Moskva, zatiahnutá obloha. Ulice sú plné Tadžikov a Uzbekov. Tí, ktorí pracujú za ropu, sa cez dopravné zápchy presekajú vďaka modrým majákom alebo zamávajú preukazom FSB. Tí, ktorí drú ako kone, ich preklínajú spoza volantu. Zo stien Ruskej štátnej univerzity humanitných vied sa odlupuje omietka a kremeľskí intelektuáli sa chystajú na stretnutie Klubu Johna Locka. Schádzajú sa v ňom myslitelia, ktorí podporujú vládnucu stranu Jednotné Rusko. Nesústredení študenti a bledé plavovlásky so žiarou iPadov v tvárach ignorujú debatu. Žlté osvetlenie. Aróma inštitucionálneho Ruska: mokré oblečenie, závany mäsového menu z jedálne a lacných čistiacich prostriedkov. Profesori čakajú, kým na nich príde rad, pod stolom posielajú esemesky a potom svojím málo pútavým štýlom prednesú príspevok na tému dňa: „Ako z Jednotného Ruska urobiť skutočného politického hráča.“ .ruský Pinochet?
Vystúpi prominentný dekan, prívrženec Kremľa. Málokto mu venuje pozornosť. „Samozrejme, že Jednotné Rusko nemôže byť skutočným politickým hráčom. V tejto krajine je iba jeden politický hráč a všetci vieme, ako sa volá.“ Prekvapenie, potom nervózny smiech a napokon súhlasné mrmlanie.
„Problém tohto režimu – hoci je tu už tak dlho – spočíva v tom, že sa im nič zo svojho systému nepodarilo inštitucionalizovať,“ zverí sa neskôr spomínaný dekan. „Strany sú umelé. Politika stratila význam.“
Z pracovne ekonóma, ktorý je blízky prezidentovi Medvedevovi, sa otvára výhľad na starú akademickú štvrť zo sovietskej éry: kocky ošumelého betónu sa postupne poddávajú rozpadu. Ich zanedbaný interiér je labyrintom chodieb s vyšliapaným linoleom na dlážke, s tmavým dreveným obložením na stenách a s deravými koženými pohovkami. Fajčiari si zapaľujú vo rozheganých prehrdzavených výťahoch s uvoľnenými plastovými tlačidlami.
Ekonóm je deprimovaný. „Putin tvrdí, že predstavuje stabilitu, ale nemá príbeh, ktorým by ospravedlnil svoj návrat k prezidentstvu. A tak sa stal kandidátom stagnácie. Bez hlbokých reforiem ekonomika pomaly upadne do predlžovanej stagnácie a atmosféry sklamania.“
Rusko v roku 2009 utrpelo najhoršiu recesiu z krajín G20 a začalo strácať optimizmus rýchlo rastúcich ekonomík, ktoré zastrešovala skratka BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína). Nakazilo sa pesimizmom Západu. V roku 2010 pridusili kapitál lesné požiare. Výpary horiacich rašelinísk zahmlili kremeľské múry a všetko znečistili. „Už nedokážu chrániť ani bohatých,“ nadávala elita. Presvedčenie o ruskom znovuzrodení odvtedy zmutovalo do hrôzy zo stagnácie – slova, ktoré je v Rusku synonymom rokov „troch pohrebov“, ktoré nasledovali po ropnej epoche Brežneva a predchádzali perestrojke. Putinove kroky sú čoraz častejšie vnímané ako ťahy z arzenálu public relations, určené na zatajenie neschopnosti štátu. Ešte aj vláda priznáva, že ani nie 20 percent príkazov sa včas uskutoční. Stále je potrebná „manuálna kontrola“ – osobne inšpekcie ministrov, aby sa zabezpečilo plnenie smerníc.
Putinovo Rusko je veľkým sklamaním aj pre tých, ktorí z neho najviac profitovali: pre rodiacu sa strednú vrstvu a pre moskovskú oligarchiu. Títo ľudia kedysi verili, že Putin bude „ruským Pinochetom“, autoritatívnym lídrom, ktorý na čas odloží demokraciu, aby vytvoril stabilitu potrebnú pre ekonomické reformy. Dnes vidia skôr kontinuitu s Jeľcinovou érou než zmeny. Nafúknutá a protivná úradnícka sféra ich hnevá. Už od Putina nečakajú ani tie spoločenské statky, ktoré potrebujú, aby neprišli o to, čo získali v rokoch boomu: vlastnícke práva, nezávislé súdy, kariéru v informačných technológiách pre svoje deti a dlhodobú politickú istotu. Putin personalizoval moc a podkopal politické inštitúcie, obetoval dlhodobú stabilitu v prospech stability svojej vlády. .ázijský národ
Putinovo oznámenie, že sa vracia do prezidentského boja, katapultovalo reči o stagnácii do mainstreamu. Na jeho narodeniny sa rozšíril prvý ruský hashtag s presahom do zahraničia: #thanksforthatputin. Je to ironická narážka na sovietsky vtip, v ktorom sa za všetko ďakovalo strane. K najpopulárnejším tweetom patrilo #thanksforthatputin, Brežnev vstáva z mŕtvych. Putinov hovorca v televízii reagoval vetou: „Brežnev urobil Rusku dobre.“
Pesimizmus elít vyzerá prehnane v krajine so štvorpercentným rastom HDP, s tretími najväčšími menovými rezervami vo svete, bez závažnej domácej opozície, so silnými výdavkami spotrebiteľov a nízkym pomerom dlhu k HDP. Rusko nezaznamenáva prudký pokles, to však len zdôrazňuje, že ide o politický typ vnímania: nespokojnosť panuje nie s tempom, ktorým krajina kráča, ale so smerom, ktorým sa vybrala. Putinovo zlyhanie nie je kleptokratického, ale intelektuálneho charakteru. Nepodarilo sa mu vytvoriť svoju časť postsovietskeho príbehu Ruska.
Tí, ktorí majú v Rusku peniaze, chcú Európu: modernizovaný byt sa nazýva euromont, ten nerekonštruovaný soviet-remont. Od 19. storočia nebola ruská elita ešte nikdy tak fyzicky integrovaná do Európy. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že až 57 percent kvalifikovaných ľudí chce emigrovať, a Kontrolný úrad odhaduje, že 1,5 milióna ľudí to už aj urobilo – takmer všetci skončili v EÚ. Život sovietskej elity by sa bol spájal s vysokými straníckymi funkciami, z akých vyplývala osamotenosť, alebo s vysielaním na vojenské základne v Strednej Ázii či na Kaukaze. Putinovská elita býva sčasti v Londýne a v Paríži, jej deti a peniaze sú už teraz bezpečne v EÚ. V Rusku, ktoré je etnicky aj politickou orientáciou čoraz ázijskejšie, pôsobia títo ľudia skôr ako „zahraničná elita“ než predvoj.
