.aby sme si rozumeli, depresívnu šeď si nemôžete, milí spoluobčania, nechať premaľovať len tak, podľa ľubovôle, halabala. Trebárs na žlto-fialovo. Pretože panelák nie je kurník ani stodola, jasné? Každý zo 4 084 štatistických Petržalčanov, ktorí žijú na štvorcovom kilometri o tom vedia svoje. Paneláky musia spolu ladiť. Kým boli všetky šedivé, nebolo o čom. No dnes?
Kameraman a fotograf Juraj Chlpík (1976) vyrastal na bratislavskom sídlisku. Nič výnimočné, poviete si. Karlova Ves, ako sa to jeho rodisko nazýva, ho však nezdeptala do tej miery, aby sa stal umelecky „slepý“ – v zmysle nič zaujímavého nevidiaci – voči dôverne známemu prostrediu. Vydal sa cestou ako nikto pred ním v našich podmienkach. Nebohý Vlado Hák fotografoval slovenské sídliská za socializmu, Andrej Balco to robí dnes. Američania Bruce Davidson či Eugene Richards žijú v krajine, kde paneláky nepoznajú, no predsa zaznamenali drámu mestskej uniformity. Títo a mnohí iní autori majú čosi spoločné, dokumentujú dynamickú pestrosť života klasickým jazykom pouličnej fotografie. Je už prežitý? Určite nie, akurát Chlpík na to ide od roku 2003 inak. Ukázal Petržalku bez jediného pohľadu na sídlisko. Koncept diptychov zložených z veľkoformátového farebného portrétu na bielom pozadí a prázdneho interiéru bytu, v ktorom daná anonymná osoba býva, vytvára pre nás, ktorí Petržalku poznáme najmä ako chválu betónu, neobyčajné napätie.
Z názvu toho sídliska sa pritom stalo klišé. Vraj farma pre 130-tisíc králikov, samé drogy, kriminalita. Povznesení meštiaci z ľavého brehu Dunaja sa na túto pravobrežnú minoritu obvykle pozerajú cez prsty s pohŕdavým „ja by som tam nebýval ani za trest“. Petržalčania sa oprávnene bránia. Sídlisko sa treťou generáciou poľudšťuje, zútulňuje. Byt už nie je iba útočiskom, verejný priestor neznamená iba zákop pomyselnej frontovej línie, ktorý treba rýchlo prebehnúť. Chlpík ukazuje pestrú sociálnu skladbu vľúdne sa tváriacich obyvateľov. Všetci spoznávame iba herca Ladislava Chudíka, niektorí z nás aj filozofa Miroslava Marcelliho. Kto je však tá nahá šťastná budúca mamička, ten mladý muž s hadom na ramene, tá od ucha k uchu sa smejúca Rómka pripomínajúca Věru Bílú v lepších časoch či ten coolovo sa tváriaci rapper? Nie, nepotrebujeme k týmto postavám priradiť meno.
Chlpík nie je ani Ivan Trojan, ktorý nazíza susedom ďalekohľadom do spálne. Nie voyeurizmus, kľúčové v jeho koncepte je iné slovo – identita. Diptych tu funguje na princípe puzzle. Výraz týmto ľuďom dodáva až druhá, možno podstatnejšia časť ich Ja. Je ňou intimita ich bytu. Až spojenie tvár plus izba vytvára celok. Byt manažéra firmy či pracovníka reklamnej agentúry je pragmaticky chladný, nastávajúca mamička si vymaľovala steny teplými farbami. A cudzinec, podobne ako študentky, zrejme krátkodobé podnájomníčky, má okolo postele pravý, nefalšovaný, ehm, bordel. S plechovkami. Tridsaťšesť bytov, ku ktorým autor priradil tváre, s vysokou pravdepodobnosťou tvorí tridsaťšesť galaxií v urbánnom vesmíre. Podobne ako kedysi Laurie Anderson, aj my sa môžeme opýtať – čo je za tým závesom? Pozná sused suseda? Juraj Chlpík: Petržalka Identity Slovart, 2011
Kameraman a fotograf Juraj Chlpík (1976) vyrastal na bratislavskom sídlisku. Nič výnimočné, poviete si. Karlova Ves, ako sa to jeho rodisko nazýva, ho však nezdeptala do tej miery, aby sa stal umelecky „slepý“ – v zmysle nič zaujímavého nevidiaci – voči dôverne známemu prostrediu. Vydal sa cestou ako nikto pred ním v našich podmienkach. Nebohý Vlado Hák fotografoval slovenské sídliská za socializmu, Andrej Balco to robí dnes. Američania Bruce Davidson či Eugene Richards žijú v krajine, kde paneláky nepoznajú, no predsa zaznamenali drámu mestskej uniformity. Títo a mnohí iní autori majú čosi spoločné, dokumentujú dynamickú pestrosť života klasickým jazykom pouličnej fotografie. Je už prežitý? Určite nie, akurát Chlpík na to ide od roku 2003 inak. Ukázal Petržalku bez jediného pohľadu na sídlisko. Koncept diptychov zložených z veľkoformátového farebného portrétu na bielom pozadí a prázdneho interiéru bytu, v ktorom daná anonymná osoba býva, vytvára pre nás, ktorí Petržalku poznáme najmä ako chválu betónu, neobyčajné napätie.
Z názvu toho sídliska sa pritom stalo klišé. Vraj farma pre 130-tisíc králikov, samé drogy, kriminalita. Povznesení meštiaci z ľavého brehu Dunaja sa na túto pravobrežnú minoritu obvykle pozerajú cez prsty s pohŕdavým „ja by som tam nebýval ani za trest“. Petržalčania sa oprávnene bránia. Sídlisko sa treťou generáciou poľudšťuje, zútulňuje. Byt už nie je iba útočiskom, verejný priestor neznamená iba zákop pomyselnej frontovej línie, ktorý treba rýchlo prebehnúť. Chlpík ukazuje pestrú sociálnu skladbu vľúdne sa tváriacich obyvateľov. Všetci spoznávame iba herca Ladislava Chudíka, niektorí z nás aj filozofa Miroslava Marcelliho. Kto je však tá nahá šťastná budúca mamička, ten mladý muž s hadom na ramene, tá od ucha k uchu sa smejúca Rómka pripomínajúca Věru Bílú v lepších časoch či ten coolovo sa tváriaci rapper? Nie, nepotrebujeme k týmto postavám priradiť meno.
Chlpík nie je ani Ivan Trojan, ktorý nazíza susedom ďalekohľadom do spálne. Nie voyeurizmus, kľúčové v jeho koncepte je iné slovo – identita. Diptych tu funguje na princípe puzzle. Výraz týmto ľuďom dodáva až druhá, možno podstatnejšia časť ich Ja. Je ňou intimita ich bytu. Až spojenie tvár plus izba vytvára celok. Byt manažéra firmy či pracovníka reklamnej agentúry je pragmaticky chladný, nastávajúca mamička si vymaľovala steny teplými farbami. A cudzinec, podobne ako študentky, zrejme krátkodobé podnájomníčky, má okolo postele pravý, nefalšovaný, ehm, bordel. S plechovkami. Tridsaťšesť bytov, ku ktorým autor priradil tváre, s vysokou pravdepodobnosťou tvorí tridsaťšesť galaxií v urbánnom vesmíre. Podobne ako kedysi Laurie Anderson, aj my sa môžeme opýtať – čo je za tým závesom? Pozná sused suseda? Juraj Chlpík: Petržalka Identity Slovart, 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.