.súčasná kríza a najmä spôsob, akým s ňou Európa bojuje, ukazujú, že euro bolo naozaj nástrojom silenej integrácie v rukách politikov, ktorým nestačila mierová Európa krajín bez hraníc, ale snívali mocenský sen o superštáte. .zvýši nám Brusel DPH?
Práve zástancovia vízie Európy ako centrálne riadenej superveľmoci sa snažia dnešnú situáciu interpretovať ako problém iba s dvoma riešeniami. Ďalšia centralizácia alebo vojna. Decentralizované riešenie, teda individuálne bankroty nesolventných krajín a následné postupné čistenie národných bankových systémov prístupom „padni, komu padni“ politici od začiatku ignorujú. Po dvoch rokoch zlých diagnóz a ešte horších riešení, ktoré priviedli euro na pokraj zániku, prichádza kľúčový summit, ktorý mal priniesť ďalší centralizačný skok smerom k fiškálnej únii.
Nemecko ako vlastník poslednej fungujúcej kreditnej karty zobralo udalosti do vlastných rúk a pripravilo zásadné zmeny vo fungovaní únie: nový model Paktu stability a trestu. Teda prísnejšie a automaticky aplikovateľné tresty za nedodržiavanie centrálne vytýčených konsolidačných plánov. Pohľad do nemeckej kuchyne nám môže poskytnúť posledná výročná správa German Council of Economic Experts, akademického inštitútu so zásadným vplyvom na nemeckú hospodársku politiku. Experti ako potenciálne riešenie navrhujú vytvoriť spoločný európsky fond, cez ktorý by sa nasledujúcich päť rokov refinancovali krajiny. Fond by mal životnosť 25 rokov a postupne by sa tam presunul všetok dlh krajín, ktorý presahuje 60 percent ich HDP, čím by dosiahol predpokladanú veľkosť 2,35 bilióna eur. Dlh v tomto fonde by bol garantovaný všetkými krajinami, pričom každá z nich by ho musela eliminovať. Krajiny by na 20 percent dlhu, ktorý do fondu presunuli, museli poskytnúť kolaterál vo forme zlata alebo devízových rezerv. Ak by neplnili konsolidačný plán, automaticky by vstúpili do platnosti opatrenia ako zvýšenie DPH alebo daní z príjmov, z ktorých výnos by nešiel do rozpočtu krajiny, ale priamo do fondu.
Žiaľ, ani Nemecko si zatiaľ nevie predstaviť iné riešenie, než akým je ďalšia centralizácia. Zároveň nechce vojsť do histórie ako hrobár eura. Ale nerado by pustilo z ruky peňaženku bez toho, aby získalo aspoň nejakú kontrolu nad verejnými financiami ostatných krajín. Strategickým nástrojom v príprave na vyjednávania o fiškálnej únii sa stala aj Európska centrálna banka. Vidina masívnejších nákupov dlhopisov za dverami čakajúcej ECB je pre mnohé štáty lákadlom, ktoré ich má posunúť bližšie k podpisu nových zmlúv. Tento cukor Francúzsku a ostatným dôležitým hráčom prisľúbil v poslednom prejave aj nový prezident ECB Mario Draghi, čo bol, vzhľadom na údajnú nezávislosť a konzervatívnosť ECB, prekvapivý krok. Predtým, než dôjde k zásadným opatreniam v monetárnej politike, však chce vidieť „pokrok smerom ku kompaktnému fiškálnemu celku.“ .plán B
K úspechu summitu, ktorého výsledky v čase písania tohto textu neboli ešte známe, mohla prispieť aj ratingová agentúra S&P. Tá si vybrala najlepší možný čas na oznámenie svojho výhľadu na veľký európsky ratingový masaker. Pohrozila, že v prípade absencie dôveryhodného riešenia hneď po summite poznižuje ratingy takmer celej eurozóne (15 zo 17 krajín). Zníženie ratingu sa má týkať všetkých krajín, ktorým ešte zostal najlepší rating AAA a dokonca aj samotného eurovalu. Slovenská Národná banka preto mala mať už včera nachystaný plán B pre prípad náhlej smrti eura.
Prípadné vytvorenie užšej fiškálnej únie nebude dobrou správou pre Európu. Nevyhnutná reštrukturalizácia dlhov sa len posunie do budúcnosti, pričom neskôr bude ešte drahšia. Fiškálna únia bude pri absencii homogénneho európskeho voličstva extrémne nestabilná a rozsype sa na prvých radikálnejších úsporných opatreniach. Referendám sa chvíľu vyhýbať dá, no chýbajúca legitimita európskej vlády u obyvateľstva skôr či neskôr tento experiment dobehne. Namiesto ďalšej centralizácie potrebuje Európa radikálnu dereguláciu, liberalizáciu trhov, elimináciu prebujnenej byrokracie a prerastených sociálnych systémov, ktoré sú pri súčasnej ekonomickej výkonnosti nefinancovateľné. Slovensko by sa suverenity v daňových otázkach určite vzdávať nemalo. Európu čaká dlhé obdobie bolestivo nízkeho rastu. Bude platiť účty za následky nezvládnutého projektu eura a jeho devastujúcich dopadov na finančný sektor. Zachovanie nízkych daní môže byť našou jedinou nádejou na rýchlejší hospodársky rast, ktorý nie je založený len na korumpujúcich a neefektívnych verejných projektoch, financovaných z európskych transferov. Autor je ekonóm, pracuje v inštitúte INESS
Práve zástancovia vízie Európy ako centrálne riadenej superveľmoci sa snažia dnešnú situáciu interpretovať ako problém iba s dvoma riešeniami. Ďalšia centralizácia alebo vojna. Decentralizované riešenie, teda individuálne bankroty nesolventných krajín a následné postupné čistenie národných bankových systémov prístupom „padni, komu padni“ politici od začiatku ignorujú. Po dvoch rokoch zlých diagnóz a ešte horších riešení, ktoré priviedli euro na pokraj zániku, prichádza kľúčový summit, ktorý mal priniesť ďalší centralizačný skok smerom k fiškálnej únii.
