Keď som bol malý ja, v čase hlbokého socializmu, robili sa zakázané veci s rodičmi ako odbojové hnutie. Najradšej som mal pašovanie lyží v surfovacej plachte z Juhoslávie, kde sme sa dostali vďaka mojej astme. Mali sme potvrdenie od lekára, že chlapec potrebuje more, a tak sme si užili autocamping Borik pri Zadare. Rakúšan, čo stanoval hneď vedľa nás v nenormálne veľkom stane, si myslel, že môj otec – inžinier – ukazuje svojim deťom, ako prežiť v ťažkých podmienkach. Lebo moja mama nevedela variť na plynovom variči a ako nám ukázal – všetci inžinieri s rodinami bývali vo vysokom hoteli s polpenziou hneď vedľa. Rakúšan bol poštár a nemal cit pre politickú situáciu. Ešte radšej som mal kradnutie kukurice s našou tetou Hildou. Išli sme na Zelenú vodu a po ceste sme všetci museli ísť cikať do kukurice.
„Bez šúľcov sa ani nevracajte!“ kričala na nás teta Hilda a v aute plnom kukurice nám potom líčila, ako jej otcovi zhabali tieto polia, takže si vlastne berie, čo jej patrí a to je ešte štedrá. Dnes majú zakázané veci inú príchuť, ale je dobré rátať s tým, že deti sa vždy postarajú o to, aby urobili tú najnebezpečnejšiu vec, čo sa dá, kdekoľvek a kedykoľvek. Inšpirácie majú všade dosť. Pred desiatimi rokmi som ešte nepoznal teóriu počítačového vedca Gevera Tulleya a celkom intuitívne som môjmu synovi dal do ruky zápalky. Mal vtedy osem a naučil sa ovládať jeden z najsilnejších živlov prírody. Dostal odo mňa aj vreckový nožík a povolenie rozobrať starý vysávač. Nehovorím, že mu v puberte nehrabalo, ale aspoň vedel, ako veci fungujú a nenechal sa nimi zaskočiť. Taká je aj teória a škola hraním už spomenutého Tulleya. Ale, ako každý dospelý, aj on má svoje limity, lebo je dospelý. Deti fungujú na odistených princípoch. Preto môže okolo vás prefičať trojročný lyžiar v zjazdovom postoji, keď sa vy rozhodnete, že tento skalnatý útes si radšej v tom ľade s lyžami zošliapnete. A preto vás vaše deti neustále učia novým nebezpečným kúskom. „Tati, cítil si sa dnes fit? Nič ťa nebolelo?“ spýtala sa ma mladšia Hana, keď prišla zo školy.
„No fit sa už necítim dlhšie, ale prečo sa pýtaš?“
„Ako dlhšie? Koľko asi?“ znervóznela moja dcéra a podľa jej röntgenového pohľadu som začal tušiť, že sa deje niečo mimo môjho zmyslového vnímania. Keď som zavtipkoval, že fit sa necítim, odkedy som prestal pravidelne cvičiť, a to bude už aj tridsať rokov, prevrátila oči a odišla do svojej izby.
O chvíľu mi zatelefonovala moja matka a tiež sa ma spýtala, či som v poriadku. Ale u nej táto otázka väčšinou znamená, že nemá kde odložiť svojho trinásťročného jazvečíka Kilera. Moja sestra sa naposledy vyjadrila, že si kvôli nemu nezničí manželstvo, a tak to mama skúša zase u mňa. Ja vždy podľahnem. Predstava Kilera, ako naháňa po dome nášho kocúra, bola znepokojujúca, ale malo to byť len na jeden večer. Súhlasil som a mama sľúbila, že donesie s Kilerom aj kysnutý koláč.
Hneď na to mi zavolala mamička Haninho spolužiaka a opýtala sa ma, či som v poriadku. Mal som chuť povedať, že už rozhodne nie, ale v jej hlase bolo čisté zúfalstvo. Na chodbe čosi spadlo na zem. Bolo mi jasné, že niekto nás odpočúva a niečo visí vo vzduchu. Adamova mamička nechcela do telefónu nič prezradiť, ale trvala na rýchlom osobnom stretnutí. Vraj skôr, ako mi zavolá riaditeľ školy. Pochopil som, prečo Hana načúva a dohodli sme si stretnutie v blízkej cukrárni.
„Urobila si niečo, čo by som mal vedieť?“ spýtal som sa pred odchodom Hany. Tvárila sa, že si píše úlohu a s dôrazom na prvé slovo vyhŕkla: „JA som nič neurobila.“
Vzdychol som si a odkráčal do cukrárne. Tam už sedela Adamova mamička, mala tie isté kruhy pod očami ako jej syn a nedopitú kávu. Bola sama. Šálka v ruke sa jej triasla.
„Ide o to, že Adam má vašu Hanku strašne rád,“ začala s povzdychom. Potvrdil som, že viem, ako spolu prežili nedávno dva dni s pusou, ale myslel som, že sa to skončilo. V hlave mi okamžite bežali montážne predstavy, čo desaťročné deti v dnešných časoch robia, keď cítia, že sa majú radi. Možno som stará škola a nič netuším.
