„Za posledné roky je Izrael svedkom explózie džezu a world music, tunajšia scéna je jednou z najbohatších a najdynamickejších na svete, predovšetkým vďaka multietnickej izraelskej spoločnosti,“ hovorí Barak Weiss, riaditeľ Israel International Exposure for Jazz and World Music. .mládež
Na Barakovi aj ďalších členoch jeho tímu, stále usmiatej Noe či Naame, ktorá po skončení festivalu narukuje do armády, vidno, že sú na svoj projekt hrdí. S nadšením rozprávajú o myšlienke predstaviť ihudbu Izraela svetu, o programe i jednotlivých muzikantoch. Nemôžeme sa netešiť. Program sa začína v jeruzalemskom klube Yellow Submarine. Bol založený Jeruzalemskou nadáciou v roku 1991 a funguje nielen ako klasický klub, ale dáva možnosť aj mladým hudobníkom, ktorí sa tu môžu stretávať a pod dozorom známych osobností domácej scény aj cvičiť, skúšať a najmä – hrať. Na pódiu sa objavilo hneď niekoľko (takmer) detí, ktorá si zahrali so svojimi vzormi. Aj publikum počas prvého večera festivalu tvorili z veľkej časti tínedžeri, ktorí spontánne reagovali na každý zaujímavý hudobný kúsok.
Väčšinu publika však tvoria profesionáli z brandže, ktorí nevzrušene sledujú koncerty z prvých radov. Za nimi bežní návštevníci. Kým tí prví tlieskajú aspoň na konci skladieb, zadné rady často vstávajú a aplaudujú aj počas vydarených sólových pasáži. Miestne publikum má zase svojich miláčikov, takže sa častokrát pretlačí pod pódium a tancuje. Izraelská džezová scéna je pyšná na svojich „odchovancov“, z ktorých sa mnohí presadili aj za hranicami, mnohí z nich žijú a pracujú v (nielen) hudobnej metropole, New Yorku. Saxofonisti Eli Degibri a Uri Gurvich, flautistka Hadar Noiberg, pianista Omri Mor, trubkár Itamar Borochov, trombonista Avi Lebovich s big bandom, tí všetci boli lákadlami programu. Worldmusicovské obsadenie bolo zase rôznorodé, ako krajina sama – či už Alaev Family, pochádzajúca z Tadžikistanu, skupina Shabate, hrajúca silný afrobeat, miestni mladíci Ramzeilach, označujúci svoju tvorbu ako hardcore klezmer, ale aj štyria starešinovia, spievajúci pod značkou Jish zamatové melódie striedavo v hebrejčine a arabčine. Po každom krátkom koncerte nasleduje debata s týmito umelcami – buď len s lídrom, alebo s celou kapelou. Príjemné spestrenie – nielen pre ľudí z brandže, ale určite aj pre divákov, ktorí sa najskôr nesmelo, ale postupne s väčším a väčším záujmom vypytujú na všetko možné. Od hudobných vzorov až po typ náustkov do saxofónu. Vidno, že v hudbe sa vyznajú.
Aké je to, hrať ráno pred takýmto publikom? O ktorom viete, že vás sleduje a vyberá si? Bavíme sa po skončení programu so saxofonistom Uri Gurvichom. Tichý sympaťák, žijúci v New Yorku, má na konte množstvo odborných ocenení a koncerty po celom svete. „Samozrejme, ten čas je zvláštny,“ pousmeje sa. „Ale o publiku človek nepremýšľa, hrá tak, ako inokedy. Vždy je to len o hudbe, o tom, ako ju cítite.“ .všehochuť
Jeruzalem. Každý o ňom niečo vie, videli sme dokumenty, čítali knihy, reportáže. Subjektívny zážitok je však niečo úplne iné. Prechádzame sa starým mestom a počúvame sprievodcu. Sú medzi nami ľudia z Ázie, Američania – z Južnej aj Severnej Ameriky, množstvo Európanov, či už z východnej alebo západnej časti, ale aj zástupca festivalu z Etiópie. Totálny mix. Rovnako ako toto mesto. Tak ako sa my striedame v skupinkách, zoznamujeme sa a debatujeme, tak tu žijú ľudia rôznych vierovyznaní, rôzneho pohľadu na pravdu, život, kultúru a najmä náboženstvo. Keďže program festivalu je nabitý a času nemáme veľa, sprievodca nám ukazuje najdôležitejšie miesta Jeruzalemu. Chrám Božieho hrobu – hádam najposvätnejšie miesto kresťanov, posvätný židovský Múr nárekov, ale i Chrámovej hory s moslimskými mešitami. „Nebál si sa sem ísť?“ pýta sa ma o niekoľko dní Izraelčan Jeremy. Priznám sa, otázka ma prekvapila, keďže každá zahraničná cesta vždy bola len radosťou z možnosti vidieť a poznať niečo nové, bezpečnosť tejto krajiny mi pred odchodom ani nenapadla. A aj keď sme pri prechádzke mestom videli ozbrojencov, strach som necítil. Len taký zváštny pocit z miesta, ktoré je tak nádherne premiešané a pritom cítiť hranice v jeho vnútri.
