.asi 1 200 nemocničných lekárov, teda polovica z pôvodného počtu, zotrvalo na svojom postoji a výpovede nestiahli ani k 1. decembru, keď uplynula výpovedná lehota. Čo to presne znamená pre nich – a najmä pre pacienta – nevie dnes asi nikto. Aj niektorí ústavní právnici (Drgonec) sa nazdávajú, že na vyhlásenie núdzového stavu neboli naplnené všetky tri zákonné podmienky. Sotva však v tejto vypätej situácii budú prezident alebo najmenej tridsiati poslanci podaním na Ústavný súd riskovať nález, že núdzový stav pre výpovede nie je v súlade s Ústavou. .poníženie či vydieranie?
Situácia sa v čase našej uzávierky menila doslova z hodiny na hodinu. Búria sa už aj lekárnici a ambulantní lekári. Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik v stredu ponúkol svoju funkciu. Je evidentné, že plán B, v rozpore s tvrdeniami, nemal jeho rezort premyslený. Susedné štáty hovoria o vyslaní svojich lekárov na Slovensko. Núdzový stav – a s ním aj pracovná povinnosť pre lekárov – bude platiť maximálne 90 dní a nemocnice musia fungovať. Časť lekárov hovorí o ponížení, iná časť o strese, pod ktorým to nezvládajú, mnohí z boja ustupujú s tým, že nechcú situáciu ďalej vyhrocovať. Ak o sebe čítali v médiách, že sú vydierači, nemožno sa im ani príliš čudovať. Je príznačné, že celá verejná diskusia sa zúžila na zavádzajúci argument – milí lekári, nestačí vám 300 eur navyše k platu, čo ponúka štát? Nevážite si sumu, za ktorú tu mnohí musia žiť každý mesiac? Veď vinou vašich neústupných odborárov, ktorí žiadajú pre vás v časoch krízy neúmerné navýšenie platov, zlyhali všetky rokovania s vládou. Ankety v denníkoch sú plné názorov osobností, ktoré lekárov odsudzujú. O vydieraní štátu hovorí v SME aj predseda Asociácie mediátorov Jaroslav Magura.
Skutočnosť, prečo sú lekári takí frustrovaní, je však trochu komplikovanejšia. Čitateľ či divák správ sa minulý týždeň doslova utopil v prehľadoch, v akých nemocniciach koľko lekárov (ne)stiahlo výpovede kvôli platom. Je to neúplný obraz. Každý lekár či riaditeľ nemocnice, s ktorým sme podrobne hovorili, za hlavný problém považuje dlhoročne podfinancovaný systém, pričom platy sú iba jeho súčasťou. Poisťovne neuhrádzajú v plnej miere výkony, preferujú isté nemocnice na úkor iných, taja informácie o výške platieb. V dôsledku chronických 20-ročných „diagnóz“ mnohé nemocnice vyzerajú ozaj príšerne, primári nám ochotne ukazovali zanedbané izby, toalety či kúpeľne. Čia je to vina? A kde sa peniaze teda strácajú? Slovensko pritom „leje“ do zdravotníctva 9,1 percenta HDP, čo je viac než ostatné krajiny V4. Tretinu týchto zdrojov tvoria podľa OECD súkromné peniaze a najviac platíme za doplatky na lieky. .oravský pacient
Po tom, ako premiérka Iveta Radičová odmietla ďalej rokovať so šéfom lekárskych odborov (LOZ) Marianom Kollárom, si minulý týždeň v utorok večer pozvala do Bratislavy riaditeľov šestnástich nemocníc, kde vyhlásili núdzový stav. Samozrejme, bola medzi nimi aj nemocnica v Dolnom Kubíne, kde vládla podľa správ jedna z najhorších situácií: pred vyhlásením núdzového stavu neprijímali už ani urgentné prípady, pričom výpoveď dali všetci anesteziológovia, chirurgovia, ortopédi a röntgenológovia. Z celkového počtu 45 podaných výpovedí 29 lekárov na nich naďalej trvá aj po 1. decembri.