Mizéria marginalizovanej inteligencie sa dá pochopiť dosť ľahko. To, čo sa stalo v roku 1991, teda koniec ZSSR a návrat Ruska, bol pokus o „spoločný európsky dom“. Stále im nevyšiel.
Putinov návrat k prezidentúre bude porážkou Západu. EÚ aj USA, ktorých „reset“ vzťahov s Ruskom čiastočne vyplýval zo spolupráce s Medvedevom, neskrývali túžbu, aby zostal prezidentom. V Moskve, za priehradkami bánk z modrého skla a v sivých interoéroch ministerstiev, znelo ako refrén: „Medvedev zostane, pretože ho Západ chce. Potrebujeme ho, tak ako potrebujeme západné peniaze a technológie, aby sme sa modernizáciou dostali z recesie.“ Putin mal však dosť sebavedomia, aby to ignoroval. V plnom rozsahu poznal krízu Západu a vedel, že Východ má aj inú možnosť: pretože Čína chce Putina. Neprekvapuje, že jeho prvá cesta po ohlásení návratu viedla do Pekingu.
Od polovice prvej dekády 21. storočia sa Rusko politicky deeuropeizuje. Putinovo rozhodnutie, prenechať Medvedevovi v roku 2008 prezidentúru, štátne médiá obhajovali vyhlásením: „Nie sme v Strednej Ázii.“ Jeho návrat však toto tvrdenie anuluje a jeho samého umiestňuje po boku Nursultana Nazarbajeva, doživotného prezidenta Kazachstanu, a iných ázijských autoritárov. Tak ako generálni tajomníci Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, aj Putin takmer určite zostane v úrade do svojej smrti, alebo ho z neho neústavne odstránia. FSB a ostatné bezpečnostné agentúry, ktoré sú pevne prepojené s majetkom, korupciou a zločinnosťou, pripomínajú skôr arabský „mukhabarat“ než MI5 alebo FBI. Ekonomická štruktúra Ruska sa tiež deeuropeizovala: ide v stopách stredovýchodných petroštátov a stáva sa takou závislou od prírodných zdrojov, ako ZSSR nikdy nebol. .čínsky moment
Rusko sa za Putina posúva k Ázii aj demograficky. Väčšina Židov a etnických Nemcov emigrovala už v deväťdesiatych rokoch a na ich miesto prišlo v prvom desaťročí 21. storočia 10 – 15 prevažne moslimských prisťahovalcov zo Strednej Ázie a Kaukazu. Etnickí Rusi dnes tvoria menej ako tri štvrtiny populácie, ak započítame aj túto migráciu.
V zahraničí to vyzerá podobne. Najväčším obchodným partnerom Ruska je momentálne Čína, prvý raz od roku 2010 predbehla Nemecko. V novom fóre BRICS aj v SCO (Šanghajská organizácia pre spoluprácu) sú Rusko s Čínou pekne spriahnuté a vybudovali medzinárodné organizácie bez Západu. Čínska armáda cvičí na ruskom území a Moskva jej zase dodáva technológie, aby mohla Čína vyslať človeka do kozmu, postaviť neviditeľný bombardér a spustiť na more lietadlovú loď. Čína je dnes najväčším obchodným partnerom všetkých Stredoázijských štátov, ktorým bolo najväčším partnerom Rusko – okrem jedného. Úvery poskytuje až do Bieloruska, Arménska a Moldavska. SCO je z regionálneho hľadiska jedinou oficiálnou medzinárodnou organizáciou pod vedením Pekingu.
Putin sa angažuje v ruskej pročínskej politike. Nebol na oficiálnej návšteve vo Veľkej Británii či v USA, ale zato niekoľkokrát do roka lieta do Pekingu. Mnohí z jeho suity sú takisto fascinovaní čínskym systémom. Jeho dcéra študovala čínštinu. Ako mi vysvetlil Simon Kordonskij, ktorý kedysi písal Putinovi prejavy, Čína fascinuje Kremeľ tým väčšmi, čím hlbšia je kríza EÚ. „Zdá sa mi, že skutočnú Čínu vnímajú len veľmi zriedka. Čína, ktorá sa vynára v ich pohľade na svet, je abstrakcia, výčitka tým, ktorých predchodcovia nekráčali čínskou cestou, počúvali rady od Američanov a ďalších zdrojov a budovali trh a demokraciu.“
Západ v kríze nemá silu a vôľu skúmať stagnáciu Ruska, ktoré sa deeuropeizuje. A túto šancu využíva Čína. .čo si myslí Čína o Rusku?
Keď som odchádzal z Moskvy, cesta na letisko bola zablokovaná. Stáli tam vojenskí policajti v tundrových maskáčoch, aby zabránili zhromaždeniu disidentov okolo sochy Majakovského. Ďalšia kľúčová dopravná tepna bola teda upchatá, aby mohol Putin v pokoji povoziť mongolskú delegáciu po pobreží. Počúval som rachot motora lady a zápach dieselového motora sa miešal s nikotínom a frustráciou. Šofér hrešil. Pršalo.
Na palube Boeingu 747, ktorý letí do Pekingu, sa ťažký dych motora prelína s chrápaním ruských odborníkov na hnojivá a s mrmlaním skupiny postarších čínskych turistov. V suchom opare rána sa túlam po rýchlo rastúcej ruskej štvrti v Pekingu. Nápisy sú v azbuke aj v čínskom znakovom písme, sibírski obchodníci s kožušinami predávajú norkové kožuchy pekinským dámam, je tu klub v sovietskom štýle, kde vystupuje trpaslík, v stánkoch predávajú lístky na pravidelnú autobusovú linku do Vladivostoku. Slovanskí klienti vyzerajú v čínskom hlavnom meste akosi ošumelo.
Stojím v smogu na chodníku pred najvplyvnejším pekinským think-tankom. Vzduch vystužuje kombinácia exhalátov, vlhkosti a horúčavy. Hlavné cesty čínskej metropoly pripomínajú triumfálne diaľnice, ich mriežka obchádza Zakázané mesto a lemujú ich sklené trofeje našej éry: päťhviezdičkové hotely, ropné firmy, banky. Hovorím so šéfredaktorom čínskeho magazínu o zahraničnej politike. „Veľa sme sa naučili na chybách Moskvy.“
Od roku 1991 si Rusko a Čína navzájom slúžia ako utópie a dystopie. Začiatkom osemdesiatych rokov si tieto dve veľmoci vybrali na únik zo slepej uličky byrokratického komunizmu dve rôzne trasy. Rusko dnes vníma čínske rozhodnutia ako utopický úspech autoritárstva, kapitalizmu a suverenity, čiže ako triumf nad Západom, ktorý si mala vybrať aj Moskva. Čína vníma Rusko ako dystopickú zmes nezákonnosti, korupcie a úpadku moci: zoznam všetkých možných chýb, akých sa vládnuca strana môže dopustiť. v deväťdesiatych rokoch študovali čínski akademici kolaps ZSSR, aby z neho čerpali inšpiráciu pre politiku posilnenia vlastnej komunistickej strany. Od roku 2006 sa stala povinným študijným materiálom pre stranícke orgány, centrálne, provinčné i mestské, osemdielna sada DVD s názvom Myslite na nebezpečenstvo v období mieru. .čo chce Čína od Ruska?
