Zameral sa najmä na premiéra Tayyipa Erdogana. Jeho slová zneli: „Mentálna mapa premiéra tejto krajiny je taká istá, ako v prípade arménskej diaspóry. Jeho úlohou je ochrana jednoty, ale on sa snaží v spoločnosti vytvárať rozdelenie. Je taký divoký, že by sme sa nemali čudovať, ak na náš národ čoskoro uvalí obvinenia z arménskej genocídy.“ .štokholmský syndróm
Kilicdaroglu bol nahnevaný pre „ospravedlnenie v mene štátu“ s ktorým Erdogan vystúpil. Bolo to ospravedlnenie za masaker, ktorého sa dopustil turecký štát proti kurdským alévskym kmeňom z mesta Dersim v 30. rokoch 20. storočia. Mesto Dersim sa dnes nazýva Tunceli, keďže ho roku 1935 premenovali zákonom.
Väčšina liberálov privítala Erdoganovo ospravedlnenie, už len preto, že ide o prvé ospravedlnenie v dejinách tureckej republiky. Až doteraz všetci politici tvrdili, že štát sa žiadnych omylov nedopúšťa. Erdogan však priznal nielen chyby, ale hovoril priamo o masakre, dokonca sa za ňu ospravedlnil.
Samozrejme, že citliví pozorovatelia si hneď uvedomili, že to môže byť začiatok novej éry, v ktorej sa začne hovoriť o škaredých pravdách z našej nedávnej minulosti. Vrátane toho, čo sa naozaj stalo Arménom v roku 1915. Keď sa štátny kult začne pomaly rozpadať, s minulosťou sa vrátia aj jej duchovia, ktorí boli tak dlho väznení.
Tragikomické je, že opozičný vodca Kilicdaroglu by mal byť v otázke Dersimu viac citlivý ako premiér Erdogan. Pochádza totiž z tohto mesta. Ale tak ako v prípade mnohých ďalších Dersimčanov, aj jeho oddanosť voči kemalizmu je tak veľká, že ho robí slepým voči kemalistickým zločinom. Po celé dekády boli alévski Kurdi z Tunceli nútení veriť, že „Atatürk o masakroch nič nevedel“ a že skutočným vinníkom sú sunnitské predsudky. Dôsledkom je, že začali milovať svojich vlastných vrahov. Niektorí tureckí liberáli to nazvali alévskou verziou štokholmského syndrómu. .koniec kultu
Dôvod, prečo je Erdogan v otázke Dersimu napriek „sunnitským predsudkom“ viac citlivý, spočíva v tom, že tento problém reálne existuje a jeho strana reprezentuje aj tú časť tureckej spoločnosti, ktorú turecký štát po celé desaťročia utláčal. To je vysvetlenie aj jeho iných postojov, kde cíti potrebuje vyjadriť solidaritu s utláčanými. Na globálnej úrovni ide o podporu Palestínčanom v Gaze, Egypťanom na námestí Táhrír alebo sýrskemu obyvateľstvu v Hame.
Vnútri Turecka sa Erdogan a jeho strana Spravodlivosti a rozvoja (AKP) tiež zrazila s kemalistickým štátnym establishmentom. Vidia ho totiž ako príčinu mnohých prípadov nespravodlivosti, ktoré Turecko v poslednom storočí trápili. Utrpenie zbožných moslimov bolo hlavným záujmom AKP. A to vytvorilo medzi AKP a establishmentom taký „dištanc“, až vznikol priestor na to, aby sa mohlo začať hovoriť o všetkých starých štátnych zločinoch. To je dôvod, prečo tureckí liberáli, ktorí majú inak mizivú podporu v spoločnosti, podporovali AKP, aj keď občas trochu rozpačito. Kemalisti na strane druhej práve preto AKP obviňovali, že sú jednak prílišnými islamistami a zároveň nevlastencami.
Inými slovami, Kilicdarogluov nedávny výbuch zlosti na Erdogana a jeho „arménske zmýšľanie“ je len ďalším príkladom potvrdzujúcim pravidlo. Minulý rok jeden z jeho podpredsedov Ensar Ögüt obvinil ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoglua slovami, že by si zaslúžil byť premenovaný na Davutyana, čo bol jasný odkaz na arménsky pôvod. Canar Aritman, ďalší podpredseda opozičnej CHP, je zase autorom výroku, ktorý v roku 2009 tvoril novinové titulky, keď tureckého prezidenta a bývalého ministra AKP Abdullaha Güla nazval „tajným Arménom“. Skutočnosť má však od konšpirácií ďaleko. Politické hodnoty a záujmy AKP stoja proti štátnemu kultu, ktorý sa šíril po Turecku od 20. rokov minulého storočia. A kemalisti, ktorí nedokážu myslieť mimo hraníc svojho kultu, to jednoducho nedokážu pochopiť. Autor je turecký novinár. Text vyšiel v tureckom denníku Hurriyet Daily News.