Premiérka pozvala okrem riaditeľov aj lekárov. Chcela s nimi hovoriť priamo, bez odborárskych bosov. „Na polceste sme sa s kolegom otočili a vrátili sme sa na Oravu. Naďalej uznávame legitimitu LOZ, ktorý nás zastupuje,“ hovorí primár ortopedicko-traumatologického oddelenia v Dolnom Kubíne Ján Sedliak a pokračuje: „Proti nám je vyvíjaný obrovský mediálny tlak, lekári sa tu už pomaly boja chodiť po ulici. A prečo? Za to, že máme oprávnené požiadavky? Je mi to veľmi ľúto, no u mňa na oddelení podalo výpoveď všetkých šesť lekárov – a nikto ju nestiahol. Vláda nám dala jednu ponuku systémom zober alebo choď.“
Zhodou okolností v ten deň, ako mal ísť za premiérkou do Bratislavy, primár Sedliak operoval vážny prípad. Muž v strednom veku po autohavárii pri Zázrivej. Združený úraz končatín: zlomené predlaktie, trieštivá zlomenina predkolenia. „Nemal som ho kam preložiť, nemocnice v Martine ani Ružomberku neprijímali. Už týždeň predtým sme pritom avizovali, že od 28. novembra nebudeme vykonávať akútne stavy. Samozrejme, operovali sme ho napokon u nás,“ vysvetľuje primár Sedliak. Pacient, ktorý sa už prebral z narkózy hovorí: „Ďakujem tunajším lekárom. Počul som, že o mne rokovali tri nemocnice.“
Obraz pacienta z hornej Oravy, odkiaľ je to po kľukatých namrznutých cestách teraz v zime do Martina hodina a pol a ktorého si „prehadzujú“ tri nemocnice, je naozaj tragický. Žiaľ, ak sa naplní scenár poisťovní a zrušia dolnokubínsku ortopédiu – inak jedinú v nemocniciach žilinského samosprávneho kraja –, tak bude realitou. Lekári sa pýtajú, prečo by mali potom občania odľahlých častí republiky, kde nemajú porovnateľne dostupnú zdravotnú starostlivosť, platiť tie isté zdravotné odvody ako občania väčších miest. Ešte horšie je však pre lekárov čosi iné. Primár Sedliak vie, že poisťovňa mu za tohto pacienta zaplatí okolo 690 eur. No iba osteosyntetický materiál, ľudovo povedané „železo“, ktoré dali do jeho rúk a nôh, stojí nemocnicu dve- až tritisíc eur. Nehovoriac o iných nákladoch na jeho liečbu, ktoré sa reálne vyšplhajú na niekoľko tisíc eur. Nemocnica tak jeho ošetrením automaticky vyrába stratu. Inú možnosť nemá.
Populácia starne, ortopedické diagnózy pribúdajú. Fatálnym príkladom vazalského postavenia niektorých nemocníc voči poisťovniam je aj to, že dolnokubínska ortopédia už teraz objednáva pacientov na výmeny bedrových či kolenných kĺbov na rok 2016. Mesačný limit 15-tisíc eur na umelé kĺby, ktorý Dolnému Kubínu stanovili poisťovne, je už vyčerpaný na päť rokov vopred. „Čakačky“ majú aj v Martine, takže ak tunajšie oddelenie zrušia, pacienti zo severozápadu budú na tento zákrok čakať možno až desať rokov. Mnohí sa ho tak nedožijú, alebo sa ho dožijú vo veľkých bolestiach. .cena práce lekára
Samostatnou témou sú zárobky. Lekár so štyrmi rokmi praxe na ortopedickom oddelení v Dolnom Kubíne zarobí 650 eur v hrubom. „Takto si váži naša spoločnosť lekára? Aj moja manželka je lekárka, máme na seba čas jeden deň v mesiaci. Stále pracujeme. Svoj životný status si udržujeme za cenu toho, že robíme dva mesiace za mesiac, obrazne povedané. S nadčasmi a službami,“ vysvetľuje Sedliak.
