevie, či sa mu to všetko zdá, čo sa mu to vlastne zdá... Alebo sa mu to nezdá? Gil Pender (Owen Wilson) je mladý muž, úspešný hollywoodsky scenárista-remeselník, má sexy snúbenicu Inez, zazobaných, trochu nafúkaných, ale pomerne tolerantných budúcich svokrovcov... Spolu navštívia francúzsku metropolu. Gil Pender miluje Paríž, najmä keď prší. A keby tak ešte nebolo dnes, ale boli dvadsiate roky minulého storočia, keď sa po parížskych uliciach premával Pablo Picasso, Gertruda Steinová prijímala vo svojom vychýrenom salóne Dalího, keď Buñuel ešte netušil, že bude skrývať pôvab buržoázie, a módu diktovala Coco Chanel, keď sa na večierku pri muzicírovaní Cola Portera stretali Man Ray, Mattise, T. S. Eliot a Gauguin, Fitzgerald a Hemingway... A keby tak Gil nemusel toľko zarábať a mohol sa väčšmi venovať písaniu vlastného románu. A keby tak jeho blond snúbenica bola romantickejšia a menej malomeštiacka. A keby tak nestretli v Paríži toho otravného Paula (Michael Sheen), čo všade bol a všetko videl a predvádza sa, poučuje, necháva sa obdivovať... To by bolo! Ďalšia allenovka na svete. Ďalšia taká, ktorú sa oplatí vidieť.
.zm
KNIHA Stanislav Rakús: Medzi látkou a témou Modrý Peter, 2011
K literárnovedným textom treba pristupovať obozretne: neiniciovaného čitateľa dokážu často unudiť už prvým odsekom a ak sa aj napriek tomu dopracuje k záveru, jeho zmätenie býva intenzívnejšie než po prečítaní francúzskeho nového románu. Nie však v tomto prípade. Čítanie zbierky esejí (výborného) spisovateľa a literárneho vedca Stanislava Rakúsa je zážitkom, hodným autora, ktorý do slovenského diskurzu vniesol pojem „múzická literatúra". Eseje sa zaoberajú rôznymi otázkami, či skôr tvorivými napätiami medzi látkou a témou, čiže medzi vonkajšou a vnútornou skutočnosťou, medzi rámcom a príbehom, medzi problémovosťou, tematickosťou a látkovou intenciou literárnych textov. Zaoberá sa pritom aj rolou chlapstva, komunikáciou, netextovosťou či špeficickou problematikou utopickej, detskej a rozprávkovej literatúry. Hoci to vonkoncom nie je ľahké čítanie, pre „múzického čitateľa" (teda takého, ktorý v literatúre nesleduje len „čo", ale aj „ako") je to pochúťka. Stanislav Rakús nie je patológ, ktorý analyzuje jednotlivé orgány, ale estét, ktorý s detskou fascináciou sleduje to, ako jednotlivé „orgány" spolu fungujú. Všetky svoje úvahy ilustruje príkladmi zo slovenskej aj svetovej literatúry, pričom odkrýva, objavuje a ukazuje, no nikdy z pozície „experta na literatúru" nepoučuje. Po ich prečítaní človek číta pozornejšie, všíma si to, čo mu predtým unikalo. Vskutku radostná (literárna) veda.
.jk
„Potrebujem odpovede. Potrebujem pochopiť. Potrebujem pochopiť," píše Livia Bitton-Jackson vo svojich spomienkach na roky medzi návratom z Osvienčimu a príchodom do Ameriky. Odpovede hádam možno nájsť, no pochopiť nie je celkom možné. Pani Livia sa narodila v roku 1931 v Šamoríne. Keď mala trinásť rokov, odviezli ju spolu s mamou a bratom do Osvienčimu. Keď mala štrnásť, vrátila sa do svojho mesta, no do inej krajiny. Zažila nenávisť od susedov, útoky opitých partizánov, farebné a nádejné roky po vojne, ako je uzavieranie Československa do komunistických klieští. A únik v poslednej chvíli. Livia Bitton-Jackson píše prostým štýlom, občas sa zdá, akoby niektoré spomienky trochu romantizovala, no nie je to na škodu. Z Mostov nádeje sa vynára traumatizované slovensko-maďarské, fašisticko-komunistické, kozmopolitno-antisemitské, korumpované a korumpujúce, vlastnou históriou priotrávené Československo. Je to aj náš príbeh. Nakoniec, veľká časť z neho sa deje na Svoradovej ulici a na Palisádach, teda v tej časti bratislavského Starého Mesta, ktorú máme najradšej. Mosty nádeje by mali byť zaradené do odporúčanej literatúry na stredných školách. Cez pravdivý, nepatetický príbeh jedného statočného dievčaťa sa v nich ukazuje niečo podstatné z komplikovaného príbehu celej našej krajiny. Potrebujeme odpovede. Potrebujeme pochopiť. Potrebujeme pochopiť.
