Fakt, že supy krúžia práve nad ECB, nie je náhoda. ECB má v eurozóne monopol na tvorbu peňazí, môže tvoriť eurá z ničoho. Pri deklarovanom cielenom raste spotrebiteľských cien o dve percentá tak môže každoročne vytlačiť stovky miliónov eur. Tie predstavujú čistý zisk krajín, ktoré banku kontrolujú. Niektorí ekonómovia odhadujú kapitál, ktorý dnes možno vytiahnuť z ECB realizovaním týchto budúcich ziskov, až na 2 bilióny eur. Údajne bez zvýšenia inflácie nad dve percentá v budúcich rokoch. Ale ani vtedy, ak uveríme týmto odhadom, nebudú dva bilióny eur z Frankfurtu obedom zadarmo. Všetci, čo už existujúce eurá používajú, ich zaplatia poklesom kúpnej sily. A ak obavy z cválajúcej inflácie alebo dokonca hyperinflácie úplne hodíme za hlavu, množstvo eur, ktoré môžeme z ECB vypumpovať, je limitované iba našou predstavivosťou.
.bankomat politikov
Nemci sú na hyperinfláciu na slovo vzatí odborníci. Nepodarený experiment s papierovými peniazmi v 20. rokoch, ktorý ukončila hyperinflácia, ich naučil, aké dôsledky má znehodnotenie peňazí. Nie je preto prekvapivé, že proti návrhom opäť použiť centrálnu banku na financovanie nezodpovedných štátov citujú práve nemeckí centrálni bankári články platnej Lisabonskej zmluvy, ktoré to vyslovene zakazujú (článok 123).
Kým Nemecko chce okamžité úspory krajín a presun časti právomocí a kontroly verejných financií z národnej na európsku úroveň, Francúzi bojujú za postup: „Daj mi peniaze dnes a zajtra ti sľúbim, ako sa polepším.“ Pritom už dnes robí ECB viac, než sa na nezávislú centrálnu banku patrí, vďaka čomu sa jej nedarí plniť jej hlavný cieľ. Inflácia dosiahla v októbri 3 percentá. ECB akceptuje grécke dlhopisy a iné pochybné cenné papiere ako záruky za neobmedzené úvery komerčným bankám eurozóny a už nakúpila dlhopisy problematických krajín za takmer 200 miliárd eur (každý Slovák má už tak „zainvestované“ v toxických dlhopisoch 333 eur). ECB – a nie euroval – je kľúčový faktor, vďaka ktorému eurozóna ešte existuje.
Padajúce ceny európskych dlhopisov tlačia na otlaky celého sveta. Americký minister financií rozdáva rady, ako spraviť z centrálnej banky slúžku finančných trhov a bankomat politikov. Americký prezident si na svojich pracovných cestách vždy nájde čas, aby do Európy poslal ďalšiu výzvu na spustenie tlačiarní na peniaze. Americké finančné inštitúcie vlastnia totiž kopu „bezrizikových“ európskych dlhopisov. Paradoxne, práve Američania sú najlepším varovaním, kam vedie používanie centrálnej banky na fiškálne ciele. Nákupy dlhopisov FED-om ešte viac znížili tlak robiť nepopulárne opatrenia vo verejných financiách a americký dlh rastie tempom, že Kongres nestíha posúvať dlhový strop. Ten dnes pripomína polystyrénový plavák, rastúci s dlhovou hladinou.
.začiatok konca
V júli sme sa dozvedeli, že vynovený euroval bude fungovať najneskôr od októbra. Končí sa november, Slovensko zahlasovalo „tak ako treba“, no aj tak je fungujúci jednobiliónový super prepákovaný euroval stále iba v rovine zahmlených sľubov. Nádej o fungujúcom megaeurovale dostala nedávno ďalšiu bolestivú ranu, keď sa EFSF snažil predať dlhopisy na pomoc Írsku. Ani po znížení objemu z 10 na 3 miliardy neboli schopní predať celú emisiu a šušká sa, že zvyšných 300 miliónov nakúpila niektorá európska inštitúcia, aby to nevyzeralo ako úplné fiasko.
Váhanie a zjavná bezradnosť vedú k tomu, že v bezpečí už nie je ani jadro eurozóny. Rakúsku hrozí strata AAA ratingu, za vyššie úroky si už požičiava aj Holandsko, rozdiel medzi výnosmi francúzskych a nemeckých dlhopisov doslova explodoval. V suchu nie je ani samo Nemecko. Ceny jeho dlhopisov klesajú tiež a posledné emisie sa nepodarilo umiestniť v celom plánovanom objeme. Minulotýždňovú emisiu 10-ročných dlhopisov, paradoxne, zachraňovala nemecká centrálna banka, ktorá musela skúpiť takmer polovicu objemu pre absentujúci dopyt. Aj preto sa zdá, že dnes nie je otázka či, ale kedy sa Nemci podvolia a ECB na trhy vstúpi plnou silou. Alternatívy sú totiž aj pre nemeckých politikov príliš bolestivé. Tvrdá reštrukturalizácia dlhov v Európe s následnou likvidáciou časti bankového sektora by bola pre súčasnú garnitúru politickou smrťou.