Jozef Mintál, riaditeľ dolnokubínskej nemocnice, považuje za zmätočné až zavádzajúce tvrdenie ministra Uhliarika o navýšení platov lekárom o 300 eur. Po prvé, minister dokáže garantovať zvýšenie platov iba v nemocniciach so zriaďovateľskou pôsobnosťou ministerstva. Tie, ktoré patria pod VÚC, musia na to získať dodatočné zdroje od poisťovní, ktoré dávajú riaditeľom nemocníc zatiaľ iba neisté prísľuby. A po druhé, vládou navrhnuté Memorandum hovorí o navýšení základných platov – v závislosti od vzdelania a dĺžky praxe – k 1. 1. 2012 na úroveň minimálne 1,05 až 1,60 násobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve a k 1. 4. 2012 na úroveň minimálne 1,17 až 1,73 násobku. Nástupný plat by teda bol od januára 807 eur a do dôchodku by išiel lekár s platom 1 230 eur. V Dolnom Kubíne už dnes dosahujú atestovaní lekári túto úroveň. Plat by sa teda zvýšil iba začínajúcim lekárom, a to zo 650 na 807 eur. O akom zvýšení o 300 eur je teda reč? „Je to výsmech. Keby sa neurobilo nič s platmi lekárov, tak sestry budú po zvýšení zarábať okolo 800 eur a začínajúci lekár iba 650?“ pýta sa riaditeľ Mintál, podľa ktorého by stav núdze nastal práve vtedy, ak by nebol vyhlásený núdzový stav. Svojim lekárom nijaké doplatky na úrovni 300 eur nedokáže ponúknuť, nemá ich odkiaľ vziať. Primár Sedliak ako jednu z možností zvažuje prácu v nemocnici v istej susednej krajine, kde mu ponúkli štyrikrát vyšší plat. S nástupom ihneď.
.politici u nás skončili
Fakultná nemocnica v Trenčíne, utorok predpoludním, krátko po tom, ako v nej bol vyhlásený núdzový stav. Niekoľko regionálnych novinárov netrpezlivo čaká na zástupcov vedenia, aby im povedali najnovšie informácie. Nakoniec sa objaví námestníčka nemocnice Terézia Drobná a hovorí, že práve idú riešiť, ako lekárom vo výpovediach doručia oznámenie o pracovnej povinnosti. Povolať chcú do práce osemdesiat percent z nich. Námestníčka s nádejou v hlase hovorí, že vyhlásením núdzového stavu sa v nemocnici podarí obnoviť normálnu prevádzku. Viacerí lekári podľa nej už uvažujú o stiahnutí výpovedí a reálne tak už urobilo desať z nich. „Dúfame, že sa to začne nabaľovať,“ hovorí optimisticky námestníčka. V tej chvíli, samozrejme, ešte nemôže tušiť, že viacerí lekári sa v ďalších dňoch z dôvodu práceneschopnosti rozhodnú neprísť do práce.
Vo vedľajšej budove vo svojej ordinácii sedí rezignovane primár interného oddelenia Oto Herman. Srší z neho hnev a sklamanie. „Sťahujeme výpovede pod nátlakom a aroganciou moci,“ hovorí Herman nielen za seba, ale za viac ako dvadsať lekárov, ktorí tvoria jeho oddelenie. Hneď vzápätí dodáva, že nikto z nich neveril, že to celé dospeje až do takejto absurdnej situácie. Výpovede považuje za legálnu manifestáciu sily zo strany lekárov. „V minulosti sme nosili rôzne stužky, robili sa protesty a podpisové akcie. Aký to malo účinok? Každý sa zasmial a hodil to do koša.“
Odborárskym bosom Herman vyčíta, že v komunikácii príliš zdôrazňovali otázku platov. „Nemožno začať platmi, ale na druhej strane sme lekári, nemáme čas sa trénovať v mediálnej komunikácii.“ Kľúčovou je podľa neho otázka financovania zdravotného systému ako celku. Poisťovne podľa neho nedávajú nemocniciam dosť peňazí, vydierajú ich a riadia zdravotnú starostlivosť pofidérnym spôsobom. „My máme priemernú sumu na pacienta 700 eur, ale od poisťovne dostaneme len 450 eur. Čím viac robíme, tým viac sa nám kopia dlhy,“ hovorí Herman. Aj preto by podľa neho bola v tomto systéme transformácia na akciové spoločnosti čistá samovražda nemocníc. „Jasné, že cez dlhovú službu by nás osekali a všetky lukratívne prevádzky by zobrali tí, ktorí nám dodávajú prístroje a lieky. A z nemocnice by ostala nefunkčná a zadlžená troska so všetkými dopadmi na pacienta,“ vysveľuje nám Herman. Na jeho oddelení sa vraj nemaľovalo už dvadsať rokov a na jednotke intenzívnej starostlivosti bola donedávna taká situácia, že sám chcel prerušiť elektrické vedenie, aby bol vyhlásený havarijný stav a oddelenie bolo konečne zrekonštruované. „Však si poďte odtfotiť naše izby a záchody,“ vyzýva nás primár a razantne dodáva. „Celý problém sa zúžil na otázku našich platov, a pritom to tak vôbec nie je. Ja som žiadal riaditeľa, že stiahneme výpovede, ak nám povie, že navýšil platby od poisťovní o dvadsať percent. Vymaľujeme, kúpia sa nové prístroje a možno niečo ostane aj na navýšenie platov.
