Tak trochu zvláštny je vlastne už začiatok jeho politickej kariéry. Veriaci katolík a učiteľ v Čadci, kde v časoch prvej československej republiky dominovala autonomistická ľudová strana Andreja Hlinku, sa rozhodol vstúpiť do politiky vo farbách oveľa viac na Prahu orientovanej a konfesne skôr evanjelickej agrárnej strany. Po krátkom čase v nej urobil slušnú kariéru a v rokoch 1934 až 1938 už zasadal v Krajinskom zastupiteľstve. V októbri 1938 bol tento, dovtedy presvedčený masarykovec už dokonca jedným z agrárnických signatárov Žilinskej dohody o autonómii Slovenska. .v Povstaní
K samostatnému slovenskému štátu, ktorý vznikol v marci 1939, sa však už Polák od začiatku staval odmietavo. Takmer hneď po jeho vyhlásení sa zapojil do odbojových aktívít. Spčiatku pomáhal českým utečencom z Protektoráru dostať sa cez slovenské územie do Maďarska a Juhoslávie, neskôr sa zapojil aj do politickejších aktivít. Vyšetrovali ho, mesiac si dokonca posedel vo väzení a v roku 1943 ho jeho nadriadení pre politické aktivity poslali do predčasného dôchodku. Polák sa však ešte rozhodne nechystal odpočívať. Ešte v tom istom roku sa zoznámil s podplukovníkom Jánom Golianom a začal fungovať ako jeho politický poradca. Podľa historika Michala Barnovského sa práve Polák pričinil o to, že sa Golian postavil na čelo odboja v slovenskej armáde. Neskôr nechal Golian zariadiť, že Poláka ako záložníka povolali do činnej vojenskej služby a v hodnosti kapitána prevelili na Veliteľstvo pozemného vojska v Banskej Bystrici. Tu fungoval ako spojka medzi vojakmi a politickými odbojovými skupinami. Po vypuknutí Povstania pôsobil v hlavnom štábe povstaleckej armády a stal sa aj členom Slovenskej národnej rady. V tomto najvyšom politickom orgáne Povstania, kde popri komunistoch dominovali najmä evanjelici, bol jediný, ktorý sa aj verejne hlásil ku katolíckemu vierovyznaniu. Po potlačení Povstania prežil Polák zimu s partizánmi v Slovenskom rudohorí a na jar sa mu podarilo dostať už do oslobodených Košíc. .komunistom po ruke
Po vojne začala jeho politická hviezda prudko stúpať. Stal sa členom Predsedníctva SNR a poslancom pražského Národného zhromaždenia. Bol jedným zo zakladateľov Demokratickej strany a v roku 1945 ho zvolili za jej podpredsedu. Okrem toho bol aj predsedom Zväzu vojakov povstania. V rámci DS pôsobil Polák nevypočítateľne, často konal samostatne bez konzultácie s ďalšími ľuďmi z vedenia. Ako katolík napríklad verejne kritizoval Aprílovu dohodu, ktorá predstaviteľom politického katolicizmu umožnila vo voľbách v roku 1946 kandidovať na kandidátke DS. Prijal rétoriku komunistov a často opakoval, že strana by sa mala očistiť od zdiskreditovaných reakčných živlov. Napriek tomu Polák požíval dôveru predsedu DS Jozefa Lettricha. Ten o ňom na oslave jeho päťdesiatych narodenín povedal: „Milan Polák je čestný, charakterný človek, dobrý priateľ a oddaný spolupracovník, pevný národovec, československý vlastenec a úprimný demokrat.“
O niekoľko mesiacov po tomto prípitku Polák svoju stranu a svojich kolegov zradil. Počas krízy vo februári 1948 sa postavil na stranu komunistov, verejne kritizoval DS a podporil Klementa Gottwalda. De facto sa tak podieľal na likvidácii tejto strany. Následne sa stal predsedom bábkovej Strany slovenskej obrody a komunisti ho odmenili aj kreslom povereníka zdravotníctva. Ich dôveru si však nikdy celkom nezískal a Štátna bezpečnosť mu venovala nepretržitú pozornosť. Je možné, že Polák by sa bol napriek čiernej robote pre komunistov z februára 1948, podobne ako predseda Strany slobody Vincent Pokojný, nakoniec stal jednou z obetí politických procesov v 50. rokoch. V roku 1951 však neďaleko Trenčina tragicky zahynul pri autonehode.
