.v tej chvíli mal odborársky bos určite silný pocit zadosťučinenia. Marián Kollár už roky signalizuje, že jeho ambície sú predsa len trošku vyššie, ako byť len radovým gynekológom v obyčajnej ambulancii. Takých sú na Slovensku desiatky, stovky, ale on vždy chcel viac. Napokon, nebol jediný, komu lekárske povolanie už nestačilo, taký je aj MUDr. Ivan Uhliarik, MUDr. Rudolf Zajac či MUDr. Richard Raši. .politická kariéra
Aj MUDr. Marián Kollár mal záujem ovplyvňovať zdravotníctvo ako politik. V roku 1998, keď Slovensko čakali kľúčové voľby, ktoré mali rozhodnúť o konci mečiarizmu, sa stal podpredsedom strany Nové Slovensko. Založil ho podnikateľ Ladislav Hampl s rôznymi podnikateľskými aktivitami, z ktorých väčšina vyrábala stratu a dlhy a bolo uňho aj vážne podozrenie z tunelovania zdravotnej poisťovne. Strana mala povesť, že má slúžiť na záchranu niektorých ľudí spätých s Mečiarovou vládou. Vo voľbách získala necelé percento hlasov. Kollár si kariéru budoval ďalej ako odborár v Lekárskom odborovom združení, ktoré založil s Tiborom Bartom v roku 1996 a od roku 2000 sa stal jeho šéfom. Ale politike opäť neodolal. Stal sa členom strany HZD, ktorú založil po odchode z HZDS urazený Ivan Gašparovič. Mimochodom, Kollárov brat Miroslav bol šéfom Gašparovičovej kancelárie v parlamente. Šéf LOZ bol na desiatom mieste kandidátky HZD vo voľbách v roku 2002, ale strana získala iba 3,28 percenta hlasov a do parlamentu sa nedostala. Ďalšie politické dobrodružstvo už MUDr. Kollár neskúšal.
Nie celkom sa mu darilo aj v podnikaní. Zámer sprivatizovať spolu s kolegami budovu na Zochovej ulici, v ktorej mal ambulanciu, a založiť tam neziskovku, mu nevyšiel. Viac sa darilo jeho manželke, ktorá je spoluvlastníčkou firmy vlastniacej lyžiarske stredisko Orava snov. Server Topky.sk priniesol relevantné dôkazy o tom, že Kollár sa v tomto projekte aj osobne angažuje a že získal od Ficovho ministerstva práce nenávratný príspevok na tvorbu pracovných miest 183-tisíc eur.
Po politických neúspechoch sa Kollár oddal odborárčeniu. Niektorí jeho kolegovia hovoria, že mu naozaj nejde o seba, ale je rád stredobodom pozornosti, má rád túto funkciu, dokáže jej aj veľa obetovať, robí mu dobre byť v médiách, držať politikov v šachu. Tí, ktorí ho nemajú príliš v láske, hovoria, že je to neurotik, narcis a človek, ktorému nejde o prijateľný kompromis, ale len o vlastnú slávu. .iný za Fica, iný za Radičovej
Je pravda, že dva veľké lekárske štrajky sa udiali počas pravicových vlád – ten prvý bol za Dzurindovej vlády na jar roku 2006, keď Kollár s kolegami hádzali na politikov svoje biele plášte. Počas Ficovej vlády odborári neštrajkovali. Kollár síce po nástupe Ficovej vlády žiadal pre lekárov o štvrtinu vyšší plat, a nespokojných lekárov upokojoval priznaním, že už pred voľbami s Ficom rokoval a dostal prísľuby, že sa situácia bude riešiť. Keď kritizoval, tak najmä vedenie nemocníc a poisťovní, že nechcú lekárom pridať. Kollár sa dokonca rozhádal so Slovenským odborovým zväzom (SOZ), ktorý bol k Ficovej vláde tvrdší ako Kollárovo LOZ. Keď sa v roku 2009 dohodlo, že v špičkových nemocniciach pôjdu mzdy hore o 10 percent a v menších nemocniciach o 4 percentá, Kollár hovoril o prijateľnom menšom zle. Tí druhí odborári zo SOZ protestovali. Kollár dokonca prijal aj nutnosť zmraziť platy lekárov. „Zhodli sme sa s ministrom, že situácia je zlá, vo výbere poistného sa odzrkadľuje kríza a rastúca nezamestnanosť, s čím v rozpočtoch na tento rok nikto nerátal,“ vysvetľoval Kollár v Zdravotníckych novinách svoju ústretovosť k zmrazeniu platov lekárov. Bolo to v čase, keď sa síce spustila finančná kríza, ale zďaleka ešte nešlo o krach eurozóny ako teraz. Kollár si spoluprácu s Ficovou vládou pochvaľoval. „Náš postoj k zmrazeniu platov sme podmienili aj tým, že nikde sa nepôjde so mzdami dolu, ale ani sa nikde nebudú prepúšťať ľudia.“ Takýto zodpovedný prístup prejavili lekárski odborári v roku 2009. Aj v nasledujúcom roku 2010, keď už bola krajina pred voľbami, sa Kollárove odbory správali veľmi zdržanlivo. Až za Radičovej éry sa stal z Kollára nekompromisný revolucionár, s ktorým sa nedokáže dohodnúť ani inak veľmi ústretová vláda.
