Pohoda Indoor, prvý ročník

Okamžite som si spomenul na festivaly ATP v anglickom Mineheade, ktoré sa konajú v máji a v decembri (v oboch prípadoch býva chladno a sychravo), prípadne na Rolling Stone Weekender, ktorý sa každoročne koná začiatkom novembra pri severonemeckom meste Kiel. V obidvoch prípadoch ide o festivaly pre hudobných fajnšmekrov s náročným line-upom, na ktorých sa diváci, bývajúci v jednoduchých bungalovoch, voľne miešajú s účinkujúcimi a všetci spolu počúvajú hudbu. Nerozptyľujú ich pritom letné nástrahy, ako sú slnko, dážď či festivalové atrakcie. Na zimných festivaloch je najdôležitejšia hudba a komunita okolo nej. Keď to funguje vo svete, prečo by to nemalo fungovať aj na Slovensku? Ale čo keď tomu slovenskí milovníci hudby a Pohody neuveria? Čo keď sa im bude zdať predstava festivalu uprostred chladného novembra absurdná? Čo keď im v lineupe bude chýbať veľký headliner? Čo keď sa zľaknú finančnej krízy a budú radšej šetriť na vianočné darčeky?

Pochybnosti sa nakoniec ukázali ako opodstatnené. Na Pohoda Indoor Camping Festival (PICF) si kúpilo lístok len niečo vyše 600 ľudí, čo pre organizátorov znamená finančnú stratu a určite aj sklamanie. Sympatické, a na slovenské pomery nevídané je to, že aj napriek nízkej účasti nič nezanedbali ani neodflákli. Od ponuky jedla, nápojov a hier cez kolotoče, hygienické zariadenia a kempovanie (na koberci v temperovaných halách) až po kvalitný zvuk, mandarínky či festivalové booklety. Vzhľadom na pomerne malý priestor výstaviska a nižší počet ľudí to všetko pôsobilo luxusne, príjemne a rodinne. Už v piatok večer ste skoro všetkých poznali minimálne z videnia, medzi účastníkmi ste stretávali účinkujúcich, nikde ste nemuseli stáť v dlhom rade, nikde ste sa netlačili. A dokonca aj chladné počasie malo svoje výhody: konzumentom alkoholických nápojov ponúkalo osvieženie, aké by na slnkom rozpálenom letisku márne hľadali. Dva dni na PICF-e sme preto strávili ako jedna veľká rodina, čo uprostred predvianočného zhonu pôsobilo terapeuticky. Nikde ste sa neponáhľali, stretli ste starých priateľov aj ľudí, ktorých poznáte iba z Facebooku, prebrali ste krízu aj politiku, posedeli ste si pri varenom víne a hlavne: počúvali ste spolu hudbu.

Rodinná atmosféra je jedna vec, koncert pred prázdnou sálou druhá. V stane pre 2000 ľudí sa ťažko hrá pre pár kamarátov opretých o zábradlie pod pódiom. Preto patrí veľký rešpekt skupine Talkshow, ktorá v piatok o piatej v takmer prázdnom stane otvorila festival. Napriek tomu hrali naplno, ich gitarové rify pôsobili ako magnet: na konci už bolo pod pódiom plno. Talkshow, podobne ako Puding pani Elvisovej, ktorý vystúpil na tom istom pódiu o hodinu neskôr, či Sto múch (na PICF hrali v sobotu), alebo elektronickú hudbu produkujúce duo Pjóni a Ink Midget (hrali v sobotu na menšom Bažant Stagei) patria k mladšej generácii slovenských muzikantov, ktorým nechýba muzikantská zručnosť ani zdravé sebavedomie a postupne prenikajú aj na koncertné pódiá mimo Slovenska. Po zhliadnutí ich vystúpení to nikoho neprekvapí. Väčšinu času som strávil vo veľkom koncertnom stane nazvanom SLSP Stage, pričom som si párkrát odskočil do Pavilónu 3, kde sa konali diskusie a na Bažant Stage, kde boli menšie koncerty. Obmedzím sa preto iba na dianie na dvoch pódiách SLSP Stage. Aj to však ďaleko prekračuje možnosti tohto textu: neviem celkom, čím to bolo spôsobené, ale všetky kapely, ktoré vo veľkom stane vystúpili, odohrali veľmi dobré koncerty a písať by sa dalo o každom z nich.

Napríklad české trio Fiordmoss, ktoré vystúpilo hneď po Talkshow na pódiu, umiestnenom na druhom konci stanu. Počul som od nich iba dve krehké piesne na internetovej stránke, a tak ma prekvapil silný, jasný hlas speváčky a intenzita elektronických zvukov a gitár jej spoluhráčov. Prvé prekvapenie festivalu. Zvláštnym zážitkom bolo vystúpenie anglickej džezovej kapely Polar Bear. Kľúčovou osobnosťou je bubeník Seb Rochford, ktorý zaujal nielen obrovskými vlasmi, ale aj presnou a jemnou hrou. Kapela s dvoma saxofonistami, kontrabasistom a gitaristom, ktorý obsluhoval aj elektronické mašinky, hrala pomerne sofistikovanú hudbu s melodickými chórusmi, experimentálne pôsobiacimi sólami a častými zmenami rytmu. Ľudí s otvorenými ušami (zdá sa, že na PICFe boli len takí) vťahovala do nádherných imaginárnych svetov, kde ich neustále prekvapovala. Keby Polar Bear hrali na konci festivalu, museli by na dlhé tlieskanie a dupanie odpovedať prídavkom. V piatok večer sa však časový rozpis dôsledne dodržiaval, a tak Seb len vyšiel na pódium a zamával nám.

