Počas Studenej vojny sa Západ snažil neustupovať Sovietskemu zväzu, no pamäťová stopa a mentalita v čomsi ostala dodnes. Po etnických čistkách v Bosne pred rokom 1995 použila Clintonova administratíva v roku 1998 v reakcii na podobný vývoj v Kosove analógiu s appeasementom – a výsledkom bol zásah NATO proti Miloševičovmu Srbsku. A appeasement je aj živou súčasťou amerického predvolebného zápasu. Minulý týždeň štyria uchádzači o republikánsku nomináciu na prezidenta – Newt Gingrich, Mitt Romney, Rick Santorum a Michelle Bachman – označili zahraničnú politiku prezidenta Obamu za appeasement. Rozmenené na drobné, kandidáti prezidentovi vytýkajú najmä ochotu rokovať s Iránom a to, že nestojí za Izraelom tak razantne, ako za ním stáli jeho predchodcovia.
Nie každá analógia je však vydarená. Je pravda, že Obama dostal Nobelovu cenu za mier. Zároveň však nikdy nevylúčil možnosť vojenského útoku na Irán, zmnohonásobil útoky bezpilotnými lietadlami na teroristické tábory v mnohých krajinách, nechal zlikvidovať väčšinu vedenia al-Káidy vrátane Usámu bin Ládina a zapojil sa aj do vojenských akcií v Líbyi. Časť domácich a zahraničných spojencov či kvázispojencov pritom Obamu kritizuje za to, že americké lietadlá až príliš často pri svojich útokoch zasiahnu nevinné obete, než aby boli príliš zdržanlivé a opatrné.
Navyše, kritici Obamovho appeasementu majú vo svojich radoch kandidáta iného kalibru. Ron Paul, inak zarytý libertarián a jeden z politikov, ktorý dlhé roky nemení svoje názory, nadväzuje na inú americkú tradíciu – na izolacionizmus. Podľa Paula by sa Američania mali stiahnuť z väčšiny svojich vojenských základní, prestať sa starať do toho, čo sa deje vo svete a venovať sa vlastným problémom. Ron Paul bol dlho v úzadí republikánskej kandidátky, v niektorých štátoch je však na druhom či treťom mieste v blížiacich sa primárkach. Ak mnohým republikánskym voličom neprekáža Paulov izolacionizmus, zrejme znesú aj Obamovu zdanlivú zdržanlivosť pri použití vojenskej sily. Republikánska kritika prezidenta je teda účinnejšia, keď sa zameria na jeho domácu politiku.
Nie každá analógia je však vydarená. Je pravda, že Obama dostal Nobelovu cenu za mier. Zároveň však nikdy nevylúčil možnosť vojenského útoku na Irán, zmnohonásobil útoky bezpilotnými lietadlami na teroristické tábory v mnohých krajinách, nechal zlikvidovať väčšinu vedenia al-Káidy vrátane Usámu bin Ládina a zapojil sa aj do vojenských akcií v Líbyi. Časť domácich a zahraničných spojencov či kvázispojencov pritom Obamu kritizuje za to, že americké lietadlá až príliš často pri svojich útokoch zasiahnu nevinné obete, než aby boli príliš zdržanlivé a opatrné.
Navyše, kritici Obamovho appeasementu majú vo svojich radoch kandidáta iného kalibru. Ron Paul, inak zarytý libertarián a jeden z politikov, ktorý dlhé roky nemení svoje názory, nadväzuje na inú americkú tradíciu – na izolacionizmus. Podľa Paula by sa Američania mali stiahnuť z väčšiny svojich vojenských základní, prestať sa starať do toho, čo sa deje vo svete a venovať sa vlastným problémom. Ron Paul bol dlho v úzadí republikánskej kandidátky, v niektorých štátoch je však na druhom či treťom mieste v blížiacich sa primárkach. Ak mnohým republikánskym voličom neprekáža Paulov izolacionizmus, zrejme znesú aj Obamovu zdanlivú zdržanlivosť pri použití vojenskej sily. Republikánska kritika prezidenta je teda účinnejšia, keď sa zameria na jeho domácu politiku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.