.je to opäť jeden z veľkých paradoxov projektu eura, konkrétne tretí v poradí: spoločná mena mala spôsobiť, že výkonnosť ekonomík štátov eurozóny sa bude postupne zbližovať. Nestalo sa tak. Po druhé, euro malo aj vďaka Paktu stability a rastu nútiť krajiny, aby sa správali disciplinovane a sledovali cieľ vyrovnaných rozpočtov. Ako všetci vieme, skôr opak bol pravda. A po tretie, euro malo nalákať aj ďalšie štáty EÚ vrátane Veľkej Británie, integrovať tak celú Európu na novom vývojovom stupni. „Som rád, že nie sme v eurozóne,“ vyhlásil počas summitu Cameron. V tejto chvíli vyzerá ako pravdepodobnejšie, že Briti vystúpia z EÚ, než že vstúpia do eurozóny.
Faktom je, že nová fiškálna únia, ktorá vzniká počas nočných summitových rokovaní a pod denným dohľadom Nemecka a Francúzska, kontinent od Veľkej Británie podstatne vzdiali. Politické následky budú vážne. Napokon, len nedávno sa francúzsky prezident jasne vyjadril pred študentmi v Štrasburgu: „Nepochybne tu vznikne dvojrýchlostná Európa: jeden rýchlostný blok smerujúci k užšej integrácii krajín eurozóny a druhý, určený na konfederáciu v rámci Európskej únie." Netušil, že jeho želanie sa mu splní tak skoro. .ach, zase euroval
V tejto chvíli sa komentátori sústredia najmä na praktickú stránku dohôd, ktoré priniesol minulotýždňový summit v Bruseli. Ten už mal po x-tý raz odvrátiť krach ohrozených štátov ako Taliansko a tým aj kolaps eurozóny. Summit však opäť nepriniesol riešenie, ktoré by sa nepodobalo na tie predošlé. Najmä Nemci sa naďalej spoliehajú na eurovaly. Trvalý euroval (ESM) s 500 miliardami eur, ktorý mal fungovať od leta roku 2013, sa napokon spustí už o pol roka.
Pre Slovensko to prinesie výraznú rozpočtovú záťaž, keďže už budúci rok vložíme do ESM prvú z piatich plánovaných splátok, ktoré majú dokopy dosiahnuť 660 miliónov eur.
Upravil sa aj spôsob rozhodovania v rámci ESM, v ktorom podľa pôvodných dohôd platilo právo veta. Po novom sa môžu pri naliehavých prípadoch poskytovať pôžičky z trvalého eurovalu kvalifikovanou väčšinou – právo veta tak bude platiť iba pre najväčšie štáty ako Nemecko, Francúzsko a Taliansko.
Popri trvalom eurovale bude naďalej ešte rok paralelne fungovať aj dočasný euroval, náš slávny napákovaný EFSF, na ktorom sa v októbri rozpadla Radičovej vláda. Lenže ani to nemôže ako ochranný val stačiť, pretože dočasnému eurovalu zatiaľ trhy neveria. A aby toho nebolo dosť, minulý týždeň mu agentúra Standard & Poor’s pohrozila znížením ratingu.
Tretím čarovným prútikom popri dvoch eurovaloch tak majú byť operácie cez Medzinárodný menový fond. Plán s MMF predpokladá, že 17 národných bánk eurozóny pošle zo svojich menových rezerv do rozpočtu fondu 150 miliárd eur, pričom ďalších 50 miliárd by mali zaistiť štáty ako USA, Brazília, Rusko či Čína. MMF tak vyzbiera sumu 200 miliárd eur, ktoré by mali byť k dispozícii pre ohrozené štáty eurozóny. Európski politici tak vymysleli pôvabný trik – keďže si Nemci s Angelou Merkelovou zatiaľ neželajú, aby Európska centrálna banka (ECB) naplno pustila rotačky a masívne skupovala dlhopisy čo len trocha problémových štátov, musel vzniknúť úhybný manéver s MMF a centrálnymi bankami.
No keďže finančné trhy budú zrejme naďalej nedôverovať štátnym dlhopisom a Taliansko si neprestane požičiavať za dlhodobo neudržateľné úroky, potichu sa ráta s tým, že dlhopisy najproblémovejších štátov bude naďalej v rozpore s európskym právom skupovať Draghiho ECB.
