Najznámejším flip-flopperom je bývalý Mitt Romney, ktorý je dnes zásadným odporcom umelých potratov (kedysi bol za), a ktorý dnes prezidentovi Obamovi vyčíta zavedenie zdravotného poistenia veľmi podobného tomu, aké on sám zaviedol svojho času ako guvernér v štáte Massachussets. Podozrenie, že Romney nemá vlastné názory, je také veľké, že hoci kandiduje najdlhšie, je najbohatší a je aj najzbehlejší rečník, celý čas je iba druhý.
Na čele primárok už boli viacerí. Nedávno viedol Herbert Cain, ktorý – na rozdiel od slovne zdatného Romneyho – ani len nevedel niektoré svoje postoje vysvetliť (znova napríklad v otázke potratov), a ktorý plietol základné fakty. Vrcholom bolo, keď vyslovil vážne podozrenie, že Čína chce získať jadrové zbrane. (Moderátor Chris Mathews s hrôzou skonštatoval, že kandidát Cain zrejme päťdesiat rokov nečítal noviny, keďže si nevšimol, že Čína má jadrové zbrane od roku 1964.)
Cainova hviezda medzitým pohasla a na prvé miesto sa predral bývalý predseda Kongresu a šéf republikánskej väčšiny v Snemovni reprezentantov Newt Gingrich, najskúsenejší a najvzdelanejší z kandidátov. Gingrich v roku 1994 doviedol republikánov k prvému víťazstvu v kongresových voľbách za 40 rokov, napísal 24 kníh, je tretíkrát ženatý (čo je medzi republikánmi problém) a má niektoré neortodoxné nápady – napríklad zaviesť vo vláde metódy Lean Six Sigma, využívané v bisznise. Protivníkov naštval konštatovaním, že množstvo detí vyrastá v prostredí, kde ľudia nepracujú, a nemajú kde získať pracovné návyky. Bolo by preto treba zmeniť zákony, ktoré absolútne zakazujú detskú prácu – väčšie deti si môžu upevňovať sebadisciplínu drobnými pomocnými prácami, ako poslíčkovia, asistenti a pod. Priaznivcov Gingrich zasa pohoršil tým, že navrhuje, aby vláda nedeportovala nelegálnych prisťahovalcov, ktorí v krajine dlhšie žijú, pracujú a stali sa už súčasťou amerického života. Aj Gingrich však mení názory a často preháňa. V prípade Líbye najskôr vyzýval na intervenciu, potom prezidenta Obamu kritizoval, že by sám nerobil intervenciu. Kritizoval vládne agentúry, od ktorých – ako sa ukázalo – bral miliónové provízie za poradenstvo.
Tí, čo menia niektoré názory, však na tom napokon nie sú horšie ako tí, ktorí ich majú stále rovnaké. Mohí ľudia – nielen v Amerike – si v súkromí priznajú, že občas zmenia svoj názor. Len tá zapeklitá politika to na nás všetko vytiahne, hoci my sme na to mohli sami ľahko zabudnúť.
Na čele primárok už boli viacerí. Nedávno viedol Herbert Cain, ktorý – na rozdiel od slovne zdatného Romneyho – ani len nevedel niektoré svoje postoje vysvetliť (znova napríklad v otázke potratov), a ktorý plietol základné fakty. Vrcholom bolo, keď vyslovil vážne podozrenie, že Čína chce získať jadrové zbrane. (Moderátor Chris Mathews s hrôzou skonštatoval, že kandidát Cain zrejme päťdesiat rokov nečítal noviny, keďže si nevšimol, že Čína má jadrové zbrane od roku 1964.)
Cainova hviezda medzitým pohasla a na prvé miesto sa predral bývalý predseda Kongresu a šéf republikánskej väčšiny v Snemovni reprezentantov Newt Gingrich, najskúsenejší a najvzdelanejší z kandidátov. Gingrich v roku 1994 doviedol republikánov k prvému víťazstvu v kongresových voľbách za 40 rokov, napísal 24 kníh, je tretíkrát ženatý (čo je medzi republikánmi problém) a má niektoré neortodoxné nápady – napríklad zaviesť vo vláde metódy Lean Six Sigma, využívané v bisznise. Protivníkov naštval konštatovaním, že množstvo detí vyrastá v prostredí, kde ľudia nepracujú, a nemajú kde získať pracovné návyky. Bolo by preto treba zmeniť zákony, ktoré absolútne zakazujú detskú prácu – väčšie deti si môžu upevňovať sebadisciplínu drobnými pomocnými prácami, ako poslíčkovia, asistenti a pod. Priaznivcov Gingrich zasa pohoršil tým, že navrhuje, aby vláda nedeportovala nelegálnych prisťahovalcov, ktorí v krajine dlhšie žijú, pracujú a stali sa už súčasťou amerického života. Aj Gingrich však mení názory a často preháňa. V prípade Líbye najskôr vyzýval na intervenciu, potom prezidenta Obamu kritizoval, že by sám nerobil intervenciu. Kritizoval vládne agentúry, od ktorých – ako sa ukázalo – bral miliónové provízie za poradenstvo.
Tí, čo menia niektoré názory, však na tom napokon nie sú horšie ako tí, ktorí ich majú stále rovnaké. Mohí ľudia – nielen v Amerike – si v súkromí priznajú, že občas zmenia svoj názor. Len tá zapeklitá politika to na nás všetko vytiahne, hoci my sme na to mohli sami ľahko zabudnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.