Čína môže byť, čím len chce. V očakávaní mocenských presunov v komunistickej strane, ktoré možno prinesie budúci rok, a v tieni nových mrakodrapov sa Peking rozozvučal diskusiami o zahraničnej politike. Čína dnes intenzívne, hoci v rámci obmedzení, debatuje o tom, akou veľmocou sa má stať. Rýchlosť jej vzostupu prekvapila čínskych intelektuálov, takže vzniklo niekoľko navzájom si odporujúcich a križujúcich sa intelektuálnych smerov, ktoré teraz diskutujú o tom, ako sa má Čína presadzovať na medzinárodnom fóre.
V budove think-tanku je malá miestnosť s veľmi nízkym stropom, kde sa zamestnanci stretávajú s Európanmi. Nie je tu stôl. Vyzvú vás, aby ste sa po čínsky zložili na mäkké pohovky, ktoré stoja na opačnom konci miestnosti, oproti hostiteľom. Ak ste smädní, sú tu malé fľašky minerálky Nongfu s červenými vrchnákmi. Na stene visia obrazy: Big Ben a biela grécka dedina v pozlátenom ráme. Všetci sa nádejajú, že sa tu cítite ako doma.
V tomto nepohodlnom pohodlí teda sedím a načúvam názorom čínskeho zahraničnopolitického establishmentu. Prekvapivo sú dosť rozporuplné, viac ako konsenzus pripomínajú kakofóniu.
V Pekingu sú prominentní nacionalisti a realisti, ktorí považujú americkú stratégiu „dúfania v rozumného čínskeho držiteľa banku“ za pokus o obmedzovanie. Uverejňujú diela s názvami ako Čína je nešťastná a Prečo je Čína nešťastná?. Túžia po takej Číne, ktorá si vybuduje námorníctvo a konečne sa odhodlá na presun rovnováhy moci v Pacifiku. Títo intelektuáli Ruskom pohŕdajú – Rusov pokladajú za „druhotriednych belochov“, no uznávajú, že Rusko má zásadný význam pri poistení kontinentu za ich chrbtom, aby oni mohli čeliť americkému tlaku na mori.
Realisti, s ktorými som sa stretol, Ruskom pohŕdali. „Ak príde ku konfliktu s Američanmi, čínske peniaze udržia ruský vzdušný priestor zatvorený,“ povedal jeden prominentný ruský špecialista, narodený v Mandžusku. „Rusko a Čína sú ako pes a mačka. Niekedy sa spolu znesú, ale nemôžu spolu žiť. Rusi sa nad nás vyvyšujú. Nenávidia nás, najmä odkedy sme prišli k peniazom. Spomienky na sibírske územia, ktoré kedysi patrili Číne, do ich momentálne prezentovaného príbehu nepatria, ale nezabudlo sa na ne. Pri niekoľkých stretnutiach s odborníkmi z tábora realistov som teritoriálne spory spomenul, ale zakaždým ma zastavili. „Toho sme sa už dávno vzdali, prečo o tom hovoríte?“ Alebo náhle a znepokojujúco prešli do čínštiny. Rusko však obdivujú aspoň pre jednu vec: „Je to jediná krajina, ktorá by mohla vážnejšie ublížiť americkej armáde.“ .ázia na prvom mieste
Konkurenčná tendencia v zahraničnej politike je známa ako „čínska veľmocenská politika“. Títo myslitelia sa z 1,3-miliardovej metropoly pozerajú na malé štáty s pohŕdaním a chcú, aby sa pekinská diplomacia zamerala na silové póly: na USA, Japonsko, Rusko, Indiu, Brazíliu a Európsku úniu. Medzinárodné vzťahy pokladajú za nekonečný tanec mocenských manévrov. Chcú, aby Peking zabránil vzniku globálnej protičínskej koalície. Kľúčom k tomu je to, čo vplyvný analytik a bývalý diplomat Bobo Lo nazýva „os výhodnosti“ s Moskvou.
„Rusko je pre nás užitočné medzinárodne aj regionálne. Na medzinárodnej scéne spolu v OSN bránime intervenciám. V regióne Strednej Ázie sme spolu v SCO, aby sme ochránili naše investície,“ vysvetľoval jeden popredný zástanca veľmocenskej politiky. Ale táto tendencia sa spája s pocitom, že Čína môže žiť aj bez Ruska, a teší ju fakt, že Moskva je čoraz častejšie nižšie postaveným partnerom. „Viete, my Číňania jednoducho zase chceme byť veľmocou a užívať si to,“ usmial sa jeden akademik.
Vplyvní čínski globalisti dominovali agende v prvej dekáde 21. storočia. Sú fascinovaní Západom a Putinov systém podľa nich nie je „ktovieaký vývoj“. Globalisti pokladajú Rusko za minulosť. Tento myšlienkový smer zdôrazňuje, že Peking najväčšmi profituje z globalizácie a že spoločná správa vecí s Washingtonom, s občasným prispením Bruselu v otázkach klimatických zmien či obchodu, mu len prospeje. Jeden vládny poradca, ktorý uvažuje skôr globalisticky, sa sucho usmial, keď som sa ho spýtal, či hrá Rusko v ázijskom storočí nejakú rolu: „Veľkosť územia nie je kľúčová. Ich HDP je príliš malé. V geoekonomike ani v ázijskej ekonomike nezohrávajú Rusi nijakú rolu, okrem niektorých energetických tém. Stagnujú. Nie sú schopní byť jazýčkom na váhach medzi Američanmi a Číňanmi, a už vôbec im to nedovolíme.“
Najvýraznejším trendom medzi intelektuálmi, ktorí sa zaoberajú zahraničnou politikou, je trend „Ázia na prvom mieste“. Jeho prívrženci sú presvedčení, že Čína sa musí sústrediť na postavenie regionálnej veľmoci, a preto má ovládnuť orgány ako ASEAN alebo Ázijské fórum. Inšpirujú sa skrytou mocou Nemecka v rámci Európskej únie. Okrem toho ich láka koncept „Ázia Ázijčanom“. Chcú vypratať Američanov z ich dominantného postavenia v juhovýchodnom Pacifiku prostredníctvom politiky multilateralizmu s čínskymi črtami, nie prostredníctvom budovania námorníctva, ktoré by mohlo konkurovať americkej Siedmej flotile.
