Školský rok 1976/1977. Gymnázium Žilina, Horný val. Naša prvá bé je na námestí, v budove bývalého kláštora. (Tu pred pár desiatkami rokov učiteľoval Dominik Tatarka). V triede sa kúri drevenými polienkami v kachliach. Triedna nás všetkých prihlásila do ZČSSP. Za rohom bufet Dukla. Prvé pivo. Vlastne ho len kupujem spolužiakovi. Je o dve hlavy nižší, jemu by ho nepredali. V januári všeobecné nasadenie proti Charte. Dňa 25. februára znie z mestského rozhlasu Kdepak ty, ptáčku, hnízdo máš. Napadne mi, že to Kája práve spieva všetkým emigrantom.
Neviem sa dočkať najnovšieho čísla časopisu Melodie. Vždy ho komplet celé prečítam, niektoré články viackrát. Tí chlapi mi otvárajú svet, ktorému celkom nerozumiem. Ale je fascinujúci a oni sú skvelí. Verím im. Ten tajomný svet sa pretína so žilinskom realitou vo výklade kníhkupectva Slovenská kniha. Medzi knihami je pár elpéčiek. Na obale jednej z nich sympaťák Vladimír Mišík. Platňa nestojí obvyklých 44 Kčs ale rovných 50. Pár týždňov mi trvá, kým ich našetrím z vreckového. Potom kladiem platňu na tanier gramofónu. Plný očakávaní. A šok. Nerozumiem. Ako to hrajú? O čom to ten Mišík spieva? Toto tí chlapíci z Melodie tak vychválili? Ihla putuje zo stredu opäť na začiatok.
Chytám sa na Jednohubky. Tie husle sú také... zvláštne. Proč ta růže uvadá. Text Jiří Suchý. Jediné meno, ktoré mi niečo hovorí. Ale tie slová... Napísal to vôbec on?
V ten deň som ten album počul asi desaťkrát. A začínal som chápať. Prešiel som bránou do sveta svojej hudby.
O pár mesiacov neskôr sa celé gymnázium sťahuje. Zhodou okolností sa ocitám v malej miestnosti vedľa riaditeľne. V nej školský rozhlas – tajuplné zariadenie veľkosti menšej skrine. A vedľa pár pohodených singlov bez obalov. Jeden, úplne celý čierny, beriem do rúk. The Beatles. Píše sa rok 1977. Žilina. Žiadna rakúska televízia, žiadne Ö3, úplne nič. Žiadny starší súrodenec. Nemám ani najmenšej potuchy, že existujú nejakí Plastici alebo Sex Pistols. Help / I'm down. Vladimír Michal je šéf siete kníhkupectiev a vydavateľstva Artforum.
Neviem sa dočkať najnovšieho čísla časopisu Melodie. Vždy ho komplet celé prečítam, niektoré články viackrát. Tí chlapi mi otvárajú svet, ktorému celkom nerozumiem. Ale je fascinujúci a oni sú skvelí. Verím im. Ten tajomný svet sa pretína so žilinskom realitou vo výklade kníhkupectva Slovenská kniha. Medzi knihami je pár elpéčiek. Na obale jednej z nich sympaťák Vladimír Mišík. Platňa nestojí obvyklých 44 Kčs ale rovných 50. Pár týždňov mi trvá, kým ich našetrím z vreckového. Potom kladiem platňu na tanier gramofónu. Plný očakávaní. A šok. Nerozumiem. Ako to hrajú? O čom to ten Mišík spieva? Toto tí chlapíci z Melodie tak vychválili? Ihla putuje zo stredu opäť na začiatok.
Chytám sa na Jednohubky. Tie husle sú také... zvláštne. Proč ta růže uvadá. Text Jiří Suchý. Jediné meno, ktoré mi niečo hovorí. Ale tie slová... Napísal to vôbec on?
V ten deň som ten album počul asi desaťkrát. A začínal som chápať. Prešiel som bránou do sveta svojej hudby.
O pár mesiacov neskôr sa celé gymnázium sťahuje. Zhodou okolností sa ocitám v malej miestnosti vedľa riaditeľne. V nej školský rozhlas – tajuplné zariadenie veľkosti menšej skrine. A vedľa pár pohodených singlov bez obalov. Jeden, úplne celý čierny, beriem do rúk. The Beatles. Píše sa rok 1977. Žilina. Žiadna rakúska televízia, žiadne Ö3, úplne nič. Žiadny starší súrodenec. Nemám ani najmenšej potuchy, že existujú nejakí Plastici alebo Sex Pistols. Help / I'm down. Vladimír Michal je šéf siete kníhkupectiev a vydavateľstva Artforum.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.