Zahnívanie

Celkom zásadné pre posúdenie kauzy je toto: Otázka, či požiadavky LOZ sú opodstatnené, respektíve spravodlivé, sa míňa s podstatou udalosti. Tou je zneužitie moci. Vyšší vydieračský potenciál, ktorý doktorov zvýhodňuje pred inými povolaniami, keďže môžu hroziť škodami nielen hospodárskymi, ale aj na zdraví a životoch ľudí, nasadili Kollár a spol. do zápasu o vlastný záujem tak bezohľadne, že hrozbu premenili na čin. Nezastavili sa ani pred ujmami, ktoré by utrpeli nevinní zajatci ich platovej kauzy.  Aj keď  zabudneme na prísahu, ktorú skladali – nedá sa - branie rukojemníkov je morálne netolerovateľné i vtedy, keď sú požiadavky stopercentne oprávnené a spravodlivé. To je dôvod, prečo sa s teroristami nerokuje. Vysvetlivky či „argumenty“, akože Uhliarik nezvládol rezort (môže byť pravda), alebo „Pentliarik“ a podozrenia z toho odvodené, sú preto bezpredmetné.  Podobne ako argumentačná vetva, že ako málo peňazí ide do zdravotníctva (naozaj?), kto všetko ho rozkráda, či ako sa má priemerná mzda slovenského doktora k rakúskemu (českému, mongolskému), a ako sa majú tie všetky mzdy k priemeru národných hospodárstiev. Prípadne ešte, že ak sa môže nájsť 28 miliónov na stimuly pre akúsi montovňu, tak sa musia nájsť aj pre najnáročnejšie povolanie lekára... Všetko je diskutovateľné. Ale nie s partnerom, ktorý je opásaný trhavinou. Očakávať od vlády, ktorá je v demisii a pred voľbami, nejakú „reagan-thatcherovskú“ odhodlanosť nemohol nikto. To, čo predviedli Uhliarik vedno (neskôr) s Radičovou, je však niečo bizarné. Štátna moc kapitulovala vo všetkých požiadavkách na 100 percent a v platovej na 50 (predbežne!) tak dômyselne, že k 1.decembru im nezostalo nič iné, len vyhlásiť stav núdze. Úspechom opití radikáli si totiž zrátali, že ak už na podnose dostali 80 percent toho, čo žiadali, tak celých 100 percent už nemusí byť tak ďaleko... Ani najkrajnejšie riešenie, akým stav núdze - obmedzujúci základné práva a slobody - v demokracii nesporne je, však jednostranný beh rokovaní smerom k naplneniu (maximalizácii) mzdového ultimáta nezastavilo. V plnej nahote sa ukázali dve veci. Minister zdravotníctva nemal pripravené krízové scenáre, na ktorých zabezpečenie mal dva mesiace čas, ale o nich iba rozprával. A po druhé, zo stavu núdze si odborári urobili dobrý deň. Namiesto toho, aby štátna moc uplatnila svoju autoritu a zjednala poriadok tak, aby životy a zdravie pacientov boli mimo ohrozenia, v nemocniciach vypukli zmätky až anarchia. Verejnými výzvami, aby svoju právnu situáciu „riešili“ práceneschopnosťou, teda de facto podvodom, sa z vlády a celého stavu núdze vysmiali. To, že Uhliarik neurobil všetko pre zabezpečenie aspoň akútnej starostlivosti, zároveň znamená, že na vyhlásenie takého zásahu do práv a slobôd, akým je stav núdze, netreba na Slovensku živelnú či inú katastrofu, ale úplne stačí lajdáctvo zodpovedného ministra. To je nebezpečný precedens pre budúcnosť presne tak, ako rozsah ústupkov vlády, ktorej rokovací maratón s vydieračmi sa dá označiť len ako manifestácia slabosti, bezradnosti a neschopnosti obhájiť širší záujem pred terorom nátlakových skupín.