„...veľmi chcem pomôcť tvojim detičkám, musíme si nad to sadnúť, ale naozaj mám vážny záujem...”...vraví mi istý človek počas treku. Po treku už ani slovo. O tri roky znova.
„...vieš čo, úžasní sú tí tvoji šerpovia, fakt Dorotka, najmä ten Prakash, toho som si tak obľúbil. Keď prídem o týždeň, donesiem mu nejaký darček. Čo by chcel?”pýta sa istý človek. „Nový mobil, alebo pokojne hocičo, hocijakú pozornosť,” vravím a teším sa, že niekto prejavuje záujem obdarovať chudobných Nepálcov. Čosi mi hovorí, že to dopadne ako s tými deťmi, ale dôverujem. Pýtam sa Prakasha, čo by chcel. Istý človek zavíta do Nepálu, Prakash mu pomáha, zháňa stratenú batožinu, vodí ho hore-dolu. Bez darčeka, bez bakšišu a dokonca aj bez rozlúčenia. S úsmevom. Ani detičky, ani šerpa nedostali nič. Ale istý človek prišiel robiť biznis do Nepálu. Kupovať tu a predávať tam. Brať naše a mať svoje. A rečičky o šerpoch a detičkách a ňuňuňu. Hm.
„...Vieš čo, nemôžem posielať teraz o 5 eur na decká viac, lebo som si kúpila novú výbavu do bytu, telka, koberce, komplet všetko a len kuchyňa ma stála skoro dvestotisíc!” vraví mi iná osoba.
Je to v poriadku, alebo som len ja trochu šiši? Sú tie farebné papieriky hodné niečoho viac, ako si myslím? Sú hodné toho, aby sa človek takto ponižoval? Sú hodné toho, aby ponižoval iných? Mala som v živote chvíle, keď som nemala žiadne peniaze. Nie nula, ale mínus. Mínus veľa, žiadne cigy a samé nahnevané telefonáty. Mala som chvíľe, keď som bezcieľne rozhadzovala. Ale ani v jednom momente nemali peniaze pre mňa iný význam, ako fakt, že sú to papieriky, za ktoré sa dá v obchode všeličo vymieňať. Väčšinou si človek povymieňa všakovaké blbosti, ktoré aj tak nepotrebuje. Aj ja to robím, aj sa za to viním, a potom si kupujem odpustky tým, že dávam peniaze na decká. Ale NEMILUJEM PENIAZE. Poznám pár ľudí, ktorí mi požičali poslednú stovku. Poznám pár ľudí, ktorí minuli posledné prachy na zábavu. Len tak, pre seba a iných. Ale prečo sa furt množia práve tí, ktorí iba predstierajú ľahkosť bytia, vytrepú sa do Nepálu, a potom nedajú chudákovi, čo zarába asi stotinu ich platu, ani malý tringelt? V našej európskej spoločnosti takýto prístup vôbec nijako nebije do očí. Stratí sa v šedivosti masového egoizmu a pretvárky. Tu je to ako päsť na oko. Všetci spozornejú. Čašník, spolusediaci, a aj nevinná soška Buddhu, stojaca pokojne opodiaľ, na konci záhrady. Tu sa to nehodí.
„...vieš čo, úžasní sú tí tvoji šerpovia, fakt Dorotka, najmä ten Prakash, toho som si tak obľúbil. Keď prídem o týždeň, donesiem mu nejaký darček. Čo by chcel?”pýta sa istý človek. „Nový mobil, alebo pokojne hocičo, hocijakú pozornosť,” vravím a teším sa, že niekto prejavuje záujem obdarovať chudobných Nepálcov. Čosi mi hovorí, že to dopadne ako s tými deťmi, ale dôverujem. Pýtam sa Prakasha, čo by chcel. Istý človek zavíta do Nepálu, Prakash mu pomáha, zháňa stratenú batožinu, vodí ho hore-dolu. Bez darčeka, bez bakšišu a dokonca aj bez rozlúčenia. S úsmevom. Ani detičky, ani šerpa nedostali nič. Ale istý človek prišiel robiť biznis do Nepálu. Kupovať tu a predávať tam. Brať naše a mať svoje. A rečičky o šerpoch a detičkách a ňuňuňu. Hm.
„...Vieš čo, nemôžem posielať teraz o 5 eur na decká viac, lebo som si kúpila novú výbavu do bytu, telka, koberce, komplet všetko a len kuchyňa ma stála skoro dvestotisíc!” vraví mi iná osoba.
Je to v poriadku, alebo som len ja trochu šiši? Sú tie farebné papieriky hodné niečoho viac, ako si myslím? Sú hodné toho, aby sa človek takto ponižoval? Sú hodné toho, aby ponižoval iných? Mala som v živote chvíle, keď som nemala žiadne peniaze. Nie nula, ale mínus. Mínus veľa, žiadne cigy a samé nahnevané telefonáty. Mala som chvíľe, keď som bezcieľne rozhadzovala. Ale ani v jednom momente nemali peniaze pre mňa iný význam, ako fakt, že sú to papieriky, za ktoré sa dá v obchode všeličo vymieňať. Väčšinou si človek povymieňa všakovaké blbosti, ktoré aj tak nepotrebuje. Aj ja to robím, aj sa za to viním, a potom si kupujem odpustky tým, že dávam peniaze na decká. Ale NEMILUJEM PENIAZE. Poznám pár ľudí, ktorí mi požičali poslednú stovku. Poznám pár ľudí, ktorí minuli posledné prachy na zábavu. Len tak, pre seba a iných. Ale prečo sa furt množia práve tí, ktorí iba predstierajú ľahkosť bytia, vytrepú sa do Nepálu, a potom nedajú chudákovi, čo zarába asi stotinu ich platu, ani malý tringelt? V našej európskej spoločnosti takýto prístup vôbec nijako nebije do očí. Stratí sa v šedivosti masového egoizmu a pretvárky. Tu je to ako päsť na oko. Všetci spozornejú. Čašník, spolusediaci, a aj nevinná soška Buddhu, stojaca pokojne opodiaľ, na konci záhrady. Tu sa to nehodí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.