K rozhodnutiu stiahnuť výpovede Herman a jeho kolegovia definitívne dospeli v momente, keď zistili, že ministerstvo nemá žiadny plán B, ako v regióne neohroziť zdravotnú starostlivosť. „Nechceme, aby po nás ostali mŕtvoly. Preto cúvame. Je to však kopanec celému nášmu stavu. Teraz skloníme hlavu a vrátime sa k pacientom, no už nikdy nebudeme veriť nikomu, kto si hovorí politik,“ uzatvára náš rozhovor trenčiansky internista. .v akciovke
„Len žiadnu katastrofu na našu krajinu, pretože by sme to neprežili.“ Týmito slovami nás minulý týždeň vítal riaditeľ nemocnice v Skalici Patrik Fiala. Vo svojej kancelárii trávi už posledné chvíle a o niekoľko dní z tohto postu odchádza. Nie kvôli protestom lekárov, ale z osobných dôvodov.
V Skalici pôvodne podalo výpoveď 33 z 82 lekárov a ohrozené bolo najmä gynekologické a novorodenecké oddelenie. Nakoniec však všetci výpovede stiahli. Najtvrdší vraj boli štyria gynekológovia, ktorí do poslednej chvíle vzdorovali.
Hoci sa Fialovi podarilo situáciu v nemocnici stabilizovať, tvrdí, že keby gynekológov nepresvedčil, mal by veľké problémy. A to aj vinou ministerstva zdravotníctva, ktoré situáciu nezvládlo. „Na ministerstve spali, mysleli si, že urobia svaly a lekári sa stiahnu. Podaril sa im husársky kúsok, že to dostali tam, kam to dostali,“ hovorí Fiala ironicky. Ministerstvo mu napríklad odporučilo, aby odrodenie mamičiek zabezpečil v susednom moravskom Hodoníne. Tam však už päť rokov nefunguje pôrodnica. Skúsil sa obrátiť o pomoc do Břeclavi. „Riaditeľka, ktorá je Slovenka a gynekologička, mi povedala, že Slovenky odrodia, ale budú si musieť zaplatiť. Vyslovene mi zdôraznila, že mám zabudnúť, že existuje nejaký dohovor medzi českou a slovenskou stranou. To mi pritom z ministerstva povedali, že s poisťovňami je to vybavené. No, skrátka, chaos,“ hovorí riaditeľ. Pomoc nakoniec našiel vo Fakultnej nemocnici v Trnave, kde „spojazdnili“ gynekológiu a boli ochotní prijať aj pacientov zo Skalice. Sám riaditeľ sa však vraj desil predstavy, ako bude rodičky s odtečenou plodovou vodou a v bolestiach posielať po zlých cestách do viac ako šesťdesiat kilometrov vzdialenej Trnavy.
Nemocnica v Skalici už tri roky funguje ako akciová spoločnosť, teda ten model, ktorý má do slovenského zdravotníctva konečne priniesť zastavenie zadlžovania a ekonomickú efektivitu. Fiala to však až tak ružovo nevidí. „Keď sa začalo hovoriť o transformácii nemocníc na akciovky, tak som si hovoril, že či všetci na Slovensku budú mať také šťastie na silného akcionára, ako je u nás Grafobal. Postupne som však prichádzal na to, že z neho treba šklbať ako z chlpatej deky. Skôr je to o tom, že zarábaj, ale investície neprichádzajú. Ani jeden lekár v tejto nemocnici nepocítil niečo extra z toho, že sme akciová spoločnosť,“ tvrdí riaditeľ. Nemocnica sa stala akciovou spoločnosťou 1.1. 2009. Začínala od nuly, ale každý nasledujúci rok bola ekonomicky v mínuse.
Fiala za tým vidí dva dôvody. V nemocnici sa podľa neho dalo ešte šetriť a znižovať náklady, nepodarilo sa mu však rozbiť pavučinu vzťahov, ktorá tomu bránila. Nenašiel na to vraj vhodnú klímu, ani podporu zo strany akcionára.
Druhým dôvodom je už niekoľkokrát spomenutý systém vzťahov medzi nemocnicami a poisťovňami. „Od poisťovne dostanem iba 65 percent hodnoty toho, čo urobím. To je fakt. Skúste podnikať tak, že upečiete rohlík za euro, ale dostanete zaň iba 65 centov,“ hovorí Fiala.
