.nejde o vyčerpávajúci prehľad takýchto mýtov, len obmedzený výber tých zaujímavých z pohľadu Slovenska. .mýtus č.1: euro je politické riešenie
Podľa niektorých interpretácií „zakladateľov“ netreba skúmať vhodnosť eura pre rôzne krajiny, pretože euro je vizionárske politické rozhodnutie. Mier v Európe sa spomína ako hlavný politický benefit eura. Každá mocnosť by vraj mala mať jednu menu. Bez eura by údajne nebola ani Európska únia. Sú to všetko veľmi kuriózne argumenty. Menová politika, respektíve kurz je čisto ekonomická záležitosť. Problémy v tejto oblasti sa môžu hromadiť potichu veľa rokov a dosiahnuť takých rozmerov, že to môže ekonomiku zničiť. Preto k euru treba pristupovať pragmaticky. Euro nie je žiadna posvätná krava, len dôležité ekonomické rozhodnutie, ktoré má svoju vysokú, ale obmedzenú hodnotu. .mýtus č.2: nebolo čo riešiť
V eurozóne sme vraj boli už de fakto dávno cez veľkú časť nášho obchodu. Argument znie laicky príťažlivo. Nie je dobré mať menu toho, s kým obchodujem? Nezaručuje to, že tá mena bude pre mňa vhodná? Nie nutne. Krajiny by mali mať rovnakú menovú politiku vtedy, ak sú v štruktúre ekonomiky veľmi podobné. Potom totiž budú reagovať rovnako na vonkajšie šoky, a teda rovnaká úroveň úrokov bude pre obe krajiny vhodná. Krugman však poukázal na to, že obchodovanie vôbec nemusí zaručovať približovanie sa v štruktúre ekonomiky – nutná podmienka takzvanej optimálnej menovej zóny. Skôr naopak. Obchodovanie podporuje špecializáciu. A teda ak Slovensko bude napríklad vyrábať len autá, ťažko možno očakávať, že aj priemerná ekonomika eurozóny bude jednou veľkou automobilkou. .mýtus č.3: euro pomôže disciplinovať politikov
„Praktickí“ ekonómovia vyzdvihovali výhodu eura ako vymožiteľa disciplinovanosti. Už vieme na príklade Grécka, ale aj iných krajín, že to tak zatiaľ nie je. Dokonca doteraz to bolo často naopak. Euro uchraňovalo nezodpovedných politikov od tlakov finančných trhov, a preto poškodzovanie ekonomiky rozšafnosťou mohlo trvať dlhšie. Keby Grécko malo vlastnú menu, „skrachovalo“ by skôr s menším dlhom. Je však možné, že budeme o chvíľu svedkami pokroku. A preto by občania mali vítať nezávislú technokratickú kontrolu Bruselu, ako aj automatické pokuty pre svojich politikov. To ich totiž uchráni pred tým, aby im títo politici ublížili tak, že by to malo ďalekosiahle následky. .mýtus č.4: zodpovedná rozpočtová politika
Euro by vraj bolo v poriadku, keby krajiny robili zodpovednú rozpočtovú politiku. Nie je to vôbec pravda. Írsko a Španielsko malo rozpočtové prebytky a nízku úroveň dlhu. Navyše, Írsko spravilo nadštandardný pokrok v reformách, ďaleko prevyšujúci reformy priemernej krajiny eurozóny. A to bol možno, paradoxne, problém. Írsko malo oveľa vyššie ekonomické rasty. Ľudia a podnikatelia extrapolovali túto veľmi priaznivú minulosť do budúcnosti. V prostredí nízkych „nemeckých“ ECB úrokov prichádza potom poľahky k zlým investičným rozhodnutiam. Vznikla bublina na trhu realít, ktorá potom položila väčšinu bankového sektora. Krajina sa zrazu prehupla do situácie, keď dlh enormne narástol a stratila možnosť si požičiavať. .mýtus č.5: euro nám v kríze pomohlo
Aj keď tu si treba na definitívny názor počkať, zdá sa, že euro nám v problémovom roku 2009 skôr uškodilo. Strata kurzového kanálu zrejme spôsobila hlbší pád, ako by bol nutný. V porovnaní s ekonomikami Česka a Maďarska sme mali hlbší pád ekonomiky a najväčší nárast nezamestnanosti. Treba však dodať, že neskôr, najmä v priemysle, nastalo aj rýchlejšie oživenie. Vkaždom prípade bude euro pre Slovensko zrejme znamenať rozkolísanejší vývoj ekonomiky. .mýtus č.6: keď skrachuje Grécko, padne euro
Až prekvapujuco ľahko sa šíril názor, že žiadna krajina v eurozóne nemôže skrachovať, pretože to by automaticky vyvolalo aj krach jednotnej meny. Pritom Grécko je jedna z najmenších a najmenej „systémovo“ dôležitých ekonomík eurozóny. Bol to zjavne vymyslený argument, ktorý sa už v súčasnosti „zabúda“ používať. V týchto ťažkých časoch však netreba strácať optimizmus. Paradoxne, súčasná kríza môže posunúť veci dopredu. Ak sa krajiny eurozóny budú pod tlakom sústreďovať najmä na štrukturálne reformy a nielen plošné šetrenie, zabíjajúce rast, môže to znamenať pevné základy budúceho rastu. Za určitých podmienok by mohla eurozóna vyjsť z tejto krízy na kvalitatívne lepšej úrovni. Konečne by sa mohli ekonomiky oslobodiť od lobistických bariér slobodného podnikania. A kedy, ak nie teraz, by sa mohli naštrbiť aj obrovské neefektívne dotácie do poľnohospodárstva. Treba len tlak vyvíjať tým správnym smerom. Autor je hlavný ekonóm MF SR, príspevok vyjadruje jeho osobný názor.