Kilicdaroglu bol nahnevaný pre „ospravedlnenie v mene štátu“ s ktorým Erdogan vystúpil. Bolo to ospravedlnenie za masaker, ktorého sa dopustil turecký štát proti kurdským alévskym kmeňom z mesta Dersim v 30. rokoch 20. storočia. Mesto Dersim sa dnes nazýva Tunceli, keďže ho roku 1935 premenovali zákonom.
Väčšina liberálov privítala Erdoganovo ospravedlnenie, už len preto, že ide o prvé ospravedlnenie v dejinách tureckej republiky. Až doteraz všetci politici tvrdili, že štát sa žiadnych omylov nedopúšťa. Erdogan však priznal nielen chyby, ale hovoril priamo o masakre, dokonca sa za ňu ospravedlnil.
Samozrejme, že citliví pozorovatelia si hneď uvedomili, že to môže byť začiatok novej éry, v ktorej sa začne hovoriť o škaredých pravdách z našej nedávnej minulosti. Vrátane toho, čo sa naozaj stalo Arménom v roku 1915. Keď sa štátny kult začne pomaly rozpadať, s minulosťou sa vrátia aj jej duchovia, ktorí boli tak dlho väznení.
Tragikomické je, že opozičný vodca Kilicdaroglu by mal byť v otázke Dersimu viac citlivý ako premiér Erdogan. Pochádza totiž z tohto mesta. Ale tak ako v prípade mnohých ďalších Dersimčanov, aj jeho oddanosť voči kemalizmu je tak veľká, že ho robí slepým voči kemalistickým zločinom. Po celé dekády boli alévski Kurdi z Tunceli nútení veriť, že „Atatürk o masakroch nič nevedel“ a že skutočným vinníkom sú sunnitské predsudky. Dôsledkom je, že začali milovať svojich vlastných vrahov. Niektorí tureckí liberáli to nazvali alévskou verziou štokholmského syndrómu. .koniec kultu
Dôvod, prečo je Erdogan v otázke Dersimu napriek „sunnitským predsudkom“ viac citlivý, spočíva v tom, že tento problém reálne existuje a jeho strana reprezentuje aj tú časť tureckej spoločnosti, ktorú turecký štát po celé desaťročia utláčal. To je vysvetlenie aj jeho iných postojov, kde cíti potrebuje vyjadriť solidaritu s utláčanými. Na globálnej úrovni ide o podporu Palestínčanom v Gaze, Egypťanom na námestí Táhrír alebo sýrskemu obyvateľstvu v Hame.
Vnútri Turecka sa Erdogan a jeho strana Spravodlivosti a rozvoja (AKP) tiež zrazila s kemalistickým štátnym establishmentom. Vidia ho totiž ako príčinu mnohých prípadov nespravodlivosti, ktoré Turecko v poslednom storočí trápili. Utrpenie zbožných moslimov bolo hlavným záujmom AKP. A to vytvorilo medzi AKP a establishmentom taký „dištanc“, až vznikol priestor na to, aby sa mohlo začať hovoriť o všetkých starých štátnych zločinoch. To je dôvod, prečo tureckí liberáli, ktorí majú inak mizivú podporu v spoločnosti, podporovali AKP, aj keď občas trochu rozpačito. Kemalisti na strane druhej práve preto AKP obviňovali, že sú jednak prílišnými islamistami a zároveň nevlastencami.
Inými slovami, Kilicdarogluov nedávny výbuch zlosti na Erdogana a jeho „arménske zmýšľanie“ je len ďalším príkladom potvrdzujúcim pravidlo. Minulý rok jeden z jeho podpredsedov Ensar Ögüt obvinil ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoglua slovami, že by si zaslúžil byť premenovaný na Davutyana, čo bol jasný odkaz na arménsky pôvod. Canar Aritman, ďalší podpredseda opozičnej CHP, je zase autorom výroku, ktorý v roku 2009 tvoril novinové titulky, keď tureckého prezidenta a bývalého ministra AKP Abdullaha Güla nazval „tajným Arménom“. Skutočnosť má však od konšpirácií ďaleko. Politické hodnoty a záujmy AKP stoja proti štátnemu kultu, ktorý sa šíril po Turecku od 20. rokov minulého storočia. A kemalisti, ktorí nedokážu myslieť mimo hraníc svojho kultu, to jednoducho nedokážu pochopiť. Autor je turecký novinár. Text vyšiel v tureckom denníku Hurriyet Daily News.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.