K samostatnému slovenskému štátu, ktorý vznikol v marci 1939, sa však už Polák od začiatku staval odmietavo. Takmer hneď po jeho vyhlásení sa zapojil do odbojových aktívít. Spčiatku pomáhal českým utečencom z Protektoráru dostať sa cez slovenské územie do Maďarska a Juhoslávie, neskôr sa zapojil aj do politickejších aktivít. Vyšetrovali ho, mesiac si dokonca posedel vo väzení a v roku 1943 ho jeho nadriadení pre politické aktivity poslali do predčasného dôchodku. Polák sa však ešte rozhodne nechystal odpočívať. Ešte v tom istom roku sa zoznámil s podplukovníkom Jánom Golianom a začal fungovať ako jeho politický poradca. Podľa historika Michala Barnovského sa práve Polák pričinil o to, že sa Golian postavil na čelo odboja v slovenskej armáde. Neskôr nechal Golian zariadiť, že Poláka ako záložníka povolali do činnej vojenskej služby a v hodnosti kapitána prevelili na Veliteľstvo pozemného vojska v Banskej Bystrici. Tu fungoval ako spojka medzi vojakmi a politickými odbojovými skupinami. Po vypuknutí Povstania pôsobil v hlavnom štábe povstaleckej armády a stal sa aj členom Slovenskej národnej rady. V tomto najvyšom politickom orgáne Povstania, kde popri komunistoch dominovali najmä evanjelici, bol jediný, ktorý sa aj verejne hlásil ku katolíckemu vierovyznaniu. Po potlačení Povstania prežil Polák zimu s partizánmi v Slovenskom rudohorí a na jar sa mu podarilo dostať už do oslobodených Košíc. .komunistom po ruke
Po vojne začala jeho politická hviezda prudko stúpať. Stal sa členom Predsedníctva SNR a poslancom pražského Národného zhromaždenia. Bol jedným zo zakladateľov Demokratickej strany a v roku 1945 ho zvolili za jej podpredsedu. Okrem toho bol aj predsedom Zväzu vojakov povstania. V rámci DS pôsobil Polák nevypočítateľne, často konal samostatne bez konzultácie s ďalšími ľuďmi z vedenia. Ako katolík napríklad verejne kritizoval Aprílovu dohodu, ktorá predstaviteľom politického katolicizmu umožnila vo voľbách v roku 1946 kandidovať na kandidátke DS. Prijal rétoriku komunistov a často opakoval, že strana by sa mala očistiť od zdiskreditovaných reakčných živlov. Napriek tomu Polák požíval dôveru predsedu DS Jozefa Lettricha. Ten o ňom na oslave jeho päťdesiatych narodenín povedal: „Milan Polák je čestný, charakterný človek, dobrý priateľ a oddaný spolupracovník, pevný národovec, československý vlastenec a úprimný demokrat.“
O niekoľko mesiacov po tomto prípitku Polák svoju stranu a svojich kolegov zradil. Počas krízy vo februári 1948 sa postavil na stranu komunistov, verejne kritizoval DS a podporil Klementa Gottwalda. De facto sa tak podieľal na likvidácii tejto strany. Následne sa stal predsedom bábkovej Strany slovenskej obrody a komunisti ho odmenili aj kreslom povereníka zdravotníctva. Ich dôveru si však nikdy celkom nezískal a Štátna bezpečnosť mu venovala nepretržitú pozornosť. Je možné, že Polák by sa bol napriek čiernej robote pre komunistov z februára 1948, podobne ako predseda Strany slobody Vincent Pokojný, nakoniec stal jednou z obetí politických procesov v 50. rokoch. V roku 1951 však neďaleko Trenčina tragicky zahynul pri autonehode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.