Aj MUDr. Marián Kollár mal záujem ovplyvňovať zdravotníctvo ako politik. V roku 1998, keď Slovensko čakali kľúčové voľby, ktoré mali rozhodnúť o konci mečiarizmu, sa stal podpredsedom strany Nové Slovensko. Založil ho podnikateľ Ladislav Hampl s rôznymi podnikateľskými aktivitami, z ktorých väčšina vyrábala stratu a dlhy a bolo uňho aj vážne podozrenie z tunelovania zdravotnej poisťovne. Strana mala povesť, že má slúžiť na záchranu niektorých ľudí spätých s Mečiarovou vládou. Vo voľbách získala necelé percento hlasov. Kollár si kariéru budoval ďalej ako odborár v Lekárskom odborovom združení, ktoré založil s Tiborom Bartom v roku 1996 a od roku 2000 sa stal jeho šéfom. Ale politike opäť neodolal. Stal sa členom strany HZD, ktorú založil po odchode z HZDS urazený Ivan Gašparovič. Mimochodom, Kollárov brat Miroslav bol šéfom Gašparovičovej kancelárie v parlamente. Šéf LOZ bol na desiatom mieste kandidátky HZD vo voľbách v roku 2002, ale strana získala iba 3,28 percenta hlasov a do parlamentu sa nedostala. Ďalšie politické dobrodružstvo už MUDr. Kollár neskúšal.
Nie celkom sa mu darilo aj v podnikaní. Zámer sprivatizovať spolu s kolegami budovu na Zochovej ulici, v ktorej mal ambulanciu, a založiť tam neziskovku, mu nevyšiel. Viac sa darilo jeho manželke, ktorá je spoluvlastníčkou firmy vlastniacej lyžiarske stredisko Orava snov. Server Topky.sk priniesol relevantné dôkazy o tom, že Kollár sa v tomto projekte aj osobne angažuje a že získal od Ficovho ministerstva práce nenávratný príspevok na tvorbu pracovných miest 183-tisíc eur.
Po politických neúspechoch sa Kollár oddal odborárčeniu. Niektorí jeho kolegovia hovoria, že mu naozaj nejde o seba, ale je rád stredobodom pozornosti, má rád túto funkciu, dokáže jej aj veľa obetovať, robí mu dobre byť v médiách, držať politikov v šachu. Tí, ktorí ho nemajú príliš v láske, hovoria, že je to neurotik, narcis a človek, ktorému nejde o prijateľný kompromis, ale len o vlastnú slávu. .iný za Fica, iný za Radičovej
Je pravda, že dva veľké lekárske štrajky sa udiali počas pravicových vlád – ten prvý bol za Dzurindovej vlády na jar roku 2006, keď Kollár s kolegami hádzali na politikov svoje biele plášte. Počas Ficovej vlády odborári neštrajkovali. Kollár síce po nástupe Ficovej vlády žiadal pre lekárov o štvrtinu vyšší plat, a nespokojných lekárov upokojoval priznaním, že už pred voľbami s Ficom rokoval a dostal prísľuby, že sa situácia bude riešiť. Keď kritizoval, tak najmä vedenie nemocníc a poisťovní, že nechcú lekárom pridať. Kollár sa dokonca rozhádal so Slovenským odborovým zväzom (SOZ), ktorý bol k Ficovej vláde tvrdší ako Kollárovo LOZ. Keď sa v roku 2009 dohodlo, že v špičkových nemocniciach pôjdu mzdy hore o 10 percent a v menších nemocniciach o 4 percentá, Kollár hovoril o prijateľnom menšom zle. Tí druhí odborári zo SOZ protestovali. Kollár dokonca prijal aj nutnosť zmraziť platy lekárov. „Zhodli sme sa s ministrom, že situácia je zlá, vo výbere poistného sa odzrkadľuje kríza a rastúca nezamestnanosť, s čím v rozpočtoch na tento rok nikto nerátal,“ vysvetľoval Kollár v Zdravotníckych novinách svoju ústretovosť k zmrazeniu platov lekárov. Bolo to v čase, keď sa síce spustila finančná kríza, ale zďaleka ešte nešlo o krach eurozóny ako teraz. Kollár si spoluprácu s Ficovou vládou pochvaľoval. „Náš postoj k zmrazeniu platov sme podmienili aj tým, že nikde sa nepôjde so mzdami dolu, ale ani sa nikde nebudú prepúšťať ľudia.“ Takýto zodpovedný prístup prejavili lekárski odborári v roku 2009. Aj v nasledujúcom roku 2010, keď už bola krajina pred voľbami, sa Kollárove odbory správali veľmi zdržanlivo. Až za Radičovej éry sa stal z Kollára nekompromisný revolucionár, s ktorým sa nedokáže dohodnúť ani inak veľmi ústretová vláda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.