Pri rozhovore s prívržencom tejto ázijskej politiky z vládneho think-tanku som zistil, že považujú predstavu Ruska ako ázijskej veľmoci za smiešnu – aj napriek tomu, ako Putin dvorí Pekingu. Ak má Rusko v ich pohľade na svet nejaké miesto, tak je to v rámci „ázijskej susedskej politiky“. Pomaly popíjame čaj. „Keď myslíme na Rusko, zíde nám na um Putin, vodka, zbrane a dievčatá. Momentálne organizujeme v našom think-tanku konferencie o ázijskom spoločenstve. Bude sa hovoriť o Číne, Kórei a Japonsku. Mohli by sme mať spoločnú menu, colnú úniu, systém taríf a nadnárodné inštitúcie – ako má vaša Európska únia. Niektorí ľudia už naznačili, že Južnej Kórei bude ponúknuté zjednotenie so Severnou Kóreou. Niektorí sa nazdávajú, že Japonsku by potom mohlo byť odpustené a nová spoločná mena – globálna rezervná mena – by odstránila jeho dlh a znovu naštartovala jeho ekonomiku. Rusko by mohlo byť prijaté do tejto colnej únie – výmenou za lojalitu.“
„Ale kdeže,“ hovorím im, „Japonci sa zrejme nikdy nepodelia o vládu s Čínou.“
„Nuž, tento plán má niekoľko slabých miest.“ .krajina plná Číňanov a Čečenov
Všetky tieto smery politického uvažovania v Číne však majú spoločné jedno: názor, že Rusko pred ekonomickou krízou bolo príhodným a užitočným partnerom. Teraz, keď sa čínsky establishment cíti silnejší, Moskvu pokladá za mierne užitočnú, ale nie nevyhnutnú. Už sa to začalo prejavovať v silnejúcej konkurencii medzi týmito dvoma mocnosťami v Strednej Ázii, kde si čínske firmy zabezpečujú dumpingové ceny ropy, vidieť to pri viaznucich rokovaniach o zemnom plyne a na diplomatickom napätí v OSN a SCO. Dovoz zbraní do Číny sa zosypal, ruská armáda posilňuje Ďaleký východ a FSB zverejnila prvý veľký škandál s čínskou špionážou v postsovietskej ére. A na obrovský des ruských nacionalistov si Čína začala „prenajímať“ niekoľko tisíc štvorcových kilometrov poľnohospodárskej pôdy na Sibíri. Čínsko-ruské vzťahy majú svoj vrchol za sebou; Rusko a Čína sú si stále blízke, ale ich cesty sa rozchádzajú.
V roku 2006 obehol internet ruský bestseller od kontroverzného autora – skinheda Zachara Prilepina. Tri roky sa pohyboval v prvej dvadsiatke najpredávanejších kníh. Vraví sa, že ho čítal aj Putin. San’kia je príbeh Sašu, životom bezcieľne putujúceho punkera a nacionalistu, ktorého otec sa upil na smrť. Začne sa stretávať s úbohými revolucionármi, sotva dospelými chuligánmi, čo si poriadne nezaviažu ani šnúrky na topánkach, nie to, že by boli schopní bojovať s políciou. Saša sa v ich spoločnosti ocitne nie z vlastnej vôle, ale preto, že je dezorientovaný: je to symbol generácie bez otcov. Blahosklonný profesor, znepokojený jeho výčinmi, si ho zavolá na slovíčko. Veľmi dobre vie, ako si punkeri rozrážajú hlavy, keď nimi búchajú o mreže štátu. Profesor zvýši hlas:
„Nemáš nič spoločné s vlasťou. Tak ako vlasť nemá nič spoločné s tebou. Vlasti niet. Zmizla, je preč. Nemá zmysel hrať tieto hry – rozbíjať okná, lámať väzy a sám Boh vie čo ešte. Naozaj si myslíš, že tento ľud, spolovice tvorený alkoholikmi, a spolovice dôchodcami, potrebuje nejaký cieľ?“
Saša, nielen nevedomý, ale aj parádne rozhnevaný, odsekne: „A čo teda – mám tu žiť? V tejto krajine, ktorá do tridsiatich rokov zahynie, prelezená Čečencami a Číňanmi?“ .nezávislé a obkľúčené
Kniha San’kia sa stala bestsellerom, pretože ťala do živého. Väčšina Rusov žije vo svete sklamania, aký ukazuje tento román: sivé rady opadaných panelákov na sídliskách zo sovietskych šesťdesiatych rokov, ktoré sa nazývajú chruščovka podľa Nikolaja Chruščova. Železné brány sa s vrzgotom otvárajú štandardným pípaním a elektrickým výbojom. Ruské byty sú chránené za dvojitými čalúnenými dverami na vlhkých holých betónových schodiskách, ktoré páchnu močom, hnijúcimi rastlinami, prepáleným tukom a upchatými odpadkovými šachtami. V týchto malých bytíkoch sa nad šálkami čaju rozohráva debata medzi cynizmom a nacionalizmom: Stojí Rusko vôbec za záchranu? Povládne Putin naozaj do roku 2024?
Putin nechce byť generál de Gaulle, ktorý po francúzsky predurčil svoje postkoloniálne miesto v NATO. A nechce byť ani Alexander Nevskij, ktorý porazil teutónskych rytierov, ale podriadil sa Mongolom. Chce nezávislé Rusko. Rovnaké zameranie na moc kvôli samotnej moci, ktoré Putina oslabuje doma, mu poskytuje kompas v zahraničnej politike. A už doteraz preukázal, že vie hrať dobre aj so zlými kartami.
Putin dvanásť rokov viedol svoju krajinu až s nadprirodzeným inštinktom pre rovnováhu moci a ropy. Po jedenástom septembri sa postavil po boku Američanov, v roku 2003 sa odklonil od Georgea W. Busha, amerického prezidenta, s ktorým sa zblížili, ale rozdelil ich Irak. V polovici desaťročia prezieravo stavil na Nemecko – nie ako na pacienta Európy, ale ako na zásadnú veľmoc v EÚ. Začal investovať v Číne skôr, ako si jej vzostup všimol Západ. Putin teraz obracia svoju diplomaciu opäť proti EÚ. Už dávno túžil urobiť z Ruska najmocnejší európsky štát. Chce, aby sa kontinent vrátil k usporiadaniu mocností, ktoré existovali pred svetovými vojnami, NATO a EÚ. V nedávnom prejave zahral na strunu západného strachu z Číny, keď vyzval EÚ a Rusko, aby „spojili sily, inak svet pripadne iným“. Kremeľ teraz dúfa, že sa stane vyvažujúcou veľmocou v Eurázii.