No ani garancia štátnych dlhov zo strany ECB krízu v eurozóne nevyrieši, naopak, len oddiali nevyhnutné škrty vo verejných financiách. Na nejaký čas sa vráti na trhy a do národných parlamentov pohoda. No bude to začiatok konca. Na masívne prerozdelenie dlhov totiž európske obyvateľstvo nie je pripravené.
Autor pracuje v inštitúte INESS
.bankomat politikov
Nemci sú na hyperinfláciu na slovo vzatí odborníci. Nepodarený experiment s papierovými peniazmi v 20. rokoch, ktorý ukončila hyperinflácia, ich naučil, aké dôsledky má znehodnotenie peňazí. Nie je preto prekvapivé, že proti návrhom opäť použiť centrálnu banku na financovanie nezodpovedných štátov citujú práve nemeckí centrálni bankári články platnej Lisabonskej zmluvy, ktoré to vyslovene zakazujú (článok 123).
Kým Nemecko chce okamžité úspory krajín a presun časti právomocí a kontroly verejných financií z národnej na európsku úroveň, Francúzi bojujú za postup: „Daj mi peniaze dnes a zajtra ti sľúbim, ako sa polepším.“ Pritom už dnes robí ECB viac, než sa na nezávislú centrálnu banku patrí, vďaka čomu sa jej nedarí plniť jej hlavný cieľ. Inflácia dosiahla v októbri 3 percentá. ECB akceptuje grécke dlhopisy a iné pochybné cenné papiere ako záruky za neobmedzené úvery komerčným bankám eurozóny a už nakúpila dlhopisy problematických krajín za takmer 200 miliárd eur (každý Slovák má už tak „zainvestované“ v toxických dlhopisoch 333 eur). ECB – a nie euroval – je kľúčový faktor, vďaka ktorému eurozóna ešte existuje.
Padajúce ceny európskych dlhopisov tlačia na otlaky celého sveta. Americký minister financií rozdáva rady, ako spraviť z centrálnej banky slúžku finančných trhov a bankomat politikov. Americký prezident si na svojich pracovných cestách vždy nájde čas, aby do Európy poslal ďalšiu výzvu na spustenie tlačiarní na peniaze. Americké finančné inštitúcie vlastnia totiž kopu „bezrizikových“ európskych dlhopisov. Paradoxne, práve Američania sú najlepším varovaním, kam vedie používanie centrálnej banky na fiškálne ciele. Nákupy dlhopisov FED-om ešte viac znížili tlak robiť nepopulárne opatrenia vo verejných financiách a americký dlh rastie tempom, že Kongres nestíha posúvať dlhový strop. Ten dnes pripomína polystyrénový plavák, rastúci s dlhovou hladinou.
.začiatok konca
V júli sme sa dozvedeli, že vynovený euroval bude fungovať najneskôr od októbra. Končí sa november, Slovensko zahlasovalo „tak ako treba“, no aj tak je fungujúci jednobiliónový super prepákovaný euroval stále iba v rovine zahmlených sľubov. Nádej o fungujúcom megaeurovale dostala nedávno ďalšiu bolestivú ranu, keď sa EFSF snažil predať dlhopisy na pomoc Írsku. Ani po znížení objemu z 10 na 3 miliardy neboli schopní predať celú emisiu a šušká sa, že zvyšných 300 miliónov nakúpila niektorá európska inštitúcia, aby to nevyzeralo ako úplné fiasko.
Váhanie a zjavná bezradnosť vedú k tomu, že v bezpečí už nie je ani jadro eurozóny. Rakúsku hrozí strata AAA ratingu, za vyššie úroky si už požičiava aj Holandsko, rozdiel medzi výnosmi francúzskych a nemeckých dlhopisov doslova explodoval. V suchu nie je ani samo Nemecko. Ceny jeho dlhopisov klesajú tiež a posledné emisie sa nepodarilo umiestniť v celom plánovanom objeme. Minulotýždňovú emisiu 10-ročných dlhopisov, paradoxne, zachraňovala nemecká centrálna banka, ktorá musela skúpiť takmer polovicu objemu pre absentujúci dopyt. Aj preto sa zdá, že dnes nie je otázka či, ale kedy sa Nemci podvolia a ECB na trhy vstúpi plnou silou. Alternatívy sú totiž aj pre nemeckých politikov príliš bolestivé. Tvrdá reštrukturalizácia dlhov v Európe s následnou likvidáciou časti bankového sektora by bola pre súčasnú garnitúru politickou smrťou.
No ani garancia štátnych dlhov zo strany ECB krízu v eurozóne nevyrieši, naopak, len oddiali nevyhnutné škrty vo verejných financiách. Na nejaký čas sa vráti na trhy a do národných parlamentov pohoda. No bude to začiatok konca. Na masívne prerozdelenie dlhov totiž európske obyvateľstvo nie je pripravené.
Autor pracuje v inštitúte INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.