Piatkový summit teda na vývoji posledných mesiacov po praktickej stránke veľa nezmenil – je preto takmer isté, že o pár týždňov nás čaká ďalší „prelomový“ summit. .nová EÚ
No kým posledný summit trhy asi nepresvedčí, bol naozaj skutočným politickým prelomom. V roku 2004 sme vstupovali do EÚ, v ktorej sa ešte vyvažovali tri mocnosti, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia. Nemci vtedy snívali svoj sen o európskej federácii mieru, Francúzi túžili po spoločnej hospodárskej vláde, ktorá odstráni z novej, sociálnej Európy daňový dumping a, naopak, Briti si želali trochu voľnejšiu Úniu a v nej čo najviac členov.
S útekom Británie, ktorá sa nebude podieľať na novej medzištátnej zmluve 17 štátov eurozóny a zrejme aj ostatných štátov EÚ, sa však zmení charakter európskej integrácie. Tie návrhy, ktoré presadili Sarkozy a Merkelová, síce nepôsobia na prvý pohľad radikálne. Väčšia kontrola rozpočtov problémových štátov, zakomponovanie dlhových stropov do národných ústav, automatické sankcie pre prípad, že štáty budú porušovať pravidlá rozpočtovej disciplíny, to všetko je principiálne správne – a malo byť súčasťou európskych zmlúv už dávno. Lenže diabol býva ukrytý v detailoch.
Ako upozornil český pravicový premiér Petr Nečas, to, či sa Česi napokon pripoja k výslednej zmluve, bude závisieť od jej konkrétneho znenia. Ak by podľa Nečasa získal Brusel právomoc vstupovať do návrhu rozpočtu ešte predtým než ho schváli parlament, išlo by podľa neho o nepredstaviteľnú stratu štátnej suverenity. Rovnako aj český minister financií Miroslav Kalousek, inak člen TOP 09, ktorá je omnoho „proeurópskejšia“ než Nečasova ODS, vyhlásil, že je plne za automatické sankcie proti štátom, ktoré nedodržiavajú pravidlá, no namieta proti tomu, aby Európska komisia mohla upravovať napríklad český rozpočet. Aj z týchto výhrad vyplýva, že dnes nie je vôbec jasné, ako sa piatkové dohody premietnu do výslednej podoby zmluvy. Tá bude v lepšom prípade obsahovať iba prvky mäkkej fiškálnej únie, ktorá bude brániť prekračovaniu deficitov. Ale možno pôjde o tvrdšiu fiškálnu úniu, v rámci ktorej prídu o suverenitu i lepšie hospodáriace štáty. .mäkkí Slováci
Minulý týždeň bol zarážajúci práve ten rozdiel, s akým pristupovali k bruselským rokovaniam predstavitelia Česka či Slovenska. Iste, Česi majú objektívne lepšiu východiskovú pozíciu než my, ktorí sme priamo v eurozóne. Ale prístup štátov ako Česko či Švédsko, ktoré dávajú najavo opatrnosť a vyslovujú obavy, aby sa pri budovaní fiškálnej únie nezašlo priďaleko, robia dobrú službu aj nám.
Z tohto hľadiska bolo nerozumné, že naši vládni politici minulý týždeň pred summitom už vopred ohlasovali bezvýhradný súhlas s návrhmi Sarkozyho a Merkelovej. Hoci ani nebolo jasné, čo všetko sa v nich ukrýva.
Na Slovensku prebiehala minulý týždeň doslova kuriózna debata, ktorá míňala podstatu toho, o čom rozhodoval summit. Odštartoval to denník SME, ktorý omylom na titulnej strane napísal, že podľa tandemu Merkozy má v EÚ prestať platiť právo veta. Hoci v skutočnosti sa navrhovalo zrušenie práva veta iba pre rozhodovanie v rámci trvalého eurovalu ESM, minister financií Ivan Mikloš na otázku denníka, či súhlasí so stratou práva veta pri rozhodovaní o dôležitých ekonomických otázkach, odpovedal: „Skôr áno.“ Podobne uisťoval novinárov aj Mikuláš Dzurinda, že so stratou práva veta nie je problém. Premiérka Radičová dokonca dôvodila, že je lepšie prísť o právo veta, keďže práve na hrozbe jeho uplatnenia padla jej vláda. Predstavitelia SDKÚ, ktorá ešte minulý rok vo svojej Generálnej línii kritizovala Ficovu vládu, že oslabovala suverenitu Slovenska vo vzťahu k EÚ a „bezhlavo nasledovala Brusel“, dnes hovorí skôr Ficovým jazykom.
SDKÚ jednoducho stavila na Merkelovej Nemecko, ktorého sa drží v každom bode a preto môže prezentovať spokojnosť s každou novo dosiahnutou dohodou, ktorú vyrokuje so Sarkozym nemecká kancelárka. Lenže ani Angela Merkelová nebude vládnuť večne a nemecká ľavica, ktorá ju môže vystriedať pri moci, si predstavuje celkom inú fiškálnu úniu než Mikloš s Dzurindom.