Putinovi sa zrejme podarí vybudovať nezávislé Rusko, ale izolované a nemodernizované. Je paradoxom, že putinovská mocenská politika zanechala v najväčšej krajine sveta pocit obkľúčenia, niekedy až prenasledovania. Autor je novinár, pracuje v European Council on Foreign Relations. Článok vyšiel v decembrovom čísle časopisu Standpoint.
Vystúpi prominentný dekan, prívrženec Kremľa. Málokto mu venuje pozornosť. „Samozrejme, že Jednotné Rusko nemôže byť skutočným politickým hráčom. V tejto krajine je iba jeden politický hráč a všetci vieme, ako sa volá.“ Prekvapenie, potom nervózny smiech a napokon súhlasné mrmlanie.
„Problém tohto režimu – hoci je tu už tak dlho – spočíva v tom, že sa im nič zo svojho systému nepodarilo inštitucionalizovať,“ zverí sa neskôr spomínaný dekan. „Strany sú umelé. Politika stratila význam.“
Z pracovne ekonóma, ktorý je blízky prezidentovi Medvedevovi, sa otvára výhľad na starú akademickú štvrť zo sovietskej éry: kocky ošumelého betónu sa postupne poddávajú rozpadu. Ich zanedbaný interiér je labyrintom chodieb s vyšliapaným linoleom na dlážke, s tmavým dreveným obložením na stenách a s deravými koženými pohovkami. Fajčiari si zapaľujú vo rozheganých prehrdzavených výťahoch s uvoľnenými plastovými tlačidlami.
Ekonóm je deprimovaný. „Putin tvrdí, že predstavuje stabilitu, ale nemá príbeh, ktorým by ospravedlnil svoj návrat k prezidentstvu. A tak sa stal kandidátom stagnácie. Bez hlbokých reforiem ekonomika pomaly upadne do predlžovanej stagnácie a atmosféry sklamania.“
Rusko v roku 2009 utrpelo najhoršiu recesiu z krajín G20 a začalo strácať optimizmus rýchlo rastúcich ekonomík, ktoré zastrešovala skratka BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína). Nakazilo sa pesimizmom Západu. V roku 2010 pridusili kapitál lesné požiare. Výpary horiacich rašelinísk zahmlili kremeľské múry a všetko znečistili. „Už nedokážu chrániť ani bohatých,“ nadávala elita. Presvedčenie o ruskom znovuzrodení odvtedy zmutovalo do hrôzy zo stagnácie – slova, ktoré je v Rusku synonymom rokov „troch pohrebov“, ktoré nasledovali po ropnej epoche Brežneva a predchádzali perestrojke. Putinove kroky sú čoraz častejšie vnímané ako ťahy z arzenálu public relations, určené na zatajenie neschopnosti štátu. Ešte aj vláda priznáva, že ani nie 20 percent príkazov sa včas uskutoční. Stále je potrebná „manuálna kontrola“ – osobne inšpekcie ministrov, aby sa zabezpečilo plnenie smerníc.
Putinovo Rusko je veľkým sklamaním aj pre tých, ktorí z neho najviac profitovali: pre rodiacu sa strednú vrstvu a pre moskovskú oligarchiu. Títo ľudia kedysi verili, že Putin bude „ruským Pinochetom“, autoritatívnym lídrom, ktorý na čas odloží demokraciu, aby vytvoril stabilitu potrebnú pre ekonomické reformy. Dnes vidia skôr kontinuitu s Jeľcinovou érou než zmeny. Nafúknutá a protivná úradnícka sféra ich hnevá. Už od Putina nečakajú ani tie spoločenské statky, ktoré potrebujú, aby neprišli o to, čo získali v rokoch boomu: vlastnícke práva, nezávislé súdy, kariéru v informačných technológiách pre svoje deti a dlhodobú politickú istotu. Putin personalizoval moc a podkopal politické inštitúcie, obetoval dlhodobú stabilitu v prospech stability svojej vlády. .ázijský národ
Putinovo oznámenie, že sa vracia do prezidentského boja, katapultovalo reči o stagnácii do mainstreamu. Na jeho narodeniny sa rozšíril prvý ruský hashtag s presahom do zahraničia: #thanksforthatputin. Je to ironická narážka na sovietsky vtip, v ktorom sa za všetko ďakovalo strane. K najpopulárnejším tweetom patrilo #thanksforthatputin, Brežnev vstáva z mŕtvych. Putinov hovorca v televízii reagoval vetou: „Brežnev urobil Rusku dobre.“
Pesimizmus elít vyzerá prehnane v krajine so štvorpercentným rastom HDP, s tretími najväčšími menovými rezervami vo svete, bez závažnej domácej opozície, so silnými výdavkami spotrebiteľov a nízkym pomerom dlhu k HDP. Rusko nezaznamenáva prudký pokles, to však len zdôrazňuje, že ide o politický typ vnímania: nespokojnosť panuje nie s tempom, ktorým krajina kráča, ale so smerom, ktorým sa vybrala. Putinovo zlyhanie nie je kleptokratického, ale intelektuálneho charakteru. Nepodarilo sa mu vytvoriť svoju časť postsovietskeho príbehu Ruska.
Tí, ktorí majú v Rusku peniaze, chcú Európu: modernizovaný byt sa nazýva euromont, ten nerekonštruovaný soviet-remont. Od 19. storočia nebola ruská elita ešte nikdy tak fyzicky integrovaná do Európy. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že až 57 percent kvalifikovaných ľudí chce emigrovať, a Kontrolný úrad odhaduje, že 1,5 milióna ľudí to už aj urobilo – takmer všetci skončili v EÚ. Život sovietskej elity by sa bol spájal s vysokými straníckymi funkciami, z akých vyplývala osamotenosť, alebo s vysielaním na vojenské základne v Strednej Ázii či na Kaukaze. Putinovská elita býva sčasti v Londýne a v Paríži, jej deti a peniaze sú už teraz bezpečne v EÚ. V Rusku, ktoré je etnicky aj politickou orientáciou čoraz ázijskejšie, pôsobia títo ľudia skôr ako „zahraničná elita“ než predvoj.
Mizéria marginalizovanej inteligencie sa dá pochopiť dosť ľahko. To, čo sa stalo v roku 1991, teda koniec ZSSR a návrat Ruska, bol pokus o „spoločný európsky dom“. Stále im nevyšiel.