Nech už teda vyjednávanie medzi vládou a lekármi dopadne akokoľvek (v čase našej uzávierky výsledok ešte nebol známy), politici či protestujúci lekári budú len ťažko môcť oslavovať víťazstvo a ohlasovať, že stav v núdze v slovenských nemocniciach bol zažehnaný. Ak sa nestane niečo zásadné, tak skôr či neskôr vypukne opäť.
Situácia sa v čase našej uzávierky menila doslova z hodiny na hodinu. Búria sa už aj lekárnici a ambulantní lekári. Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik v stredu ponúkol svoju funkciu. Je evidentné, že plán B, v rozpore s tvrdeniami, nemal jeho rezort premyslený. Susedné štáty hovoria o vyslaní svojich lekárov na Slovensko. Núdzový stav – a s ním aj pracovná povinnosť pre lekárov – bude platiť maximálne 90 dní a nemocnice musia fungovať. Časť lekárov hovorí o ponížení, iná časť o strese, pod ktorým to nezvládajú, mnohí z boja ustupujú s tým, že nechcú situáciu ďalej vyhrocovať. Ak o sebe čítali v médiách, že sú vydierači, nemožno sa im ani príliš čudovať. Je príznačné, že celá verejná diskusia sa zúžila na zavádzajúci argument – milí lekári, nestačí vám 300 eur navyše k platu, čo ponúka štát? Nevážite si sumu, za ktorú tu mnohí musia žiť každý mesiac? Veď vinou vašich neústupných odborárov, ktorí žiadajú pre vás v časoch krízy neúmerné navýšenie platov, zlyhali všetky rokovania s vládou. Ankety v denníkoch sú plné názorov osobností, ktoré lekárov odsudzujú. O vydieraní štátu hovorí v SME aj predseda Asociácie mediátorov Jaroslav Magura.
Skutočnosť, prečo sú lekári takí frustrovaní, je však trochu komplikovanejšia. Čitateľ či divák správ sa minulý týždeň doslova utopil v prehľadoch, v akých nemocniciach koľko lekárov (ne)stiahlo výpovede kvôli platom. Je to neúplný obraz. Každý lekár či riaditeľ nemocnice, s ktorým sme podrobne hovorili, za hlavný problém považuje dlhoročne podfinancovaný systém, pričom platy sú iba jeho súčasťou. Poisťovne neuhrádzajú v plnej miere výkony, preferujú isté nemocnice na úkor iných, taja informácie o výške platieb. V dôsledku chronických 20-ročných „diagnóz“ mnohé nemocnice vyzerajú ozaj príšerne, primári nám ochotne ukazovali zanedbané izby, toalety či kúpeľne. Čia je to vina? A kde sa peniaze teda strácajú? Slovensko pritom „leje“ do zdravotníctva 9,1 percenta HDP, čo je viac než ostatné krajiny V4. Tretinu týchto zdrojov tvoria podľa OECD súkromné peniaze a najviac platíme za doplatky na lieky. .oravský pacient
Po tom, ako premiérka Iveta Radičová odmietla ďalej rokovať so šéfom lekárskych odborov (LOZ) Marianom Kollárom, si minulý týždeň v utorok večer pozvala do Bratislavy riaditeľov šestnástich nemocníc, kde vyhlásili núdzový stav. Samozrejme, bola medzi nimi aj nemocnica v Dolnom Kubíne, kde vládla podľa správ jedna z najhorších situácií: pred vyhlásením núdzového stavu neprijímali už ani urgentné prípady, pričom výpoveď dali všetci anesteziológovia, chirurgovia, ortopédi a röntgenológovia. Z celkového počtu 45 podaných výpovedí 29 lekárov na nich naďalej trvá aj po 1. decembri.