Nemecko ako vlastník poslednej fungujúcej kreditnej karty zobralo udalosti do vlastných rúk a pripravilo zásadné zmeny vo fungovaní únie: nový model Paktu stability a trestu. Teda prísnejšie a automaticky aplikovateľné tresty za nedodržiavanie centrálne vytýčených konsolidačných plánov. Pohľad do nemeckej kuchyne nám môže poskytnúť posledná výročná správa German Council of Economic Experts, akademického inštitútu so zásadným vplyvom na nemeckú hospodársku politiku. Experti ako potenciálne riešenie navrhujú vytvoriť spoločný európsky fond, cez ktorý by sa nasledujúcich päť rokov refinancovali krajiny. Fond by mal životnosť 25 rokov a postupne by sa tam presunul všetok dlh krajín, ktorý presahuje 60 percent ich HDP, čím by dosiahol predpokladanú veľkosť 2,35 bilióna eur. Dlh v tomto fonde by bol garantovaný všetkými krajinami, pričom každá z nich by ho musela eliminovať. Krajiny by na 20 percent dlhu, ktorý do fondu presunuli, museli poskytnúť kolaterál vo forme zlata alebo devízových rezerv. Ak by neplnili konsolidačný plán, automaticky by vstúpili do platnosti opatrenia ako zvýšenie DPH alebo daní z príjmov, z ktorých výnos by nešiel do rozpočtu krajiny, ale priamo do fondu.
Žiaľ, ani Nemecko si zatiaľ nevie predstaviť iné riešenie, než akým je ďalšia centralizácia. Zároveň nechce vojsť do histórie ako hrobár eura. Ale nerado by pustilo z ruky peňaženku bez toho, aby získalo aspoň nejakú kontrolu nad verejnými financiami ostatných krajín. Strategickým nástrojom v príprave na vyjednávania o fiškálnej únii sa stala aj Európska centrálna banka. Vidina masívnejších nákupov dlhopisov za dverami čakajúcej ECB je pre mnohé štáty lákadlom, ktoré ich má posunúť bližšie k podpisu nových zmlúv. Tento cukor Francúzsku a ostatným dôležitým hráčom prisľúbil v poslednom prejave aj nový prezident ECB Mario Draghi, čo bol, vzhľadom na údajnú nezávislosť a konzervatívnosť ECB, prekvapivý krok. Predtým, než dôjde k zásadným opatreniam v monetárnej politike, však chce vidieť „pokrok smerom ku kompaktnému fiškálnemu celku.“ .plán B
K úspechu summitu, ktorého výsledky v čase písania tohto textu neboli ešte známe, mohla prispieť aj ratingová agentúra S&P. Tá si vybrala najlepší možný čas na oznámenie svojho výhľadu na veľký európsky ratingový masaker. Pohrozila, že v prípade absencie dôveryhodného riešenia hneď po summite poznižuje ratingy takmer celej eurozóne (15 zo 17 krajín). Zníženie ratingu sa má týkať všetkých krajín, ktorým ešte zostal najlepší rating AAA a dokonca aj samotného eurovalu. Slovenská Národná banka preto mala mať už včera nachystaný plán B pre prípad náhlej smrti eura.
Prípadné vytvorenie užšej fiškálnej únie nebude dobrou správou pre Európu. Nevyhnutná reštrukturalizácia dlhov sa len posunie do budúcnosti, pričom neskôr bude ešte drahšia. Fiškálna únia bude pri absencii homogénneho európskeho voličstva extrémne nestabilná a rozsype sa na prvých radikálnejších úsporných opatreniach. Referendám sa chvíľu vyhýbať dá, no chýbajúca legitimita európskej vlády u obyvateľstva skôr či neskôr tento experiment dobehne. Namiesto ďalšej centralizácie potrebuje Európa radikálnu dereguláciu, liberalizáciu trhov, elimináciu prebujnenej byrokracie a prerastených sociálnych systémov, ktoré sú pri súčasnej ekonomickej výkonnosti nefinancovateľné. Slovensko by sa suverenity v daňových otázkach určite vzdávať nemalo. Európu čaká dlhé obdobie bolestivo nízkeho rastu. Bude platiť účty za následky nezvládnutého projektu eura a jeho devastujúcich dopadov na finančný sektor. Zachovanie nízkych daní môže byť našou jedinou nádejou na rýchlejší hospodársky rast, ktorý nie je založený len na korumpujúcich a neefektívnych verejných projektoch, financovaných z európskych transferov. Autor je ekonóm, pracuje v inštitúte INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.