Ďalším piatkovým vrcholom bolo vystúpenie austrálsko-nemeckej, v Brooklyne pôsobiacej kapely The Death Set. Z letnej Pohody ich predchádzala povesť „miláčikov", ktorí napriek tomu, že patria k celosvetovo vychyteným kapelám, zostávajú blázniví a kamarátski. Death Set akoby boli potomkami Fugazi a Beastie Boys. Harc-core a rap. Jedno aj druhé autentické, presvedčivé. Esben and the Witch naplnili celý stan temnou atmosférou, v ktorej sa stretával ťaživý film-noir s detskou rozprávkou. Údery do bubna, dlho doznievajúce gitarové kilá a smutný spev. Pripomína to Dead Can Dance alebo Cocteau Twins, ale je to súčasné, nové, neopočúvané.

Britskí headlineri Hadouken! hrali tiež veľmi dobre, no v porovnaní so spomínanými kapelami to bola hudba viac do tanca než na počúvanie.

Sobota sa začala jogou a následne tanečným workshopom Barbory a Fera Morongovcov. Jogu cvičilo asi 30 ľudí, tancovalo 5-6 párov. Ostatným sa zrejme ešte nechcelo zameniť teplo spacákov za jesennú sychravosť. Prvou sobotnou kapelou boli Sto múch. Veselé pesničky, divadelné kostýmy, výborní muzikanti. Trochu ako z kresleného filmu, ani chvíľka nudy, zjavná radosť na pódiu okamžite prenášaná na publikum. Sobotná pohoda.

Z bohatého sobotného programu načim spomenúť ukrajinské duo Zapaska (ľahučko znejúce pesničky nad hračkárskymi nástrojmi a loopovanou gitarou), Le Payaco (po niekoľkoročnej prestávke znie kapela od koncertu ku koncertu lepšie a lepšie, jej pesničky sú stále sviežo znejúcimi hitmi) a fínske punkáčky Pintandwefall (krásne dievčatá so škraboškami na tvárach ľuďom nedali vydýchnuť, bolo to ostré a veselé od začiatku až po prídavok). Pre moderátorské povinnosti som nestihol koncerty afterPhurikane a Mňágy a žďorp, z koncertu Noneta a Mariána Vargu som videl len koniec. New Young Pony Club zaujal najmä melodickými pesničkami a speváčkou Tahitou Bulmer (čistý hlas neobvyklej farby).

Tri sobotné vrcholy sa volali Paris Suit Yourself, Submotion Orchestra a Sophie Barker.

Paris Suit Yourself začali dlhým introm mašinky obsluhujúceho gitaristu Victora amohutného speváka Luvinského. Zvukový prúd s pomalými bítmi a do toho exaltovaný, soulový spev. Celé to gradovalo a gradovalo, asi po desiatich minútach sa pridala basgitaristka Marie, stále sme čakali, kedy to už príde, no za bicími stále nesedel bubeník Joe. Ten prišiel až po ďalších desiatich minútach. Následne sa koncert zlomil do energického punku, Luvinsky stúpal od basového chrapčania až k falzetovým výškam, gitarista striedal hlukové plochy so skočnými rífmi, do toho metalové bicie a swingová basa. Vzrušujúco neuchopiteľná hudba, ktorá rozkmitávala hrudný kôš aj srdcový sval pod ním. Sophie Barker sme poznali hlavne ako speváčku, spolupracujúcu s kapelou Zero 7. Na PICFe vystúpila s akustickým gitaristom a huslistkou. Po prvom kúsku bolo jasné, že je to pesničkárka s veľkým P a speváčka s veľkým S. Príjemné pesničky, ktoré sa na nič, čo ste predtým počuli, nepodobajú, spievané civilne pôsobiacou dámou s veľkým hlasom. No a nakoniec Submotion Orchestra, najväčšie prekvapenie festivalu. Sedemčlenný orchester z mesta Leeds hral džez premiešaný s dubstepom. Sample a bíty v ich podaní vytvárajú harmonické manželstvo s akustickými nástrojmi, a k tomu ešte jemný, intonačne suverénny, výrazovo bohatý spev krehkej speváčky Ruby Wood. Priznám sa, že ešte krátko pred ich koncertom som sa obával, či ľudia neodídu za inou zábavou, ale to som návštevníkov zimnej Pohody veľmi podcenil. Tí totiž – podobne ako deň predtým pri koncerte Polar Bear – okamžite rozoznali kvalitu a s otvorenými ušami (a často aj ústami) počúvali hudobnú krásu, ktorá sa valila z pódia. Vyžiadali si prídavok a aj po jeho skončení zotrvali v dlhom aplauze.

Prvý ročník Pohody Indoor nemohol byť lepší. Počuli sme veľa silnej hudby a bolo nám pritom dobre. Tí, čo tam s nami neboli, môžu ľutovať. Dúfajme, že o rok v jeseni budú mať novú príležitosť. Palec hore! 

Autor na PICFe uvádzal program na SLSP Stage a moderoval niekoľko diskusií