KNIHA Péter Esterházy: Jedna žena (Kalligram, 2011)
Netradične začnime prekladom: je totiž vynikajúci. Renáte Deákovej sa zase – podobne ako v jej predchádzajúcich opusoch – podarilo do slovenčiny dostať Esterházyho jazykové hry, jeho skoky z meštiansky kultivovaného jazyka do erotikou nabitého slangu. Práve o erotiku v tejto knihe najznámejšieho maďarského spisovateľa ide. Napísal ju v roku 1995, teda ešte pred Harmoniou Caelestis, Opravenom vydaní či knihe Žiadne umenie. Hoci Esterházymu ani pri spracúvaní tragických tém nechýba ľahkosť a humor, v Jednej žene je jedného aj druhého neúrekom. Knihu tvorí 97 krátkych a veľmi krátkych textov. „Je tu jedna žena. Miluje ma." Alebo: „Je tu jedna žena: nenávidí ma." Tak sa tie texty začínajú (až na jednu výnimku: „Je tu jeden muž, miluje ma, láskou ženy."). A všetky sú o láske. O láske vášnivej, erotikou nasýtenej, o láske zrelej, o láske v kuchyni, spálni, kaviarni, či hoci aj v električke. A o jednej žene a jednom mužovi. Deväťdesiatsedem etúd milovania, láskania, približovania, vnikania, obdivovania, obnažovania, bozkávania. Autor nielen píše o vášni, on aj píše vášnivo. Máte pocit, že vám chce všetko rýchlo povedať, skáče si do rečí, zaostruje na detaily (zväčša časti tela), vzápätí si na čosi spomenie a už je inde. Ale vždy sa vráti. K tej jednej žene.
.jk BALET Rómeo a Júlia, Balet Bratislava, Nová scéna
Po odchode Mária Radačovského zo SND sa s veľkým napätím čakalo, čo sa mu podarí dať dohromady a či vôbec niečo. Po premiére baletu Rómeo a Júlia na hudbu Sergeja Prokofieva sa dá s úľavou skonštatovať, že Radačovský a jeho šestnásťčlenná partia odídencov pod hlavičkou Balet Bratislava nesklamali a nasadenú latku kvality si podržali. Predstavenie v menších priestoroch pohostinnej Novej scény v Bratislave, a z pochopiteľných dôvodov v úspornom až minimalistickom podaní, však potvrdilo, že Radačovský ako choreograf patrí do Národného divadla. Jeho neoklasickým choreografiám jednoducho stiesnené javisko, slabšie technologické zázemie a oklieštený tanečný súbor nesvedčia a uberajú na sile. Nedokonalosť prostredia prestane diváka rušiť najmä pri skvelých sólistických výkonoch predstaviteľov Júlie a Rómea, s výborne vystavanými komornými sólami a duetami. Ale ťažko nevnímať čoraz viac zaprášený baletizol, keď po ňom Rómeo hravo ťahá Júliu v bielych šatách a namiesto zaujatia tanečným aj choreografickým majstrovstvom divák rozmýšľa, ako tie šaty budú čistiť. Alebo vtipný nápad nahradiť chýbajúce postavy figurínami na kolieskach zas ruší ich drkotavý pohyb a hluk. Komornému baletu by v takýchto podmienkach viac sedela oveľa odvážnejšia avantgarda, ktorá by u nás zároveň otvárala aj širší umelecký diskurz. Zanietený súbor na to kvality rozhodne má a Radačovský má zas schopnosť výnimočné osobnosti do Bratislavy pritiahnuť. Už len na to zohnať peniaze.
.ea KNIHA Dragan Velikić: Ruské okno (Slovart, 2011)
„Načo vôbec písať romány? Hádam len preto, aby sme si uvedomili, že sme existovali? Nie je azda prirodzenejšie roztrúsiť sa po cudzích životoch?" Velikićovo Ruské okno (do slovenčiny preložené Karolom Chmelom) je vskutku román, potvrdzujúci vlastnú existenciu. Vlastnú existenciu a seba samého, „roztrúseného v cudzích životoch". A cudzie životy vmiešané do života hlavného hrdinu. Ten sa volá Rudi Stupar. V prvej z troch nerovnako dlhých častí ho spoznávame v rodnej Vojvodine a následne v Belehrade, kde sa zo všetkého najviac chce stať hercom. Stará sa o invalidného dirigenta Danijela, ktorý prvú časť rozpráva a o staršiu invalidnú herečku Máriu Lehotkaiovú. V Srbsku sa však schyľuje k vojne a Rudi odchádza do Budapešti, „srbskej Casablanky". To sme už v druhej časti magického románu, pozostávajúceho hlavne z dumiek a vnútroných monológov hlavného hrdinu. Z Budapešti sa presúva do Mníchova a Hamburgu, len aby nakoniec nasadol na vlak smerujúci do Subotice. V poslednej, najkratšej časti sú ako omrvinky zo stola zhrnuté spomienky postáv, ktoré Rudiho život formovali. Nie, neprezrádzam nič podstatné. To je totiž skryté v presných vetách, nasvecujúcich hĺbky vrávorajúceho človeka. V nich je Dragan Velikić majster nad majstrov. Vďaka tomu čítate a každým odsekom sa postupne ponárate do neveselého sveta Rudiho Stupara. „...až potom sa vynorí krása."
