V takejto situácii možno hľadať inšpirácie v historickej tradícii. Tu sa však ponúkajú dva varianty. V 16. storočí bola spoločná Poľsko-litovská únia najväčšou mocnosťou v Európe, ktorej zahraničná politika ovplyvňovala najmenej polovicu kontinentu. V 18. storočí sa však už Poľsko stalo rusko- nemeckým kondomíniom a v oblasti zahraničnej politiky stratilo všetku suverenitu. Neskôr bolo ešte horšie. V rozmedzí rokov 1795 až 1989 sa Poliaci iba 21 rokov tešili nezávislosti. Netreba sa preto čudovať, že po páde komunizmu stála pred vládami vo Varšave naliehavá otázka o mieste krajiny v Európe. Hlavnou dilemou bolo, či trvať na vlastnom hlase a suverenite v zahraničnej politike, alebo sa podriadiť niektorej z veľmocí a snažiť sa zladiť naše záujmy s jej záujmami. V tom prípade však ďalšia otázka znela: Na ktorú veľmoc máme staviť? Na USA, EÚ či Nemecko?
Dejiny poľskej diplomacie za posledných dvadsať rokov sú históriou testovania rôznych variantov. Nájdeme v nich proamerické aj antiamerické momenty, rovnako však aj momenty proruské a protiruské. Všeobecne prevládal názor, že Poľsko musí byť v medzinárodnej politike vážnym hráčom, pričom špeciálny dôraz by malo klásť na priestor na východ od svojich hraníc. V tomto duchu sa nieslo aj angažovanie prezidenta Alexandra Kwasniewského počas Oranžovej revolúcie na Ukrajine v roku 2004, ako aj pomoc prezidenta Lecha Kaczynského Gruzínsku v čase ruskej invázie v roku 2008. Tiež sa predpokladalo, že Poľsko bude zohrávať úlohu regionálneho lídra a vodcu koalície krajín strednej Európy. V týchto bodoch panovala zhoda aj medzi ľavicovou SLD a konzervatívnou stranou Právo a spravodlivosť.
Kvalitatívnu zmenu priniesli až vlády Občianskej platformy, ktorá rezignovala na uskutočňovanie zásadnejšej zahraničnej politiky. Poľské predsedníctvo EÚ sa vyznačuje tým, že je neviditeľné. Hoci práve teraz prebieha zásadný zápas o budúcu podobu EÚ, poľskí politici sú v týchto diskusiach neprítomní. Tuskova vláda sa v priestore na východ zmierila s dominanciou Ruska a v európskych záležitostiach akceptovala primát Nemecka. Snaží sa nedráždiť Berlín ani Moskvu a nakoniec rezignovala aj na zápas o vlastné záujmy, ako je napríklad energetická bezpečnosť. Najlepším príkladom toho je plynovod Nordstream. Ešte pred desiatimi rokmi nazval súčasný poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski túto rusko-nemeckú investíciu novým paktom Ribbentrop – Molotov. Dnes už v nej žiadny problém nevidí.
Dejiny poľskej diplomacie za posledných dvadsať rokov sú históriou testovania rôznych variantov. Nájdeme v nich proamerické aj antiamerické momenty, rovnako však aj momenty proruské a protiruské. Všeobecne prevládal názor, že Poľsko musí byť v medzinárodnej politike vážnym hráčom, pričom špeciálny dôraz by malo klásť na priestor na východ od svojich hraníc. V tomto duchu sa nieslo aj angažovanie prezidenta Alexandra Kwasniewského počas Oranžovej revolúcie na Ukrajine v roku 2004, ako aj pomoc prezidenta Lecha Kaczynského Gruzínsku v čase ruskej invázie v roku 2008. Tiež sa predpokladalo, že Poľsko bude zohrávať úlohu regionálneho lídra a vodcu koalície krajín strednej Európy. V týchto bodoch panovala zhoda aj medzi ľavicovou SLD a konzervatívnou stranou Právo a spravodlivosť.
Kvalitatívnu zmenu priniesli až vlády Občianskej platformy, ktorá rezignovala na uskutočňovanie zásadnejšej zahraničnej politiky. Poľské predsedníctvo EÚ sa vyznačuje tým, že je neviditeľné. Hoci práve teraz prebieha zásadný zápas o budúcu podobu EÚ, poľskí politici sú v týchto diskusiach neprítomní. Tuskova vláda sa v priestore na východ zmierila s dominanciou Ruska a v európskych záležitostiach akceptovala primát Nemecka. Snaží sa nedráždiť Berlín ani Moskvu a nakoniec rezignovala aj na zápas o vlastné záujmy, ako je napríklad energetická bezpečnosť. Najlepším príkladom toho je plynovod Nordstream. Ešte pred desiatimi rokmi nazval súčasný poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski túto rusko-nemeckú investíciu novým paktom Ribbentrop – Molotov. Dnes už v nej žiadny problém nevidí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.