Premiérka pozvala okrem riaditeľov aj lekárov. Chcela s nimi hovoriť priamo, bez odborárskych bosov. „Na polceste sme sa s kolegom otočili a vrátili sme sa na Oravu. Naďalej uznávame legitimitu LOZ, ktorý nás zastupuje,“ hovorí primár ortopedicko-traumatologického oddelenia v Dolnom Kubíne Ján Sedliak a pokračuje: „Proti nám je vyvíjaný obrovský mediálny tlak, lekári sa tu už pomaly boja chodiť po ulici. A prečo? Za to, že máme oprávnené požiadavky? Je mi to veľmi ľúto, no u mňa na oddelení podalo výpoveď všetkých šesť lekárov – a nikto ju nestiahol. Vláda nám dala jednu ponuku systémom zober alebo choď.“
Zhodou okolností v ten deň, ako mal ísť za premiérkou do Bratislavy, primár Sedliak operoval vážny prípad. Muž v strednom veku po autohavárii pri Zázrivej. Združený úraz končatín: zlomené predlaktie, trieštivá zlomenina predkolenia. „Nemal som ho kam preložiť, nemocnice v Martine ani Ružomberku neprijímali. Už týždeň predtým sme pritom avizovali, že od 28. novembra nebudeme vykonávať akútne stavy. Samozrejme, operovali sme ho napokon u nás,“ vysvetľuje primár Sedliak. Pacient, ktorý sa už prebral z narkózy hovorí: „Ďakujem tunajším lekárom. Počul som, že o mne rokovali tri nemocnice.“
Obraz pacienta z hornej Oravy, odkiaľ je to po kľukatých namrznutých cestách teraz v zime do Martina hodina a pol a ktorého si „prehadzujú“ tri nemocnice, je naozaj tragický. Žiaľ, ak sa naplní scenár poisťovní a zrušia dolnokubínsku ortopédiu – inak jedinú v nemocniciach žilinského samosprávneho kraja –, tak bude realitou. Lekári sa pýtajú, prečo by mali potom občania odľahlých častí republiky, kde nemajú porovnateľne dostupnú zdravotnú starostlivosť, platiť tie isté zdravotné odvody ako občania väčších miest. Ešte horšie je však pre lekárov čosi iné. Primár Sedliak vie, že poisťovňa mu za tohto pacienta zaplatí okolo 690 eur. No iba osteosyntetický materiál, ľudovo povedané „železo“, ktoré dali do jeho rúk a nôh, stojí nemocnicu dve- až tritisíc eur. Nehovoriac o iných nákladoch na jeho liečbu, ktoré sa reálne vyšplhajú na niekoľko tisíc eur. Nemocnica tak jeho ošetrením automaticky vyrába stratu. Inú možnosť nemá.
Populácia starne, ortopedické diagnózy pribúdajú. Fatálnym príkladom vazalského postavenia niektorých nemocníc voči poisťovniam je aj to, že dolnokubínska ortopédia už teraz objednáva pacientov na výmeny bedrových či kolenných kĺbov na rok 2016. Mesačný limit 15-tisíc eur na umelé kĺby, ktorý Dolnému Kubínu stanovili poisťovne, je už vyčerpaný na päť rokov vopred. „Čakačky“ majú aj v Martine, takže ak tunajšie oddelenie zrušia, pacienti zo severozápadu budú na tento zákrok čakať možno až desať rokov. Mnohí sa ho tak nedožijú, alebo sa ho dožijú vo veľkých bolestiach. .cena práce lekára
Samostatnou témou sú zárobky. Lekár so štyrmi rokmi praxe na ortopedickom oddelení v Dolnom Kubíne zarobí 650 eur v hrubom. „Takto si váži naša spoločnosť lekára? Aj moja manželka je lekárka, máme na seba čas jeden deň v mesiaci. Stále pracujeme. Svoj životný status si udržujeme za cenu toho, že robíme dva mesiace za mesiac, obrazne povedané. S nadčasmi a službami,“ vysvetľuje Sedliak.
Jozef Mintál, riaditeľ dolnokubínskej nemocnice, považuje za zmätočné až zavádzajúce tvrdenie ministra Uhliarika o navýšení platov lekárom o 300 eur. Po prvé, minister dokáže garantovať zvýšenie platov iba v nemocniciach so zriaďovateľskou pôsobnosťou ministerstva. Tie, ktoré patria pod VÚC, musia na to získať dodatočné zdroje od poisťovní, ktoré dávajú riaditeľom nemocníc zatiaľ iba neisté prísľuby. A po druhé, vládou navrhnuté Memorandum hovorí o navýšení základných platov – v závislosti od vzdelania a dĺžky praxe – k 1. 1. 2012 na úroveň minimálne 1,05 až 1,60 násobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve a k 1. 4. 2012 na úroveň minimálne 1,17 až 1,73 násobku. Nástupný plat by teda bol od januára 807 eur a do dôchodku by išiel lekár s platom 1 230 eur. V Dolnom Kubíne už dnes dosahujú atestovaní lekári túto úroveň. Plat by sa teda zvýšil iba začínajúcim lekárom, a to zo 650 na 807 eur. O akom zvýšení o 300 eur je teda reč? „Je to výsmech. Keby sa neurobilo nič s platmi lekárov, tak sestry budú po zvýšení zarábať okolo 800 eur a začínajúci lekár iba 650?“ pýta sa riaditeľ Mintál, podľa ktorého by stav núdze nastal práve vtedy, ak by nebol vyhlásený núdzový stav. Svojim lekárom nijaké doplatky na úrovni 300 eur nedokáže ponúknuť, nemá ich odkiaľ vziať. Primár Sedliak ako jednu z možností zvažuje prácu v nemocnici v istej susednej krajine, kde mu ponúkli štyrikrát vyšší plat. S nástupom ihneď.