Putinov návrat k prezidentúre bude porážkou Západu. EÚ aj USA, ktorých „reset“ vzťahov s Ruskom čiastočne vyplýval zo spolupráce s Medvedevom, neskrývali túžbu, aby zostal prezidentom. V Moskve, za priehradkami bánk z modrého skla a v sivých interoéroch ministerstiev, znelo ako refrén: „Medvedev zostane, pretože ho Západ chce. Potrebujeme ho, tak ako potrebujeme západné peniaze a technológie, aby sme sa modernizáciou dostali z recesie.“ Putin mal však dosť sebavedomia, aby to ignoroval. V plnom rozsahu poznal krízu Západu a vedel, že Východ má aj inú možnosť: pretože Čína chce Putina. Neprekvapuje, že jeho prvá cesta po ohlásení návratu viedla do Pekingu.
Od polovice prvej dekády 21. storočia sa Rusko politicky deeuropeizuje. Putinovo rozhodnutie, prenechať Medvedevovi v roku 2008 prezidentúru, štátne médiá obhajovali vyhlásením: „Nie sme v Strednej Ázii.“ Jeho návrat však toto tvrdenie anuluje a jeho samého umiestňuje po boku Nursultana Nazarbajeva, doživotného prezidenta Kazachstanu, a iných ázijských autoritárov. Tak ako generálni tajomníci Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, aj Putin takmer určite zostane v úrade do svojej smrti, alebo ho z neho neústavne odstránia. FSB a ostatné bezpečnostné agentúry, ktoré sú pevne prepojené s majetkom, korupciou a zločinnosťou, pripomínajú skôr arabský „mukhabarat“ než MI5 alebo FBI. Ekonomická štruktúra Ruska sa tiež deeuropeizovala: ide v stopách stredovýchodných petroštátov a stáva sa takou závislou od prírodných zdrojov, ako ZSSR nikdy nebol. .čínsky moment
Rusko sa za Putina posúva k Ázii aj demograficky. Väčšina Židov a etnických Nemcov emigrovala už v deväťdesiatych rokoch a na ich miesto prišlo v prvom desaťročí 21. storočia 10 – 15 prevažne moslimských prisťahovalcov zo Strednej Ázie a Kaukazu. Etnickí Rusi dnes tvoria menej ako tri štvrtiny populácie, ak započítame aj túto migráciu.
V zahraničí to vyzerá podobne. Najväčším obchodným partnerom Ruska je momentálne Čína, prvý raz od roku 2010 predbehla Nemecko. V novom fóre BRICS aj v SCO (Šanghajská organizácia pre spoluprácu) sú Rusko s Čínou pekne spriahnuté a vybudovali medzinárodné organizácie bez Západu. Čínska armáda cvičí na ruskom území a Moskva jej zase dodáva technológie, aby mohla Čína vyslať človeka do kozmu, postaviť neviditeľný bombardér a spustiť na more lietadlovú loď. Čína je dnes najväčším obchodným partnerom všetkých Stredoázijských štátov, ktorým bolo najväčším partnerom Rusko – okrem jedného. Úvery poskytuje až do Bieloruska, Arménska a Moldavska. SCO je z regionálneho hľadiska jedinou oficiálnou medzinárodnou organizáciou pod vedením Pekingu.
Putin sa angažuje v ruskej pročínskej politike. Nebol na oficiálnej návšteve vo Veľkej Británii či v USA, ale zato niekoľkokrát do roka lieta do Pekingu. Mnohí z jeho suity sú takisto fascinovaní čínskym systémom. Jeho dcéra študovala čínštinu. Ako mi vysvetlil Simon Kordonskij, ktorý kedysi písal Putinovi prejavy, Čína fascinuje Kremeľ tým väčšmi, čím hlbšia je kríza EÚ. „Zdá sa mi, že skutočnú Čínu vnímajú len veľmi zriedka. Čína, ktorá sa vynára v ich pohľade na svet, je abstrakcia, výčitka tým, ktorých predchodcovia nekráčali čínskou cestou, počúvali rady od Američanov a ďalších zdrojov a budovali trh a demokraciu.“
Západ v kríze nemá silu a vôľu skúmať stagnáciu Ruska, ktoré sa deeuropeizuje. A túto šancu využíva Čína. .čo si myslí Čína o Rusku?
Keď som odchádzal z Moskvy, cesta na letisko bola zablokovaná. Stáli tam vojenskí policajti v tundrových maskáčoch, aby zabránili zhromaždeniu disidentov okolo sochy Majakovského. Ďalšia kľúčová dopravná tepna bola teda upchatá, aby mohol Putin v pokoji povoziť mongolskú delegáciu po pobreží. Počúval som rachot motora lady a zápach dieselového motora sa miešal s nikotínom a frustráciou. Šofér hrešil. Pršalo.
Na palube Boeingu 747, ktorý letí do Pekingu, sa ťažký dych motora prelína s chrápaním ruských odborníkov na hnojivá a s mrmlaním skupiny postarších čínskych turistov. V suchom opare rána sa túlam po rýchlo rastúcej ruskej štvrti v Pekingu. Nápisy sú v azbuke aj v čínskom znakovom písme, sibírski obchodníci s kožušinami predávajú norkové kožuchy pekinským dámam, je tu klub v sovietskom štýle, kde vystupuje trpaslík, v stánkoch predávajú lístky na pravidelnú autobusovú linku do Vladivostoku. Slovanskí klienti vyzerajú v čínskom hlavnom meste akosi ošumelo.
Stojím v smogu na chodníku pred najvplyvnejším pekinským think-tankom. Vzduch vystužuje kombinácia exhalátov, vlhkosti a horúčavy. Hlavné cesty čínskej metropoly pripomínajú triumfálne diaľnice, ich mriežka obchádza Zakázané mesto a lemujú ich sklené trofeje našej éry: päťhviezdičkové hotely, ropné firmy, banky. Hovorím so šéfredaktorom čínskeho magazínu o zahraničnej politike. „Veľa sme sa naučili na chybách Moskvy.“
Od roku 1991 si Rusko a Čína navzájom slúžia ako utópie a dystopie. Začiatkom osemdesiatych rokov si tieto dve veľmoci vybrali na únik zo slepej uličky byrokratického komunizmu dve rôzne trasy. Rusko dnes vníma čínske rozhodnutia ako utopický úspech autoritárstva, kapitalizmu a suverenity, čiže ako triumf nad Západom, ktorý si mala vybrať aj Moskva. Čína vníma Rusko ako dystopickú zmes nezákonnosti, korupcie a úpadku moci: zoznam všetkých možných chýb, akých sa vládnuca strana môže dopustiť. v deväťdesiatych rokoch študovali čínski akademici kolaps ZSSR, aby z neho čerpali inšpiráciu pre politiku posilnenia vlastnej komunistickej strany. Od roku 2006 sa stala povinným študijným materiálom pre stranícke orgány, centrálne, provinčné i mestské, osemdielna sada DVD s názvom Myslite na nebezpečenstvo v období mieru. .čo chce Čína od Ruska?