Je možné, že v nemecko-francúzskej fiškálnej únii sa napokon rovnako ocitneme aj spolu s Čechmi. Reálpolitika v týchto divokých časoch príliš nepustí.
Ale tá cesta do neznáma by mohla z našej strany vyzerať predsa len trochu dôstojnejšie: radšej oponovať s rizikom prehry ako „bezhlavo nasledovať Brusel“.
Faktom je, že nová fiškálna únia, ktorá vzniká počas nočných summitových rokovaní a pod denným dohľadom Nemecka a Francúzska, kontinent od Veľkej Británie podstatne vzdiali. Politické následky budú vážne. Napokon, len nedávno sa francúzsky prezident jasne vyjadril pred študentmi v Štrasburgu: „Nepochybne tu vznikne dvojrýchlostná Európa: jeden rýchlostný blok smerujúci k užšej integrácii krajín eurozóny a druhý, určený na konfederáciu v rámci Európskej únie." Netušil, že jeho želanie sa mu splní tak skoro. .ach, zase euroval
V tejto chvíli sa komentátori sústredia najmä na praktickú stránku dohôd, ktoré priniesol minulotýždňový summit v Bruseli. Ten už mal po x-tý raz odvrátiť krach ohrozených štátov ako Taliansko a tým aj kolaps eurozóny. Summit však opäť nepriniesol riešenie, ktoré by sa nepodobalo na tie predošlé. Najmä Nemci sa naďalej spoliehajú na eurovaly. Trvalý euroval (ESM) s 500 miliardami eur, ktorý mal fungovať od leta roku 2013, sa napokon spustí už o pol roka.
Pre Slovensko to prinesie výraznú rozpočtovú záťaž, keďže už budúci rok vložíme do ESM prvú z piatich plánovaných splátok, ktoré majú dokopy dosiahnuť 660 miliónov eur.
Upravil sa aj spôsob rozhodovania v rámci ESM, v ktorom podľa pôvodných dohôd platilo právo veta. Po novom sa môžu pri naliehavých prípadoch poskytovať pôžičky z trvalého eurovalu kvalifikovanou väčšinou – právo veta tak bude platiť iba pre najväčšie štáty ako Nemecko, Francúzsko a Taliansko.
Popri trvalom eurovale bude naďalej ešte rok paralelne fungovať aj dočasný euroval, náš slávny napákovaný EFSF, na ktorom sa v októbri rozpadla Radičovej vláda. Lenže ani to nemôže ako ochranný val stačiť, pretože dočasnému eurovalu zatiaľ trhy neveria. A aby toho nebolo dosť, minulý týždeň mu agentúra Standard & Poor’s pohrozila znížením ratingu.
Tretím čarovným prútikom popri dvoch eurovaloch tak majú byť operácie cez Medzinárodný menový fond. Plán s MMF predpokladá, že 17 národných bánk eurozóny pošle zo svojich menových rezerv do rozpočtu fondu 150 miliárd eur, pričom ďalších 50 miliárd by mali zaistiť štáty ako USA, Brazília, Rusko či Čína. MMF tak vyzbiera sumu 200 miliárd eur, ktoré by mali byť k dispozícii pre ohrozené štáty eurozóny. Európski politici tak vymysleli pôvabný trik – keďže si Nemci s Angelou Merkelovou zatiaľ neželajú, aby Európska centrálna banka (ECB) naplno pustila rotačky a masívne skupovala dlhopisy čo len trocha problémových štátov, musel vzniknúť úhybný manéver s MMF a centrálnymi bankami.
No keďže finančné trhy budú zrejme naďalej nedôverovať štátnym dlhopisom a Taliansko si neprestane požičiavať za dlhodobo neudržateľné úroky, potichu sa ráta s tým, že dlhopisy najproblémovejších štátov bude naďalej v rozpore s európskym právom skupovať Draghiho ECB.
Piatkový summit teda na vývoji posledných mesiacov po praktickej stránke veľa nezmenil – je preto takmer isté, že o pár týždňov nás čaká ďalší „prelomový“ summit. .nová EÚ
No kým posledný summit trhy asi nepresvedčí, bol naozaj skutočným politickým prelomom. V roku 2004 sme vstupovali do EÚ, v ktorej sa ešte vyvažovali tri mocnosti, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia. Nemci vtedy snívali svoj sen o európskej federácii mieru, Francúzi túžili po spoločnej hospodárskej vláde, ktorá odstráni z novej, sociálnej Európy daňový dumping a, naopak, Briti si želali trochu voľnejšiu Úniu a v nej čo najviac členov.