.politici u nás skončili
Fakultná nemocnica v Trenčíne, utorok predpoludním, krátko po tom, ako v nej bol vyhlásený núdzový stav. Niekoľko regionálnych novinárov netrpezlivo čaká na zástupcov vedenia, aby im povedali najnovšie informácie. Nakoniec sa objaví námestníčka nemocnice Terézia Drobná a hovorí, že práve idú riešiť, ako lekárom vo výpovediach doručia oznámenie o pracovnej povinnosti. Povolať chcú do práce osemdesiat percent z nich. Námestníčka s nádejou v hlase hovorí, že vyhlásením núdzového stavu sa v nemocnici podarí obnoviť normálnu prevádzku. Viacerí lekári podľa nej už uvažujú o stiahnutí výpovedí a reálne tak už urobilo desať z nich. „Dúfame, že sa to začne nabaľovať,“ hovorí optimisticky námestníčka. V tej chvíli, samozrejme, ešte nemôže tušiť, že viacerí lekári sa v ďalších dňoch z dôvodu práceneschopnosti rozhodnú neprísť do práce.
Vo vedľajšej budove vo svojej ordinácii sedí rezignovane primár interného oddelenia Oto Herman. Srší z neho hnev a sklamanie. „Sťahujeme výpovede pod nátlakom a aroganciou moci,“ hovorí Herman nielen za seba, ale za viac ako dvadsať lekárov, ktorí tvoria jeho oddelenie. Hneď vzápätí dodáva, že nikto z nich neveril, že to celé dospeje až do takejto absurdnej situácie. Výpovede považuje za legálnu manifestáciu sily zo strany lekárov. „V minulosti sme nosili rôzne stužky, robili sa protesty a podpisové akcie. Aký to malo účinok? Každý sa zasmial a hodil to do koša.“
Odborárskym bosom Herman vyčíta, že v komunikácii príliš zdôrazňovali otázku platov. „Nemožno začať platmi, ale na druhej strane sme lekári, nemáme čas sa trénovať v mediálnej komunikácii.“ Kľúčovou je podľa neho otázka financovania zdravotného systému ako celku. Poisťovne podľa neho nedávajú nemocniciam dosť peňazí, vydierajú ich a riadia zdravotnú starostlivosť pofidérnym spôsobom. „My máme priemernú sumu na pacienta 700 eur, ale od poisťovne dostaneme len 450 eur. Čím viac robíme, tým viac sa nám kopia dlhy,“ hovorí Herman. Aj preto by podľa neho bola v tomto systéme transformácia na akciové spoločnosti čistá samovražda nemocníc. „Jasné, že cez dlhovú službu by nás osekali a všetky lukratívne prevádzky by zobrali tí, ktorí nám dodávajú prístroje a lieky. A z nemocnice by ostala nefunkčná a zadlžená troska so všetkými dopadmi na pacienta,“ vysveľuje nám Herman. Na jeho oddelení sa vraj nemaľovalo už dvadsať rokov a na jednotke intenzívnej starostlivosti bola donedávna taká situácia, že sám chcel prerušiť elektrické vedenie, aby bol vyhlásený havarijný stav a oddelenie bolo konečne zrekonštruované. „Však si poďte odtfotiť naše izby a záchody,“ vyzýva nás primár a razantne dodáva. „Celý problém sa zúžil na otázku našich platov, a pritom to tak vôbec nie je. Ja som žiadal riaditeľa, že stiahneme výpovede, ak nám povie, že navýšil platby od poisťovní o dvadsať percent. Vymaľujeme, kúpia sa nové prístroje a možno niečo ostane aj na navýšenie platov.