Určite by mi nenapadlo, že Adam donesie do školy voodoo bábiku a bude na nej skúšať, či pichanie figúrky a topenie vo vode funguje. Za obeť si vybral mňa, lebo Hanka mu odkázala, že JA si myslím o Adamovi, že sa k nej nehodí. Bohužiaľ, Adama pri tom voodoo videla zástupkyňa školy, lebo celá trieda skandovala a Hanka plakala. Adamova mama sa rozplakala tiež a ja som jej kúpil krémeš. Uistil som ju, že mi nič nie je a že sa porozprávam s riaditeľom aj s dcérou.
Domov som prišiel za tmy. Na chodbe ma vítal Kiler, ktorý zásadne nechodí po schodoch, lebo to má zakázané. V obývačke sa držala povedomá vôňa maminej domácej pálenky. Na zemi sedela moja žena so synom, jedli kysnutý koláč mojej mamy a podozrivo nahlas sa smiali.
„Juraj sa práve rozišiel s Maťou! Dala mu kopačky,“ privítala ma s úsmevom manželka.
„Aha. Chápem,“ povedal som. „Dúfam, že ste nedali chlipnúť aj Hane.“
„Niéééé, čo si? Pozerá u seba Záhady Crissa Angela! Som v pohode, tati!“ povedal Juraj a mal pravdu. Hanka sledovala šialenca Crissa v telke, ako núti priateľa, aby ho zabil. Privítala ma len pohľadom, ticho som si k nej sadol, objal ju a keď bol reklamný brejk, zašepkala:
„Hovorím Adamovi Pelikán Velikán, lebo ho to štve, chcela som ho ešte viac naštvať, ale stále sme do seba, tati. Že nie je taký? Že nie je zlý? A že ťa nič nebolí?“
„Nič ma nebolí. Urobil, čo sa nesmie. Už to neurobí. Má ťa rád. Každý sa rád zahráva, ale sľúb mi, že ty sa budeš, len keď budem nablízku.“
„Sľubujem. A čo s ním teraz bude?“
„Ak je niekto milovaný krásnou dievčinou ako si ty, vymotá sa vždy z ťažkostí tohto sveta. Povedal Zarathustra.“
A potom vtrhli do izby priopití Juraj s vlastnou mamou a oznámili nám, že Kiler sa stratil a ani kocúra Dubáka nikde nevidno. Hanka ich našla v kocúrovom pelechu. Kiler musel sám od seba vybehnúť po schodoch. Spali spolu ako najlepší priatelia. Tí dvaja prekonali samých seba, zrejme vďaka výraznej aróme domácej pálenky. Aby toho nebolo málo, Juraj chytil alergickú reakciu na horec, ktorý v pálenke mojej matky nesmie chýbať. Našťastie je manželka alergiologička, a tak stačila jedna rýchla injekcia a bol fit. Nemohol som nikomu nič vyčítať. Teória Tuleya sa zase raz potvrdila. Ako dobre, že sme boli pri tom.
„Bez šúľcov sa ani nevracajte!“ kričala na nás teta Hilda a v aute plnom kukurice nám potom líčila, ako jej otcovi zhabali tieto polia, takže si vlastne berie, čo jej patrí a to je ešte štedrá. Dnes majú zakázané veci inú príchuť, ale je dobré rátať s tým, že deti sa vždy postarajú o to, aby urobili tú najnebezpečnejšiu vec, čo sa dá, kdekoľvek a kedykoľvek. Inšpirácie majú všade dosť. Pred desiatimi rokmi som ešte nepoznal teóriu počítačového vedca Gevera Tulleya a celkom intuitívne som môjmu synovi dal do ruky zápalky. Mal vtedy osem a naučil sa ovládať jeden z najsilnejších živlov prírody. Dostal odo mňa aj vreckový nožík a povolenie rozobrať starý vysávač. Nehovorím, že mu v puberte nehrabalo, ale aspoň vedel, ako veci fungujú a nenechal sa nimi zaskočiť. Taká je aj teória a škola hraním už spomenutého Tulleya. Ale, ako každý dospelý, aj on má svoje limity, lebo je dospelý. Deti fungujú na odistených princípoch. Preto môže okolo vás prefičať trojročný lyžiar v zjazdovom postoji, keď sa vy rozhodnete, že tento skalnatý útes si radšej v tom ľade s lyžami zošliapnete. A preto vás vaše deti neustále učia novým nebezpečným kúskom. „Tati, cítil si sa dnes fit? Nič ťa nebolelo?“ spýtala sa ma mladšia Hana, keď prišla zo školy.
„No fit sa už necítim dlhšie, ale prečo sa pýtaš?“
„Ako dlhšie? Koľko asi?“ znervóznela moja dcéra a podľa jej röntgenového pohľadu som začal tušiť, že sa deje niečo mimo môjho zmyslového vnímania. Keď som zavtipkoval, že fit sa necítim, odkedy som prestal pravidelne cvičiť, a to bude už aj tridsať rokov, prevrátila oči a odišla do svojej izby.
