A keby len rozprávka. Jeden z najroztopašnejších amerických románov Parfum bláznivého tanca Toma Robbinsa je celý práve o nej. A právom. Repa obyčajná je tu s nami už pekných pár rokov, konkrétne jej stopy sa našli v egyptských pyramídach, na miestach starovekej Mezopotámie a vo svojich spisoch ju nezabudol spomenúť ani Aristoteles. Cvikla podľa všetkého domestifikovala v Stredomorí a okamžite sa vydala na púť po všetkých kontinentoch.
Svoj úspech si vydobyla najmä svojou skromnosťou a nenáročnosťou na údržbu. Pestuje sa veľmi jednoducho a uchováva ešte ľahšie a najmä dlho. Cvikla vám vydrží ako zásoba vitamínov C a E, medi, zinku, jódu, draslíka, horčíka a vápnika pokojne celú zimu, aj dlhšie. Je až podozrivo zdravá – napokon, asi nie náhodou sa dostala do úslovia „zdravý ako repa“. Cviklu odnepamäti ľudia využívali aj ako liek. Už v antike sa jedla na zníženie horúčky a na zlepšenie trávenia. V súčasnosti sa dietológovia všetkých vierovyznaní predbiehajú v tom, kto napíše bombastickejšiu ódu na nenápadnú fialovú guľu so zelenými listami.
Jej sladkasto drevnatú chuť, zemitú, korenistú vôňu a výraznú fialovú farbu však najviac milujú Európania, predovšetkým tí východní, čiže my. Cvikla sa suverénne dostala aj do národných jedál – v Poľsku nedajú dopustiť na cviklu s chrenom, v Rusku zas okupuje slávny boršč. U nás ju varíme, zavárame, nakladáme – ale vždy je to len taká, povedzme si to bez okolkov – rurálna príloha. Niečo, čo nestojí za reč a možno sa za ňu trochu aj hanbíme.
A pritom niet sa prečo! Stačí sa na túto krvavú repu pozrieť ako na hlavnú surovinu a okamžite sa vám za váš kompliment odvďačí nebývalou mierou. Z nevzhľadného káčatka sa stane labuť. Opečme si ju v rúre, jemne posoľme a pridajme poriadnu dávku masla, akoby sme robili zemiaky v pahrebe. Väčšia delikatesa nejestvuje. Alebo namiesto jednej obrovskej hľuzy kúpme veľa malinkých cviklových guľôčok. Uvarme ich, jedným štipnutím prstov zbavme kože a orestujme na masle s obľúbeným korením. Vašim hosťom nebudete stačiť odpovedať na otázky ohľadom „tých úžasných bordových guličiek“.
Cvikla rôznym spracovaním získava iné chute, rada sa nimi obohacuje. Napríklad pri pečení vždy trošku zosladne. Keď ju zas po uvarení pokvapkáte balzamikom a olivovým olejom, dostanete sviežu, sladkokyslú chuť, ktorej sa v týchto mrazivých dňoch len ťažko vyrovná nejaký šalát z umelo pestovaných a nevoňavých španielskych paradajok. Navyše, ak zoženiete rôzne druhy cvikly, šalát môže byť mimoriadne pestrý. Existuje totiž veľmi veľa druhov cvikly a niektoré farebné kombináce bývajú celkom veselé. Už som videl červenú, žltú či oranžovú a dokonca aj bielu so sústrednými fialovými kružnicami po priečnom rozrezaní!
Ak vám však cvikla naozaj nechutí a máte k jej rustikálnej chuti vyslovene odpor, dajú sa s ňou robiť aj iné kúsky. Napríklad zafarbiť šatstvo. Aj na to sa totiž cvikla kedysi využívala. Labužníci však majú od nej radšej zafarbené ruky a ústa. Autor je scenárista.
Svoj úspech si vydobyla najmä svojou skromnosťou a nenáročnosťou na údržbu. Pestuje sa veľmi jednoducho a uchováva ešte ľahšie a najmä dlho. Cvikla vám vydrží ako zásoba vitamínov C a E, medi, zinku, jódu, draslíka, horčíka a vápnika pokojne celú zimu, aj dlhšie. Je až podozrivo zdravá – napokon, asi nie náhodou sa dostala do úslovia „zdravý ako repa“. Cviklu odnepamäti ľudia využívali aj ako liek. Už v antike sa jedla na zníženie horúčky a na zlepšenie trávenia. V súčasnosti sa dietológovia všetkých vierovyznaní predbiehajú v tom, kto napíše bombastickejšiu ódu na nenápadnú fialovú guľu so zelenými listami.
Jej sladkasto drevnatú chuť, zemitú, korenistú vôňu a výraznú fialovú farbu však najviac milujú Európania, predovšetkým tí východní, čiže my. Cvikla sa suverénne dostala aj do národných jedál – v Poľsku nedajú dopustiť na cviklu s chrenom, v Rusku zas okupuje slávny boršč. U nás ju varíme, zavárame, nakladáme – ale vždy je to len taká, povedzme si to bez okolkov – rurálna príloha. Niečo, čo nestojí za reč a možno sa za ňu trochu aj hanbíme.
A pritom niet sa prečo! Stačí sa na túto krvavú repu pozrieť ako na hlavnú surovinu a okamžite sa vám za váš kompliment odvďačí nebývalou mierou. Z nevzhľadného káčatka sa stane labuť. Opečme si ju v rúre, jemne posoľme a pridajme poriadnu dávku masla, akoby sme robili zemiaky v pahrebe. Väčšia delikatesa nejestvuje. Alebo namiesto jednej obrovskej hľuzy kúpme veľa malinkých cviklových guľôčok. Uvarme ich, jedným štipnutím prstov zbavme kože a orestujme na masle s obľúbeným korením. Vašim hosťom nebudete stačiť odpovedať na otázky ohľadom „tých úžasných bordových guličiek“.
Cvikla rôznym spracovaním získava iné chute, rada sa nimi obohacuje. Napríklad pri pečení vždy trošku zosladne. Keď ju zas po uvarení pokvapkáte balzamikom a olivovým olejom, dostanete sviežu, sladkokyslú chuť, ktorej sa v týchto mrazivých dňoch len ťažko vyrovná nejaký šalát z umelo pestovaných a nevoňavých španielskych paradajok. Navyše, ak zoženiete rôzne druhy cvikly, šalát môže byť mimoriadne pestrý. Existuje totiž veľmi veľa druhov cvikly a niektoré farebné kombináce bývajú celkom veselé. Už som videl červenú, žltú či oranžovú a dokonca aj bielu so sústrednými fialovými kružnicami po priečnom rozrezaní!
Ak vám však cvikla naozaj nechutí a máte k jej rustikálnej chuti vyslovene odpor, dajú sa s ňou robiť aj iné kúsky. Napríklad zafarbiť šatstvo. Aj na to sa totiž cvikla kedysi využívala. Labužníci však majú od nej radšej zafarbené ruky a ústa. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.