.jk
FILM Polnoc v Paríži Réžia: Woody Allen, Španielsko, USA, 2011
Woody Allen nepoľavuje vo svojom fascinujúcom tempe: čo rok – to film. Tentoraz sa volá Polnoc v Paríži. Zas je o vzťahoch medzi ženami a mužmi, zas je o vzťahu umelca k vlastnej tvorbe. A sníva sa v ňom. Alebo nesníva? Hlavný hrdina už ani sám nevie, či sa mu to všetko zdá, čo sa mu to vlastne zdá... Alebo sa mu to nezdá? Gil Pender (Owen Wilson) je mladý muž, úspešný hollywoodsky scenárista-remeselník, má sexy snúbenicu Inez, zazobaných, trochu nafúkaných, ale pomerne tolerantných budúcich svokrovcov... Spolu navštívia francúzsku metropolu. Gil Pender miluje Paríž, najmä keď prší. A keby tak ešte nebolo dnes, ale boli dvadsiate roky minulého storočia, keď sa po parížskych uliciach premával Pablo Picasso, Gertruda Steinová prijímala vo svojom vychýrenom salóne Dalího, keď Buñuel ešte netušil, že bude skrývať pôvab buržoázie, a módu diktovala Coco Chanel, keď sa na večierku pri muzicírovaní Cola Portera stretali Man Ray, Mattise, T. S. Eliot a Gauguin, Fitzgerald a Hemingway... A keby tak Gil nemusel toľko zarábať a mohol sa väčšmi venovať písaniu vlastného románu. A keby tak jeho blond snúbenica bola romantickejšia a menej malomeštiacka. A keby tak nestretli v Paríži toho otravného Paula (Michael Sheen), čo všade bol a všetko videl a predvádza sa, poučuje, necháva sa obdivovať... To by bolo! Ďalšia allenovka na svete. Ďalšia taká, ktorú sa oplatí vidieť.
.zm
KNIHA Stanislav Rakús: Medzi látkou a témou Modrý Peter, 2011
K literárnovedným textom treba pristupovať obozretne: neiniciovaného čitateľa dokážu často unudiť už prvým odsekom a ak sa aj napriek tomu dopracuje k záveru, jeho zmätenie býva intenzívnejšie než po prečítaní francúzskeho nového románu. Nie však v tomto prípade. Čítanie zbierky esejí (výborného) spisovateľa a literárneho vedca Stanislava Rakúsa je zážitkom, hodným autora, ktorý do slovenského diskurzu vniesol pojem „múzická literatúra". Eseje sa zaoberajú rôznymi otázkami, či skôr tvorivými napätiami medzi látkou a témou, čiže medzi vonkajšou a vnútornou skutočnosťou, medzi rámcom a príbehom, medzi problémovosťou, tematickosťou a látkovou intenciou literárnych textov. Zaoberá sa pritom aj rolou chlapstva, komunikáciou, netextovosťou či špeficickou problematikou utopickej, detskej a rozprávkovej literatúry. Hoci to vonkoncom nie je ľahké čítanie, pre „múzického čitateľa" (teda takého, ktorý v literatúre nesleduje len „čo", ale aj „ako") je to pochúťka. Stanislav Rakús nie je patológ, ktorý analyzuje jednotlivé orgány, ale estét, ktorý s detskou fascináciou sleduje to, ako jednotlivé „orgány" spolu fungujú. Všetky svoje úvahy ilustruje príkladmi zo slovenskej aj svetovej literatúry, pričom odkrýva, objavuje a ukazuje, no nikdy z pozície „experta na literatúru" nepoučuje. Po ich prečítaní človek číta pozornejšie, všíma si to, čo mu predtým unikalo. Vskutku radostná (literárna) veda.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.