Keď pred piatimi rokmi vyšiel album Mariána Vargu s Moyzesovým kvartetom, zostal som v miernych rozpakoch: okrem pár výnimiek obsahoval inštrumentálne akustické verzie Vargových piesní, pričom ich divokú krásu posunul až na samú hranicu toho, čo sa zvykne označovať ako „easy listening". Teda hudba, ktorá vám pripomína staré dobré časy, je remeselne dokonalá, poslucháča neurazí, ale ani výraznejšie nezasiahne.
Preto som avizovaný album Noneto + Marián Varga očakával s istými obavami. Nebude to len ďalšia variácia na ľahko počúvateľné „piesne bez slov"?
Po zhliadnutí „krstného koncertu" a niekoľkonásobnom vypočutí albumu rád konštatujem, že obavy sa nenaplnili. Hoci v istom zmysle skutočne ide o ďalšiu variáciu predchádzajúceho moyzesovského albumu – hudobný skladateľ Marek Spusta znovu aranžoval Mariánove piesne s pokorou pred originálmi, vďaka čomu to. čo počujeme, je stále Varga. Rozdiel je vo výbere skladieb, počte hudobníkov a v sláčikovom kvartete, ktorým album vrcholí.
Noneto sa začína Vargovou Domácou úlohou zo Zelenej pošty. V tomto prípade nebolo treba nič aranžovať: tínedžer Varga presne takto konzervatoristickú domácu úlohu skomponoval. Klavír (škoda, že aspoň na albume nie je akustický), sláčikové kvarteto a dychové kvinteto. Hravá, takmer detsky pôsobiaca hudba s krásnou farebnosťou sláčikov a dychov. Nasleduje desať piesní zo všetkých období Vargovej tvorby (od albumu Zvonky zvoňte cez Cyrana z predmestia až po Labutie piesne). Ide však o pesničky, ktorým akustická, sláčikovo-dychová verzia veľmi pristane. Skôr ako o akustické „cover verzie" teda ide o návrat k podstate. A tá podstata je vskutku fascinujúca. Vargove piesne tvoria zvukovú stopu našich životov, zvykli sme si na ne. Všeličo nám pripomínajú, hovoria k nám Hammelovým hlasom a Peterajovými textami. Počúvajúc Noneto však človek vníma ich hudobnú bohatosť. Ľahké, no pritom neopočúvateľné melódie z muzikálu Cyrano z predmestia, detská čistota pesničiek Náhle alebo Možno, že ma rada máš, harmonická bohatosť Labutích piesní či Srdca zo zrkadla. Všetko to je, samozrejme, aj v spievaných verziách, na Nonete to však stojí v popredí.
Bratislavské dychové kvinteto, vedené hobojistom Igorom Fáberom, je ďalším veľkým plusom albumu. Flauta, hoboj, klarinet, fagot a lesný roh dávajú Vargovým pesničkám to, čo je obsiahnuté už v ich genetickej informácii: farebnosť akustických, hlavne „drevených" dychových nástrojov, ktorú nemožno nahradiť žiadnym klávesovým efektom. Marián Varga totiž nikdy neprestal byť komponistom klasického strihu. Aj keď hral s rockovou kapelou, jeho skladby mali „klasické" kvality: išlo v nich vždy skôr o harmónie, hudobné témy a premyslené štruktúry než o improvizáciu, zvukové plochy či rockové rify. Sláčiky a dychy tak vracajú jeho piesne do podoby, v akej pravdepodobne úplne na začiatku zneli v jeho hlave – so všetkými farebnými odtieňmi
a zvukovými nuansami.
Album vrcholí Vargovým sláčikovým kvartetom Quattro Movimenti per 4 archi. Štyri krátke časti, štyri „pohyby" (ako ich Marián nazýva) sú esenciálnou ukážkou Vargovej tvorby. Priam rockersky burcujúce Allegro so sugestívnym rytmickým vzorcom, pokojné akordy Adagia, hravé Andantino a takmer minimalistické Commodo s náznakom dramatickosti. Hudba, v ktorej sa napriek komponistickému majstrovstu nestratil detský úžas.