Program pokračuje v Tel Avive, v klube Levontin 7. Je z úplne iného súdka ako Yellow Submarine. Vonku vyložené kreslo a zopár stoličiek, ľudia posedávajú aj postávajú, pofajčievajú, popíjajú pivko či kávičku. Po troch dňoch dažďa vyšlo aspoň na chvíľu slnko, a tak nečudo, že väčšina je vonku a bar na prízemí je prázdny. Schody nás zavedú do podzemia, kde je malý „špinavý“ klub. A aj atmoféra je tu hneď iná, najmä, keď sa na pódiu postaví duo Malox – bubeník Hagai Freshtman a saxofonista Eyal Talmudi (hral tento rok v lete aj na Bažant Pohode so skupinou Oy Division) hrajú v punkovom rytme, je to niečo úplne iné, ako uhladené vystúpenia predtým. Vidno, že v Levontin 7 sú ako doma. Vidíme ďalšiu z tvári izraelskej všehochuti.
Aby sme tých koncertov nemali málo, necháme sa domácimi nahovoriť na návštevu prestížneho telavivského klubu Barby. Po dlhšom čakaní v mrholení v rade v úzkej uličke, pred nevábne vyzerajúcou budovou, sa dostávame dnu – pochmúrna vonkajšia nálada sa mení na elektrizujúcu atmosféru. Bývalá priemyselná budova je premenená na klub s asi tisícovou kapacitou, s balkónmi a barmi. Práve sa začína koncert miestnej funkovej kapely Funk´n´stein, klub je nabitý do posledného miestečka, dav sa vlní a pulzuje od prvých tónov početného zoskupenia. Farebné kostýmy, silné groovy, tanečné kreácie, bohaté dychy – niečo pre fanúšikov oldschoolového funky. Divoká párty, typická pre Tel Aviv, ktorý je, na rozdiel od tichšieho Jeruzalemu, mestom s pulzujúcim nočným životom.
Pred poslednými koncertami Exposure sa bar v Levontin7 zapĺňa agentmi a manažérmi kapiel. Nielen tých, ktoré dostali šancu na pódiach dvoch izraelských klubov, ale aj mnohých ďalších. Opäť tu panuje čulý ruch, každý drží v ruke množstvo cédečiek, predierame sa medzi sebou, predstavujeme sa. Nasledujú zdvorilostné frázy a napokon príjemné debaty. O hudbe, koncertoch, festivaloch. Debaty s ľuďmi, ktorí sú síce, svojím spôsobom, obchodníci, no hudbu majú radi. A to je to hlavné. Autor je organizátor festivalu Bažant Pohoda.
Na Barakovi aj ďalších členoch jeho tímu, stále usmiatej Noe či Naame, ktorá po skončení festivalu narukuje do armády, vidno, že sú na svoj projekt hrdí. S nadšením rozprávajú o myšlienke predstaviť ihudbu Izraela svetu, o programe i jednotlivých muzikantoch. Nemôžeme sa netešiť. Program sa začína v jeruzalemskom klube Yellow Submarine. Bol založený Jeruzalemskou nadáciou v roku 1991 a funguje nielen ako klasický klub, ale dáva možnosť aj mladým hudobníkom, ktorí sa tu môžu stretávať a pod dozorom známych osobností domácej scény aj cvičiť, skúšať a najmä – hrať. Na pódiu sa objavilo hneď niekoľko (takmer) detí, ktorá si zahrali so svojimi vzormi. Aj publikum počas prvého večera festivalu tvorili z veľkej časti tínedžeri, ktorí spontánne reagovali na každý zaujímavý hudobný kúsok.
Väčšinu publika však tvoria profesionáli z brandže, ktorí nevzrušene sledujú koncerty z prvých radov. Za nimi bežní návštevníci. Kým tí prví tlieskajú aspoň na konci skladieb, zadné rady často vstávajú a aplaudujú aj počas vydarených sólových pasáži. Miestne publikum má zase svojich miláčikov, takže sa častokrát pretlačí pod pódium a tancuje. Izraelská džezová scéna je pyšná na svojich „odchovancov“, z ktorých sa mnohí presadili aj za hranicami, mnohí z nich žijú a pracujú v (nielen) hudobnej metropole, New Yorku. Saxofonisti Eli Degibri a Uri Gurvich, flautistka Hadar Noiberg, pianista Omri Mor, trubkár Itamar Borochov, trombonista Avi Lebovich s big bandom, tí všetci boli lákadlami programu. Worldmusicovské obsadenie bolo zase rôznorodé, ako krajina sama – či už Alaev Family, pochádzajúca z Tadžikistanu, skupina Shabate, hrajúca silný afrobeat, miestni mladíci Ramzeilach, označujúci svoju tvorbu ako hardcore klezmer, ale aj štyria starešinovia, spievajúci pod značkou Jish zamatové melódie striedavo v hebrejčine a arabčine. Po každom krátkom koncerte nasleduje debata s týmito umelcami – buď len s lídrom, alebo s celou kapelou. Príjemné spestrenie – nielen pre ľudí z brandže, ale určite aj pre divákov, ktorí sa najskôr nesmelo, ale postupne s väčším a väčším záujmom vypytujú na všetko možné. Od hudobných vzorov až po typ náustkov do saxofónu. Vidno, že v hudbe sa vyznajú.