.jk
Netradične začnime prekladom: je totiž vynikajúci. Renáte Deákovej sa zase – podobne ako v jej predchádzajúcich opusoch – podarilo do slovenčiny dostať Esterházyho jazykové hry, jeho skoky z meštiansky kultivovaného jazyka do erotikou nabitého slangu. Práve o erotiku v tejto knihe najznámejšieho maďarského spisovateľa ide. Napísal ju v roku 1995, teda ešte pred Harmoniou Caelestis, Opravenom vydaní či knihe Žiadne umenie. Hoci Esterházymu ani pri spracúvaní tragických tém nechýba ľahkosť a humor, v Jednej žene je jedného aj druhého neúrekom. Knihu tvorí 97 krátkych a veľmi krátkych textov. „Je tu jedna žena. Miluje ma." Alebo: „Je tu jedna žena: nenávidí ma." Tak sa tie texty začínajú (až na jednu výnimku: „Je tu jeden muž, miluje ma, láskou ženy."). A všetky sú o láske. O láske vášnivej, erotikou nasýtenej, o láske zrelej, o láske v kuchyni, spálni, kaviarni, či hoci aj v električke. A o jednej žene a jednom mužovi. Deväťdesiatsedem etúd milovania, láskania, približovania, vnikania, obdivovania, obnažovania, bozkávania. Autor nielen píše o vášni, on aj píše vášnivo. Máte pocit, že vám chce všetko rýchlo povedať, skáče si do rečí, zaostruje na detaily (zväčša časti tela), vzápätí si na čosi spomenie a už je inde. Ale vždy sa vráti. K tej jednej žene.
.jk BALET Rómeo a Júlia, Balet Bratislava, Nová scéna
Po odchode Mária Radačovského zo SND sa s veľkým napätím čakalo, čo sa mu podarí dať dohromady a či vôbec niečo. Po premiére baletu Rómeo a Júlia na hudbu Sergeja Prokofieva sa dá s úľavou skonštatovať, že Radačovský a jeho šestnásťčlenná partia odídencov pod hlavičkou Balet Bratislava nesklamali a nasadenú latku kvality si podržali. Predstavenie v menších priestoroch pohostinnej Novej scény v Bratislave, a z pochopiteľných dôvodov v úspornom až minimalistickom podaní, však potvrdilo, že Radačovský ako choreograf patrí do Národného divadla. Jeho neoklasickým choreografiám jednoducho stiesnené javisko, slabšie technologické zázemie a oklieštený tanečný súbor nesvedčia a uberajú na sile. Nedokonalosť prostredia prestane diváka rušiť najmä pri skvelých sólistických výkonoch predstaviteľov Júlie a Rómea, s výborne vystavanými komornými sólami a duetami. Ale ťažko nevnímať čoraz viac zaprášený baletizol, keď po ňom Rómeo hravo ťahá Júliu v bielych šatách a namiesto zaujatia tanečným aj choreografickým majstrovstvom divák rozmýšľa, ako tie šaty budú čistiť. Alebo vtipný nápad nahradiť chýbajúce postavy figurínami na kolieskach zas ruší ich drkotavý pohyb a hluk. Komornému baletu by v takýchto podmienkach viac sedela oveľa odvážnejšia avantgarda, ktorá by u nás zároveň otvárala aj širší umelecký diskurz. Zanietený súbor na to kvality rozhodne má a Radačovský má zas schopnosť výnimočné osobnosti do Bratislavy pritiahnuť. Už len na to zohnať peniaze.
.ea KNIHA Dragan Velikić: Ruské okno (Slovart, 2011)
„Načo vôbec písať romány? Hádam len preto, aby sme si uvedomili, že sme existovali? Nie je azda prirodzenejšie roztrúsiť sa po cudzích životoch?" Velikićovo Ruské okno (do slovenčiny preložené Karolom Chmelom) je vskutku román, potvrdzujúci vlastnú existenciu. Vlastnú existenciu a seba samého, „roztrúseného v cudzích životoch". A cudzie životy vmiešané do života hlavného hrdinu. Ten sa volá Rudi Stupar. V prvej z troch nerovnako dlhých častí ho spoznávame v rodnej Vojvodine a následne v Belehrade, kde sa zo všetkého najviac chce stať hercom. Stará sa o invalidného dirigenta Danijela, ktorý prvú časť rozpráva a o staršiu invalidnú herečku Máriu Lehotkaiovú. V Srbsku sa však schyľuje k vojne a Rudi odchádza do Budapešti, „srbskej Casablanky". To sme už v druhej časti magického románu, pozostávajúceho hlavne z dumiek a vnútroných monológov hlavného hrdinu. Z Budapešti sa presúva do Mníchova a Hamburgu, len aby nakoniec nasadol na vlak smerujúci do Subotice. V poslednej, najkratšej časti sú ako omrvinky zo stola zhrnuté spomienky postáv, ktoré Rudiho život formovali. Nie, neprezrádzam nič podstatné. To je totiž skryté v presných vetách, nasvecujúcich hĺbky vrávorajúceho človeka. V nich je Dragan Velikić majster nad majstrov. Vďaka tomu čítate a každým odsekom sa postupne ponárate do neveselého sveta Rudiho Stupara. „...až potom sa vynorí krása."
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.