K rozhodnutiu stiahnuť výpovede Herman a jeho kolegovia definitívne dospeli v momente, keď zistili, že ministerstvo nemá žiadny plán B, ako v regióne neohroziť zdravotnú starostlivosť. „Nechceme, aby po nás ostali mŕtvoly. Preto cúvame. Je to však kopanec celému nášmu stavu. Teraz skloníme hlavu a vrátime sa k pacientom, no už nikdy nebudeme veriť nikomu, kto si hovorí politik,“ uzatvára náš rozhovor trenčiansky internista. .v akciovke
„Len žiadnu katastrofu na našu krajinu, pretože by sme to neprežili.“ Týmito slovami nás minulý týždeň vítal riaditeľ nemocnice v Skalici Patrik Fiala. Vo svojej kancelárii trávi už posledné chvíle a o niekoľko dní z tohto postu odchádza. Nie kvôli protestom lekárov, ale z osobných dôvodov.
V Skalici pôvodne podalo výpoveď 33 z 82 lekárov a ohrozené bolo najmä gynekologické a novorodenecké oddelenie. Nakoniec však všetci výpovede stiahli. Najtvrdší vraj boli štyria gynekológovia, ktorí do poslednej chvíle vzdorovali.
Hoci sa Fialovi podarilo situáciu v nemocnici stabilizovať, tvrdí, že keby gynekológov nepresvedčil, mal by veľké problémy. A to aj vinou ministerstva zdravotníctva, ktoré situáciu nezvládlo. „Na ministerstve spali, mysleli si, že urobia svaly a lekári sa stiahnu. Podaril sa im husársky kúsok, že to dostali tam, kam to dostali,“ hovorí Fiala ironicky. Ministerstvo mu napríklad odporučilo, aby odrodenie mamičiek zabezpečil v susednom moravskom Hodoníne. Tam však už päť rokov nefunguje pôrodnica. Skúsil sa obrátiť o pomoc do Břeclavi. „Riaditeľka, ktorá je Slovenka a gynekologička, mi povedala, že Slovenky odrodia, ale budú si musieť zaplatiť. Vyslovene mi zdôraznila, že mám zabudnúť, že existuje nejaký dohovor medzi českou a slovenskou stranou. To mi pritom z ministerstva povedali, že s poisťovňami je to vybavené. No, skrátka, chaos,“ hovorí riaditeľ. Pomoc nakoniec našiel vo Fakultnej nemocnici v Trnave, kde „spojazdnili“ gynekológiu a boli ochotní prijať aj pacientov zo Skalice. Sám riaditeľ sa však vraj desil predstavy, ako bude rodičky s odtečenou plodovou vodou a v bolestiach posielať po zlých cestách do viac ako šesťdesiat kilometrov vzdialenej Trnavy.
Nemocnica v Skalici už tri roky funguje ako akciová spoločnosť, teda ten model, ktorý má do slovenského zdravotníctva konečne priniesť zastavenie zadlžovania a ekonomickú efektivitu. Fiala to však až tak ružovo nevidí. „Keď sa začalo hovoriť o transformácii nemocníc na akciovky, tak som si hovoril, že či všetci na Slovensku budú mať také šťastie na silného akcionára, ako je u nás Grafobal. Postupne som však prichádzal na to, že z neho treba šklbať ako z chlpatej deky. Skôr je to o tom, že zarábaj, ale investície neprichádzajú. Ani jeden lekár v tejto nemocnici nepocítil niečo extra z toho, že sme akciová spoločnosť,“ tvrdí riaditeľ. Nemocnica sa stala akciovou spoločnosťou 1.1. 2009. Začínala od nuly, ale každý nasledujúci rok bola ekonomicky v mínuse.
Fiala za tým vidí dva dôvody. V nemocnici sa podľa neho dalo ešte šetriť a znižovať náklady, nepodarilo sa mu však rozbiť pavučinu vzťahov, ktorá tomu bránila. Nenašiel na to vraj vhodnú klímu, ani podporu zo strany akcionára.
Druhým dôvodom je už niekoľkokrát spomenutý systém vzťahov medzi nemocnicami a poisťovňami. „Od poisťovne dostanem iba 65 percent hodnoty toho, čo urobím. To je fakt. Skúste podnikať tak, že upečiete rohlík za euro, ale dostanete zaň iba 65 centov,“ hovorí Fiala.
Nech už teda vyjednávanie medzi vládou a lekármi dopadne akokoľvek (v čase našej uzávierky výsledok ešte nebol známy), politici či protestujúci lekári budú len ťažko môcť oslavovať víťazstvo a ohlasovať, že stav v núdze v slovenských nemocniciach bol zažehnaný. Ak sa nestane niečo zásadné, tak skôr či neskôr vypukne opäť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.