Aké je to, hrať ráno pred takýmto publikom? O ktorom viete, že vás sleduje a vyberá si? Bavíme sa po skončení programu so saxofonistom Uri Gurvichom. Tichý sympaťák, žijúci v New Yorku, má na konte množstvo odborných ocenení a koncerty po celom svete. „Samozrejme, ten čas je zvláštny,“ pousmeje sa. „Ale o publiku človek nepremýšľa, hrá tak, ako inokedy. Vždy je to len o hudbe, o tom, ako ju cítite.“ .všehochuť
Jeruzalem. Každý o ňom niečo vie, videli sme dokumenty, čítali knihy, reportáže. Subjektívny zážitok je však niečo úplne iné. Prechádzame sa starým mestom a počúvame sprievodcu. Sú medzi nami ľudia z Ázie, Američania – z Južnej aj Severnej Ameriky, množstvo Európanov, či už z východnej alebo západnej časti, ale aj zástupca festivalu z Etiópie. Totálny mix. Rovnako ako toto mesto. Tak ako sa my striedame v skupinkách, zoznamujeme sa a debatujeme, tak tu žijú ľudia rôznych vierovyznaní, rôzneho pohľadu na pravdu, život, kultúru a najmä náboženstvo. Keďže program festivalu je nabitý a času nemáme veľa, sprievodca nám ukazuje najdôležitejšie miesta Jeruzalemu. Chrám Božieho hrobu – hádam najposvätnejšie miesto kresťanov, posvätný židovský Múr nárekov, ale i Chrámovej hory s moslimskými mešitami. „Nebál si sa sem ísť?“ pýta sa ma o niekoľko dní Izraelčan Jeremy. Priznám sa, otázka ma prekvapila, keďže každá zahraničná cesta vždy bola len radosťou z možnosti vidieť a poznať niečo nové, bezpečnosť tejto krajiny mi pred odchodom ani nenapadla. A aj keď sme pri prechádzke mestom videli ozbrojencov, strach som necítil. Len taký zváštny pocit z miesta, ktoré je tak nádherne premiešané a pritom cítiť hranice v jeho vnútri.
Program pokračuje v Tel Avive, v klube Levontin 7. Je z úplne iného súdka ako Yellow Submarine. Vonku vyložené kreslo a zopár stoličiek, ľudia posedávajú aj postávajú, pofajčievajú, popíjajú pivko či kávičku. Po troch dňoch dažďa vyšlo aspoň na chvíľu slnko, a tak nečudo, že väčšina je vonku a bar na prízemí je prázdny. Schody nás zavedú do podzemia, kde je malý „špinavý“ klub. A aj atmoféra je tu hneď iná, najmä, keď sa na pódiu postaví duo Malox – bubeník Hagai Freshtman a saxofonista Eyal Talmudi (hral tento rok v lete aj na Bažant Pohode so skupinou Oy Division) hrajú v punkovom rytme, je to niečo úplne iné, ako uhladené vystúpenia predtým. Vidno, že v Levontin 7 sú ako doma. Vidíme ďalšiu z tvári izraelskej všehochuti.
Aby sme tých koncertov nemali málo, necháme sa domácimi nahovoriť na návštevu prestížneho telavivského klubu Barby. Po dlhšom čakaní v mrholení v rade v úzkej uličke, pred nevábne vyzerajúcou budovou, sa dostávame dnu – pochmúrna vonkajšia nálada sa mení na elektrizujúcu atmosféru. Bývalá priemyselná budova je premenená na klub s asi tisícovou kapacitou, s balkónmi a barmi. Práve sa začína koncert miestnej funkovej kapely Funk´n´stein, klub je nabitý do posledného miestečka, dav sa vlní a pulzuje od prvých tónov početného zoskupenia. Farebné kostýmy, silné groovy, tanečné kreácie, bohaté dychy – niečo pre fanúšikov oldschoolového funky. Divoká párty, typická pre Tel Aviv, ktorý je, na rozdiel od tichšieho Jeruzalemu, mestom s pulzujúcim nočným životom.
Pred poslednými koncertami Exposure sa bar v Levontin7 zapĺňa agentmi a manažérmi kapiel. Nielen tých, ktoré dostali šancu na pódiach dvoch izraelských klubov, ale aj mnohých ďalších. Opäť tu panuje čulý ruch, každý drží v ruke množstvo cédečiek, predierame sa medzi sebou, predstavujeme sa. Nasledujú zdvorilostné frázy a napokon príjemné debaty. O hudbe, koncertoch, festivaloch. Debaty s ľuďmi, ktorí sú síce, svojím spôsobom, obchodníci, no hudbu majú radi. A to je to hlavné. Autor je organizátor festivalu Bažant Pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.