Noneto hrajúce s Mariánom Vargom jeho piesne a Moyzesove kvarteto hrajúce Vargove Štyri pohyby. Hudba, ktorá aj bez slov silno hovorí. Marián Varga + Noneto Pavian Records, 2011.
Preto som avizovaný album Noneto + Marián Varga očakával s istými obavami. Nebude to len ďalšia variácia na ľahko počúvateľné „piesne bez slov"?
Po zhliadnutí „krstného koncertu" a niekoľkonásobnom vypočutí albumu rád konštatujem, že obavy sa nenaplnili. Hoci v istom zmysle skutočne ide o ďalšiu variáciu predchádzajúceho moyzesovského albumu – hudobný skladateľ Marek Spusta znovu aranžoval Mariánove piesne s pokorou pred originálmi, vďaka čomu to. čo počujeme, je stále Varga. Rozdiel je vo výbere skladieb, počte hudobníkov a v sláčikovom kvartete, ktorým album vrcholí.
Noneto sa začína Vargovou Domácou úlohou zo Zelenej pošty. V tomto prípade nebolo treba nič aranžovať: tínedžer Varga presne takto konzervatoristickú domácu úlohu skomponoval. Klavír (škoda, že aspoň na albume nie je akustický), sláčikové kvarteto a dychové kvinteto. Hravá, takmer detsky pôsobiaca hudba s krásnou farebnosťou sláčikov a dychov. Nasleduje desať piesní zo všetkých období Vargovej tvorby (od albumu Zvonky zvoňte cez Cyrana z predmestia až po Labutie piesne). Ide však o pesničky, ktorým akustická, sláčikovo-dychová verzia veľmi pristane. Skôr ako o akustické „cover verzie" teda ide o návrat k podstate. A tá podstata je vskutku fascinujúca. Vargove piesne tvoria zvukovú stopu našich životov, zvykli sme si na ne. Všeličo nám pripomínajú, hovoria k nám Hammelovým hlasom a Peterajovými textami. Počúvajúc Noneto však človek vníma ich hudobnú bohatosť. Ľahké, no pritom neopočúvateľné melódie z muzikálu Cyrano z predmestia, detská čistota pesničiek Náhle alebo Možno, že ma rada máš, harmonická bohatosť Labutích piesní či Srdca zo zrkadla. Všetko to je, samozrejme, aj v spievaných verziách, na Nonete to však stojí v popredí.
Bratislavské dychové kvinteto, vedené hobojistom Igorom Fáberom, je ďalším veľkým plusom albumu. Flauta, hoboj, klarinet, fagot a lesný roh dávajú Vargovým pesničkám to, čo je obsiahnuté už v ich genetickej informácii: farebnosť akustických, hlavne „drevených" dychových nástrojov, ktorú nemožno nahradiť žiadnym klávesovým efektom. Marián Varga totiž nikdy neprestal byť komponistom klasického strihu. Aj keď hral s rockovou kapelou, jeho skladby mali „klasické" kvality: išlo v nich vždy skôr o harmónie, hudobné témy a premyslené štruktúry než o improvizáciu, zvukové plochy či rockové rify. Sláčiky a dychy tak vracajú jeho piesne do podoby, v akej pravdepodobne úplne na začiatku zneli v jeho hlave – so všetkými farebnými odtieňmi
a zvukovými nuansami.
Album vrcholí Vargovým sláčikovým kvartetom Quattro Movimenti per 4 archi. Štyri krátke časti, štyri „pohyby" (ako ich Marián nazýva) sú esenciálnou ukážkou Vargovej tvorby. Priam rockersky burcujúce Allegro so sugestívnym rytmickým vzorcom, pokojné akordy Adagia, hravé Andantino a takmer minimalistické Commodo s náznakom dramatickosti. Hudba, v ktorej sa napriek komponistickému majstrovstu nestratil detský úžas.
Noneto hrajúce s Mariánom Vargom jeho piesne a Moyzesove kvarteto hrajúce Vargove Štyri pohyby. Hudba, ktorá aj bez slov silno hovorí. Marián Varga + Noneto Pavian Records, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.