Spoločenstvá lovcov mamutov a zberačov rôznych bobúľ či korienkov často obývali jaskyne, ako prirodzené útočiská pred... vlastne pred všetkým. Mnohé z týchto jaskýň boli krasové útvary bohaté na vápenec.
Okrem vápenca mali títo lovci a zberači k dispozícii aj oheň, ktorý bol každodennou súčasťou ich života. Ohniská boli umiestnené priamo v jaskyniach. Podmienky na vytvorenie objavu boli takpovediac ideálne a stavebný boom bol teda na dosah. Stačilo aby niekto (ne)šťastnou náhodou podpálil strechu či stenu.
Keď sa totiž vápenec zahreje na teplotu 900 – 1 100?C, zmení sa na prach, ktorému hovoríme pálené vápno. Takéto vápno sa v prírode nevyskytuje z celkom jednoduchého dôvodu: veľmi rado, ochotne a divoko reaguje s vodou, ktorá je všade. Tým sa zmení na hasené vápno, ktoré na vzduchu tvrdne opäť na vápenec.
(dodané teplo pri jaskynnom požiari sa nestratí, ale vráti sa nám pri hasení vápna. Miešanie páleného vápna s vodou vytvára značné teploty a nejeden miešač to môže dokumentovať patričnými popáleninami.)
Keď sa nám však podarí hasené vápno predtým, než stuhne, zmiešať s pieskom či jemným štrkom, získame jednoduchú maltu. Proces je náročný v jedinom bode – v získaní páleného vápna. Jeho zdrojom však nemusí byť len vápenec jaskýň. Rovnako sa dá vápno vypáliť aj z lastúr, mušlí a koralov – pri plytkom pobreží často bývajú celé kopy ulít navŕšené prílivom. Po náhodnom objave by bol len krôčik do zdokonalenia technológie z praveku rovno na stredovekú úroveň. Tú nepredstavuje nič komplikovanejšie než v strmom svahu vyhĺbená zvislá jama s kanálmi na prívod vzduchu, naplnená striedavo vrstvami vápenca a dreva (neskôr uhlia), a nakoniec prisypaná vrstvou hliny. Stačilo tak málo – ohniská tvorené vápencom – a lovci už veselo mohli murovať prístavby k rodičovským jaskyniam. Postaviť si kamenný dom nie tam, kde náhodou podzemná riečka vytvorila jaskyňu, ale hocikde. Vytvarovať, vymodelovať si vlastnú kamennú jaskyňu. Úplné praveké sci-fi, a chýbalo tak málo.
.erik Markuš
autor je architekt
Okrem vápenca mali títo lovci a zberači k dispozícii aj oheň, ktorý bol každodennou súčasťou ich života. Ohniská boli umiestnené priamo v jaskyniach. Podmienky na vytvorenie objavu boli takpovediac ideálne a stavebný boom bol teda na dosah. Stačilo aby niekto (ne)šťastnou náhodou podpálil strechu či stenu.
Keď sa totiž vápenec zahreje na teplotu 900 – 1 100?C, zmení sa na prach, ktorému hovoríme pálené vápno. Takéto vápno sa v prírode nevyskytuje z celkom jednoduchého dôvodu: veľmi rado, ochotne a divoko reaguje s vodou, ktorá je všade. Tým sa zmení na hasené vápno, ktoré na vzduchu tvrdne opäť na vápenec.
(dodané teplo pri jaskynnom požiari sa nestratí, ale vráti sa nám pri hasení vápna. Miešanie páleného vápna s vodou vytvára značné teploty a nejeden miešač to môže dokumentovať patričnými popáleninami.)
Keď sa nám však podarí hasené vápno predtým, než stuhne, zmiešať s pieskom či jemným štrkom, získame jednoduchú maltu. Proces je náročný v jedinom bode – v získaní páleného vápna. Jeho zdrojom však nemusí byť len vápenec jaskýň. Rovnako sa dá vápno vypáliť aj z lastúr, mušlí a koralov – pri plytkom pobreží často bývajú celé kopy ulít navŕšené prílivom. Po náhodnom objave by bol len krôčik do zdokonalenia technológie z praveku rovno na stredovekú úroveň. Tú nepredstavuje nič komplikovanejšie než v strmom svahu vyhĺbená zvislá jama s kanálmi na prívod vzduchu, naplnená striedavo vrstvami vápenca a dreva (neskôr uhlia), a nakoniec prisypaná vrstvou hliny. Stačilo tak málo – ohniská tvorené vápencom – a lovci už veselo mohli murovať prístavby k rodičovským jaskyniam. Postaviť si kamenný dom nie tam, kde náhodou podzemná riečka vytvorila jaskyňu, ale hocikde. Vytvarovať, vymodelovať si vlastnú kamennú jaskyňu. Úplné praveké sci-fi, a chýbalo tak málo.
.erik Markuš
autor je architekt
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.