Podľa niektorých interpretácií „zakladateľov“ netreba skúmať vhodnosť eura pre rôzne krajiny, pretože euro je vizionárske politické rozhodnutie. Mier v Európe sa spomína ako hlavný politický benefit eura. Každá mocnosť by vraj mala mať jednu menu. Bez eura by údajne nebola ani Európska únia. Sú to všetko veľmi kuriózne argumenty. Menová politika, respektíve kurz je čisto ekonomická záležitosť. Problémy v tejto oblasti sa môžu hromadiť potichu veľa rokov a dosiahnuť takých rozmerov, že to môže ekonomiku zničiť. Preto k euru treba pristupovať pragmaticky. Euro nie je žiadna posvätná krava, len dôležité ekonomické rozhodnutie, ktoré má svoju vysokú, ale obmedzenú hodnotu. .mýtus č.2: nebolo čo riešiť
V eurozóne sme vraj boli už de fakto dávno cez veľkú časť nášho obchodu. Argument znie laicky príťažlivo. Nie je dobré mať menu toho, s kým obchodujem? Nezaručuje to, že tá mena bude pre mňa vhodná? Nie nutne. Krajiny by mali mať rovnakú menovú politiku vtedy, ak sú v štruktúre ekonomiky veľmi podobné. Potom totiž budú reagovať rovnako na vonkajšie šoky, a teda rovnaká úroveň úrokov bude pre obe krajiny vhodná. Krugman však poukázal na to, že obchodovanie vôbec nemusí zaručovať približovanie sa v štruktúre ekonomiky – nutná podmienka takzvanej optimálnej menovej zóny. Skôr naopak. Obchodovanie podporuje špecializáciu. A teda ak Slovensko bude napríklad vyrábať len autá, ťažko možno očakávať, že aj priemerná ekonomika eurozóny bude jednou veľkou automobilkou. .mýtus č.3: euro pomôže disciplinovať politikov
„Praktickí“ ekonómovia vyzdvihovali výhodu eura ako vymožiteľa disciplinovanosti. Už vieme na príklade Grécka, ale aj iných krajín, že to tak zatiaľ nie je. Dokonca doteraz to bolo často naopak. Euro uchraňovalo nezodpovedných politikov od tlakov finančných trhov, a preto poškodzovanie ekonomiky rozšafnosťou mohlo trvať dlhšie. Keby Grécko malo vlastnú menu, „skrachovalo“ by skôr s menším dlhom. Je však možné, že budeme o chvíľu svedkami pokroku. A preto by občania mali vítať nezávislú technokratickú kontrolu Bruselu, ako aj automatické pokuty pre svojich politikov. To ich totiž uchráni pred tým, aby im títo politici ublížili tak, že by to malo ďalekosiahle následky. .mýtus č.4: zodpovedná rozpočtová politika
Euro by vraj bolo v poriadku, keby krajiny robili zodpovednú rozpočtovú politiku. Nie je to vôbec pravda. Írsko a Španielsko malo rozpočtové prebytky a nízku úroveň dlhu. Navyše, Írsko spravilo nadštandardný pokrok v reformách, ďaleko prevyšujúci reformy priemernej krajiny eurozóny. A to bol možno, paradoxne, problém. Írsko malo oveľa vyššie ekonomické rasty. Ľudia a podnikatelia extrapolovali túto veľmi priaznivú minulosť do budúcnosti. V prostredí nízkych „nemeckých“ ECB úrokov prichádza potom poľahky k zlým investičným rozhodnutiam. Vznikla bublina na trhu realít, ktorá potom položila väčšinu bankového sektora. Krajina sa zrazu prehupla do situácie, keď dlh enormne narástol a stratila možnosť si požičiavať. .mýtus č.5: euro nám v kríze pomohlo
Aj keď tu si treba na definitívny názor počkať, zdá sa, že euro nám v problémovom roku 2009 skôr uškodilo. Strata kurzového kanálu zrejme spôsobila hlbší pád, ako by bol nutný. V porovnaní s ekonomikami Česka a Maďarska sme mali hlbší pád ekonomiky a najväčší nárast nezamestnanosti. Treba však dodať, že neskôr, najmä v priemysle, nastalo aj rýchlejšie oživenie. Vkaždom prípade bude euro pre Slovensko zrejme znamenať rozkolísanejší vývoj ekonomiky. .mýtus č.6: keď skrachuje Grécko, padne euro
Až prekvapujuco ľahko sa šíril názor, že žiadna krajina v eurozóne nemôže skrachovať, pretože to by automaticky vyvolalo aj krach jednotnej meny. Pritom Grécko je jedna z najmenších a najmenej „systémovo“ dôležitých ekonomík eurozóny. Bol to zjavne vymyslený argument, ktorý sa už v súčasnosti „zabúda“ používať. V týchto ťažkých časoch však netreba strácať optimizmus. Paradoxne, súčasná kríza môže posunúť veci dopredu. Ak sa krajiny eurozóny budú pod tlakom sústreďovať najmä na štrukturálne reformy a nielen plošné šetrenie, zabíjajúce rast, môže to znamenať pevné základy budúceho rastu. Za určitých podmienok by mohla eurozóna vyjsť z tejto krízy na kvalitatívne lepšej úrovni. Konečne by sa mohli ekonomiky oslobodiť od lobistických bariér slobodného podnikania. A kedy, ak nie teraz, by sa mohli naštrbiť aj obrovské neefektívne dotácie do poľnohospodárstva. Treba len tlak vyvíjať tým správnym smerom. Autor je hlavný ekonóm MF SR, príspevok vyjadruje jeho osobný názor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.