Čína môže byť, čím len chce. V očakávaní mocenských presunov v komunistickej strane, ktoré možno prinesie budúci rok, a v tieni nových mrakodrapov sa Peking rozozvučal diskusiami o zahraničnej politike. Čína dnes intenzívne, hoci v rámci obmedzení, debatuje o tom, akou veľmocou sa má stať. Rýchlosť jej vzostupu prekvapila čínskych intelektuálov, takže vzniklo niekoľko navzájom si odporujúcich a križujúcich sa intelektuálnych smerov, ktoré teraz diskutujú o tom, ako sa má Čína presadzovať na medzinárodnom fóre.
V budove think-tanku je malá miestnosť s veľmi nízkym stropom, kde sa zamestnanci stretávajú s Európanmi. Nie je tu stôl. Vyzvú vás, aby ste sa po čínsky zložili na mäkké pohovky, ktoré stoja na opačnom konci miestnosti, oproti hostiteľom. Ak ste smädní, sú tu malé fľašky minerálky Nongfu s červenými vrchnákmi. Na stene visia obrazy: Big Ben a biela grécka dedina v pozlátenom ráme. Všetci sa nádejajú, že sa tu cítite ako doma.
V tomto nepohodlnom pohodlí teda sedím a načúvam názorom čínskeho zahraničnopolitického establishmentu. Prekvapivo sú dosť rozporuplné, viac ako konsenzus pripomínajú kakofóniu.
V Pekingu sú prominentní nacionalisti a realisti, ktorí považujú americkú stratégiu „dúfania v rozumného čínskeho držiteľa banku“ za pokus o obmedzovanie. Uverejňujú diela s názvami ako Čína je nešťastná a Prečo je Čína nešťastná?. Túžia po takej Číne, ktorá si vybuduje námorníctvo a konečne sa odhodlá na presun rovnováhy moci v Pacifiku. Títo intelektuáli Ruskom pohŕdajú – Rusov pokladajú za „druhotriednych belochov“, no uznávajú, že Rusko má zásadný význam pri poistení kontinentu za ich chrbtom, aby oni mohli čeliť americkému tlaku na mori.
Realisti, s ktorými som sa stretol, Ruskom pohŕdali. „Ak príde ku konfliktu s Američanmi, čínske peniaze udržia ruský vzdušný priestor zatvorený,“ povedal jeden prominentný ruský špecialista, narodený v Mandžusku. „Rusko a Čína sú ako pes a mačka. Niekedy sa spolu znesú, ale nemôžu spolu žiť. Rusi sa nad nás vyvyšujú. Nenávidia nás, najmä odkedy sme prišli k peniazom. Spomienky na sibírske územia, ktoré kedysi patrili Číne, do ich momentálne prezentovaného príbehu nepatria, ale nezabudlo sa na ne. Pri niekoľkých stretnutiach s odborníkmi z tábora realistov som teritoriálne spory spomenul, ale zakaždým ma zastavili. „Toho sme sa už dávno vzdali, prečo o tom hovoríte?“ Alebo náhle a znepokojujúco prešli do čínštiny. Rusko však obdivujú aspoň pre jednu vec: „Je to jediná krajina, ktorá by mohla vážnejšie ublížiť americkej armáde.“ .ázia na prvom mieste
Konkurenčná tendencia v zahraničnej politike je známa ako „čínska veľmocenská politika“. Títo myslitelia sa z 1,3-miliardovej metropoly pozerajú na malé štáty s pohŕdaním a chcú, aby sa pekinská diplomacia zamerala na silové póly: na USA, Japonsko, Rusko, Indiu, Brazíliu a Európsku úniu. Medzinárodné vzťahy pokladajú za nekonečný tanec mocenských manévrov. Chcú, aby Peking zabránil vzniku globálnej protičínskej koalície. Kľúčom k tomu je to, čo vplyvný analytik a bývalý diplomat Bobo Lo nazýva „os výhodnosti“ s Moskvou.
„Rusko je pre nás užitočné medzinárodne aj regionálne. Na medzinárodnej scéne spolu v OSN bránime intervenciám. V regióne Strednej Ázie sme spolu v SCO, aby sme ochránili naše investície,“ vysvetľoval jeden popredný zástanca veľmocenskej politiky. Ale táto tendencia sa spája s pocitom, že Čína môže žiť aj bez Ruska, a teší ju fakt, že Moskva je čoraz častejšie nižšie postaveným partnerom. „Viete, my Číňania jednoducho zase chceme byť veľmocou a užívať si to,“ usmial sa jeden akademik.
Vplyvní čínski globalisti dominovali agende v prvej dekáde 21. storočia. Sú fascinovaní Západom a Putinov systém podľa nich nie je „ktovieaký vývoj“. Globalisti pokladajú Rusko za minulosť. Tento myšlienkový smer zdôrazňuje, že Peking najväčšmi profituje z globalizácie a že spoločná správa vecí s Washingtonom, s občasným prispením Bruselu v otázkach klimatických zmien či obchodu, mu len prospeje. Jeden vládny poradca, ktorý uvažuje skôr globalisticky, sa sucho usmial, keď som sa ho spýtal, či hrá Rusko v ázijskom storočí nejakú rolu: „Veľkosť územia nie je kľúčová. Ich HDP je príliš malé. V geoekonomike ani v ázijskej ekonomike nezohrávajú Rusi nijakú rolu, okrem niektorých energetických tém. Stagnujú. Nie sú schopní byť jazýčkom na váhach medzi Američanmi a Číňanmi, a už vôbec im to nedovolíme.“
Najvýraznejším trendom medzi intelektuálmi, ktorí sa zaoberajú zahraničnou politikou, je trend „Ázia na prvom mieste“. Jeho prívrženci sú presvedčení, že Čína sa musí sústrediť na postavenie regionálnej veľmoci, a preto má ovládnuť orgány ako ASEAN alebo Ázijské fórum. Inšpirujú sa skrytou mocou Nemecka v rámci Európskej únie. Okrem toho ich láka koncept „Ázia Ázijčanom“. Chcú vypratať Američanov z ich dominantného postavenia v juhovýchodnom Pacifiku prostredníctvom politiky multilateralizmu s čínskymi črtami, nie prostredníctvom budovania námorníctva, ktoré by mohlo konkurovať americkej Siedmej flotile.