S útekom Británie, ktorá sa nebude podieľať na novej medzištátnej zmluve 17 štátov eurozóny a zrejme aj ostatných štátov EÚ, sa však zmení charakter európskej integrácie. Tie návrhy, ktoré presadili Sarkozy a Merkelová, síce nepôsobia na prvý pohľad radikálne. Väčšia kontrola rozpočtov problémových štátov, zakomponovanie dlhových stropov do národných ústav, automatické sankcie pre prípad, že štáty budú porušovať pravidlá rozpočtovej disciplíny, to všetko je principiálne správne – a malo byť súčasťou európskych zmlúv už dávno. Lenže diabol býva ukrytý v detailoch.
Ako upozornil český pravicový premiér Petr Nečas, to, či sa Česi napokon pripoja k výslednej zmluve, bude závisieť od jej konkrétneho znenia. Ak by podľa Nečasa získal Brusel právomoc vstupovať do návrhu rozpočtu ešte predtým než ho schváli parlament, išlo by podľa neho o nepredstaviteľnú stratu štátnej suverenity. Rovnako aj český minister financií Miroslav Kalousek, inak člen TOP 09, ktorá je omnoho „proeurópskejšia“ než Nečasova ODS, vyhlásil, že je plne za automatické sankcie proti štátom, ktoré nedodržiavajú pravidlá, no namieta proti tomu, aby Európska komisia mohla upravovať napríklad český rozpočet. Aj z týchto výhrad vyplýva, že dnes nie je vôbec jasné, ako sa piatkové dohody premietnu do výslednej podoby zmluvy. Tá bude v lepšom prípade obsahovať iba prvky mäkkej fiškálnej únie, ktorá bude brániť prekračovaniu deficitov. Ale možno pôjde o tvrdšiu fiškálnu úniu, v rámci ktorej prídu o suverenitu i lepšie hospodáriace štáty. .mäkkí Slováci
Minulý týždeň bol zarážajúci práve ten rozdiel, s akým pristupovali k bruselským rokovaniam predstavitelia Česka či Slovenska. Iste, Česi majú objektívne lepšiu východiskovú pozíciu než my, ktorí sme priamo v eurozóne. Ale prístup štátov ako Česko či Švédsko, ktoré dávajú najavo opatrnosť a vyslovujú obavy, aby sa pri budovaní fiškálnej únie nezašlo priďaleko, robia dobrú službu aj nám.
Z tohto hľadiska bolo nerozumné, že naši vládni politici minulý týždeň pred summitom už vopred ohlasovali bezvýhradný súhlas s návrhmi Sarkozyho a Merkelovej. Hoci ani nebolo jasné, čo všetko sa v nich ukrýva.
Na Slovensku prebiehala minulý týždeň doslova kuriózna debata, ktorá míňala podstatu toho, o čom rozhodoval summit. Odštartoval to denník SME, ktorý omylom na titulnej strane napísal, že podľa tandemu Merkozy má v EÚ prestať platiť právo veta. Hoci v skutočnosti sa navrhovalo zrušenie práva veta iba pre rozhodovanie v rámci trvalého eurovalu ESM, minister financií Ivan Mikloš na otázku denníka, či súhlasí so stratou práva veta pri rozhodovaní o dôležitých ekonomických otázkach, odpovedal: „Skôr áno.“ Podobne uisťoval novinárov aj Mikuláš Dzurinda, že so stratou práva veta nie je problém. Premiérka Radičová dokonca dôvodila, že je lepšie prísť o právo veta, keďže práve na hrozbe jeho uplatnenia padla jej vláda. Predstavitelia SDKÚ, ktorá ešte minulý rok vo svojej Generálnej línii kritizovala Ficovu vládu, že oslabovala suverenitu Slovenska vo vzťahu k EÚ a „bezhlavo nasledovala Brusel“, dnes hovorí skôr Ficovým jazykom.
SDKÚ jednoducho stavila na Merkelovej Nemecko, ktorého sa drží v každom bode a preto môže prezentovať spokojnosť s každou novo dosiahnutou dohodou, ktorú vyrokuje so Sarkozym nemecká kancelárka. Lenže ani Angela Merkelová nebude vládnuť večne a nemecká ľavica, ktorá ju môže vystriedať pri moci, si predstavuje celkom inú fiškálnu úniu než Mikloš s Dzurindom.
Je možné, že v nemecko-francúzskej fiškálnej únii sa napokon rovnako ocitneme aj spolu s Čechmi. Reálpolitika v týchto divokých časoch príliš nepustí.
Ale tá cesta do neznáma by mohla z našej strany vyzerať predsa len trochu dôstojnejšie: radšej oponovať s rizikom prehry ako „bezhlavo nasledovať Brusel“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.