O chvíľu mi zatelefonovala moja matka a tiež sa ma spýtala, či som v poriadku. Ale u nej táto otázka väčšinou znamená, že nemá kde odložiť svojho trinásťročného jazvečíka Kilera. Moja sestra sa naposledy vyjadrila, že si kvôli nemu nezničí manželstvo, a tak to mama skúša zase u mňa. Ja vždy podľahnem. Predstava Kilera, ako naháňa po dome nášho kocúra, bola znepokojujúca, ale malo to byť len na jeden večer. Súhlasil som a mama sľúbila, že donesie s Kilerom aj kysnutý koláč.
Hneď na to mi zavolala mamička Haninho spolužiaka a opýtala sa ma, či som v poriadku. Mal som chuť povedať, že už rozhodne nie, ale v jej hlase bolo čisté zúfalstvo. Na chodbe čosi spadlo na zem. Bolo mi jasné, že niekto nás odpočúva a niečo visí vo vzduchu. Adamova mamička nechcela do telefónu nič prezradiť, ale trvala na rýchlom osobnom stretnutí. Vraj skôr, ako mi zavolá riaditeľ školy. Pochopil som, prečo Hana načúva a dohodli sme si stretnutie v blízkej cukrárni.
„Urobila si niečo, čo by som mal vedieť?“ spýtal som sa pred odchodom Hany. Tvárila sa, že si píše úlohu a s dôrazom na prvé slovo vyhŕkla: „JA som nič neurobila.“
Vzdychol som si a odkráčal do cukrárne. Tam už sedela Adamova mamička, mala tie isté kruhy pod očami ako jej syn a nedopitú kávu. Bola sama. Šálka v ruke sa jej triasla.
„Ide o to, že Adam má vašu Hanku strašne rád,“ začala s povzdychom. Potvrdil som, že viem, ako spolu prežili nedávno dva dni s pusou, ale myslel som, že sa to skončilo. V hlave mi okamžite bežali montážne predstavy, čo desaťročné deti v dnešných časoch robia, keď cítia, že sa majú radi. Možno som stará škola a nič netuším.
Určite by mi nenapadlo, že Adam donesie do školy voodoo bábiku a bude na nej skúšať, či pichanie figúrky a topenie vo vode funguje. Za obeť si vybral mňa, lebo Hanka mu odkázala, že JA si myslím o Adamovi, že sa k nej nehodí. Bohužiaľ, Adama pri tom voodoo videla zástupkyňa školy, lebo celá trieda skandovala a Hanka plakala. Adamova mama sa rozplakala tiež a ja som jej kúpil krémeš. Uistil som ju, že mi nič nie je a že sa porozprávam s riaditeľom aj s dcérou.
Domov som prišiel za tmy. Na chodbe ma vítal Kiler, ktorý zásadne nechodí po schodoch, lebo to má zakázané. V obývačke sa držala povedomá vôňa maminej domácej pálenky. Na zemi sedela moja žena so synom, jedli kysnutý koláč mojej mamy a podozrivo nahlas sa smiali.
„Juraj sa práve rozišiel s Maťou! Dala mu kopačky,“ privítala ma s úsmevom manželka.
„Aha. Chápem,“ povedal som. „Dúfam, že ste nedali chlipnúť aj Hane.“
„Niéééé, čo si? Pozerá u seba Záhady Crissa Angela! Som v pohode, tati!“ povedal Juraj a mal pravdu. Hanka sledovala šialenca Crissa v telke, ako núti priateľa, aby ho zabil. Privítala ma len pohľadom, ticho som si k nej sadol, objal ju a keď bol reklamný brejk, zašepkala:
„Hovorím Adamovi Pelikán Velikán, lebo ho to štve, chcela som ho ešte viac naštvať, ale stále sme do seba, tati. Že nie je taký? Že nie je zlý? A že ťa nič nebolí?“
„Nič ma nebolí. Urobil, čo sa nesmie. Už to neurobí. Má ťa rád. Každý sa rád zahráva, ale sľúb mi, že ty sa budeš, len keď budem nablízku.“
„Sľubujem. A čo s ním teraz bude?“
„Ak je niekto milovaný krásnou dievčinou ako si ty, vymotá sa vždy z ťažkostí tohto sveta. Povedal Zarathustra.“
A potom vtrhli do izby priopití Juraj s vlastnou mamou a oznámili nám, že Kiler sa stratil a ani kocúra Dubáka nikde nevidno. Hanka ich našla v kocúrovom pelechu. Kiler musel sám od seba vybehnúť po schodoch. Spali spolu ako najlepší priatelia. Tí dvaja prekonali samých seba, zrejme vďaka výraznej aróme domácej pálenky. Aby toho nebolo málo, Juraj chytil alergickú reakciu na horec, ktorý v pálenke mojej matky nesmie chýbať. Našťastie je manželka alergiologička, a tak stačila jedna rýchla injekcia a bol fit. Nemohol som nikomu nič vyčítať. Teória Tuleya sa zase raz potvrdila. Ako dobre, že sme boli pri tom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.