Pri rozhovore s prívržencom tejto ázijskej politiky z vládneho think-tanku som zistil, že považujú predstavu Ruska ako ázijskej veľmoci za smiešnu – aj napriek tomu, ako Putin dvorí Pekingu. Ak má Rusko v ich pohľade na svet nejaké miesto, tak je to v rámci „ázijskej susedskej politiky“. Pomaly popíjame čaj. „Keď myslíme na Rusko, zíde nám na um Putin, vodka, zbrane a dievčatá. Momentálne organizujeme v našom think-tanku konferencie o ázijskom spoločenstve. Bude sa hovoriť o Číne, Kórei a Japonsku. Mohli by sme mať spoločnú menu, colnú úniu, systém taríf a nadnárodné inštitúcie – ako má vaša Európska únia. Niektorí ľudia už naznačili, že Južnej Kórei bude ponúknuté zjednotenie so Severnou Kóreou. Niektorí sa nazdávajú, že Japonsku by potom mohlo byť odpustené a nová spoločná mena – globálna rezervná mena – by odstránila jeho dlh a znovu naštartovala jeho ekonomiku. Rusko by mohlo byť prijaté do tejto colnej únie – výmenou za lojalitu.“
„Ale kdeže,“ hovorím im, „Japonci sa zrejme nikdy nepodelia o vládu s Čínou.“
„Nuž, tento plán má niekoľko slabých miest.“ .krajina plná Číňanov a Čečenov
Všetky tieto smery politického uvažovania v Číne však majú spoločné jedno: názor, že Rusko pred ekonomickou krízou bolo príhodným a užitočným partnerom. Teraz, keď sa čínsky establishment cíti silnejší, Moskvu pokladá za mierne užitočnú, ale nie nevyhnutnú. Už sa to začalo prejavovať v silnejúcej konkurencii medzi týmito dvoma mocnosťami v Strednej Ázii, kde si čínske firmy zabezpečujú dumpingové ceny ropy, vidieť to pri viaznucich rokovaniach o zemnom plyne a na diplomatickom napätí v OSN a SCO. Dovoz zbraní do Číny sa zosypal, ruská armáda posilňuje Ďaleký východ a FSB zverejnila prvý veľký škandál s čínskou špionážou v postsovietskej ére. A na obrovský des ruských nacionalistov si Čína začala „prenajímať“ niekoľko tisíc štvorcových kilometrov poľnohospodárskej pôdy na Sibíri. Čínsko-ruské vzťahy majú svoj vrchol za sebou; Rusko a Čína sú si stále blízke, ale ich cesty sa rozchádzajú.
V roku 2006 obehol internet ruský bestseller od kontroverzného autora – skinheda Zachara Prilepina. Tri roky sa pohyboval v prvej dvadsiatke najpredávanejších kníh. Vraví sa, že ho čítal aj Putin. San’kia je príbeh Sašu, životom bezcieľne putujúceho punkera a nacionalistu, ktorého otec sa upil na smrť. Začne sa stretávať s úbohými revolucionármi, sotva dospelými chuligánmi, čo si poriadne nezaviažu ani šnúrky na topánkach, nie to, že by boli schopní bojovať s políciou. Saša sa v ich spoločnosti ocitne nie z vlastnej vôle, ale preto, že je dezorientovaný: je to symbol generácie bez otcov. Blahosklonný profesor, znepokojený jeho výčinmi, si ho zavolá na slovíčko. Veľmi dobre vie, ako si punkeri rozrážajú hlavy, keď nimi búchajú o mreže štátu. Profesor zvýši hlas:
„Nemáš nič spoločné s vlasťou. Tak ako vlasť nemá nič spoločné s tebou. Vlasti niet. Zmizla, je preč. Nemá zmysel hrať tieto hry – rozbíjať okná, lámať väzy a sám Boh vie čo ešte. Naozaj si myslíš, že tento ľud, spolovice tvorený alkoholikmi, a spolovice dôchodcami, potrebuje nejaký cieľ?“
Saša, nielen nevedomý, ale aj parádne rozhnevaný, odsekne: „A čo teda – mám tu žiť? V tejto krajine, ktorá do tridsiatich rokov zahynie, prelezená Čečencami a Číňanmi?“ .nezávislé a obkľúčené
Kniha San’kia sa stala bestsellerom, pretože ťala do živého. Väčšina Rusov žije vo svete sklamania, aký ukazuje tento román: sivé rady opadaných panelákov na sídliskách zo sovietskych šesťdesiatych rokov, ktoré sa nazývajú chruščovka podľa Nikolaja Chruščova. Železné brány sa s vrzgotom otvárajú štandardným pípaním a elektrickým výbojom. Ruské byty sú chránené za dvojitými čalúnenými dverami na vlhkých holých betónových schodiskách, ktoré páchnu močom, hnijúcimi rastlinami, prepáleným tukom a upchatými odpadkovými šachtami. V týchto malých bytíkoch sa nad šálkami čaju rozohráva debata medzi cynizmom a nacionalizmom: Stojí Rusko vôbec za záchranu? Povládne Putin naozaj do roku 2024?
Putin nechce byť generál de Gaulle, ktorý po francúzsky predurčil svoje postkoloniálne miesto v NATO. A nechce byť ani Alexander Nevskij, ktorý porazil teutónskych rytierov, ale podriadil sa Mongolom. Chce nezávislé Rusko. Rovnaké zameranie na moc kvôli samotnej moci, ktoré Putina oslabuje doma, mu poskytuje kompas v zahraničnej politike. A už doteraz preukázal, že vie hrať dobre aj so zlými kartami.
Putin dvanásť rokov viedol svoju krajinu až s nadprirodzeným inštinktom pre rovnováhu moci a ropy. Po jedenástom septembri sa postavil po boku Američanov, v roku 2003 sa odklonil od Georgea W. Busha, amerického prezidenta, s ktorým sa zblížili, ale rozdelil ich Irak. V polovici desaťročia prezieravo stavil na Nemecko – nie ako na pacienta Európy, ale ako na zásadnú veľmoc v EÚ. Začal investovať v Číne skôr, ako si jej vzostup všimol Západ. Putin teraz obracia svoju diplomaciu opäť proti EÚ. Už dávno túžil urobiť z Ruska najmocnejší európsky štát. Chce, aby sa kontinent vrátil k usporiadaniu mocností, ktoré existovali pred svetovými vojnami, NATO a EÚ. V nedávnom prejave zahral na strunu západného strachu z Číny, keď vyzval EÚ a Rusko, aby „spojili sily, inak svet pripadne iným“. Kremeľ teraz dúfa, že sa stane vyvažujúcou veľmocou v Eurázii.
Putinovi sa zrejme podarí vybudovať nezávislé Rusko, ale izolované a nemodernizované. Je paradoxom, že putinovská mocenská politika zanechala v najväčšej krajine sveta pocit obkľúčenia, niekedy až prenasledovania. Autor je novinár, pracuje v European Council on Foreign Relations. Článok vyšiel v decembrovom čísle časopisu Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.