O viktoriánskej dobe sme sa učili aj na škole. Hlavným dôvodom, prečo sme stále pozerali na tú dobu, bolo zrejme to, že čo sme prežili z 20. storočia, bolo dosť nepríjemné. Dve svetové vojny, či skôr jeden veľký konflikt, ktorý trval od roku 1914 do roku 1945 s hrozivou studenou vojnou za tým. Mali sme prirodzenú potrebu hľadieť späť, na obdobie relatívnej nevinnosti, dlho pred časmi západného frontu a Osvienčimu. Okrem toho, poslední z tých, ktorí si pamätali na viktoriánsku dobu, ktorí ju zažili, boli vtedy ešte nažive a my ako spoločnosť sme mali potrebu uctiť si ich skúsenosti a dobu, ktorej boli svedkami.
To isté sa dnes týka druhej svetovej vojny. Tí z nás, ktorí sa jej zúčastnili alebo ju zblízka zažili, sú osemdesiatnici alebo deväťdesiatnici a už tu s nami nemusia dlho byť. Málokto z nás tuší, čo znamená skrývať sa pred blitzkriegom, pred snahou zavraždiť nás a zničiť naše domovy, čo to znamená dostať telegram od vojnového úradu, v ktorom nás informujú o smrti manžela, otca, syna či brata, alebo zažiť šok pri pozeraní záberov vo filmovom týždenníku. Táto doba sa nám s odstupom, ktorý funguje ako anestetikum, zdá lákavá. Naša nepriamo sprostredkovaná skúsenosť v nás vyvoláva vzrušenie a keď máme dosť, môžeme náš záujem jednoducho prerušiť, vypnúť. Udalosti sa nám tak môžu zdať akoby súčasné, predsa len sú však vzdialené. Aktérov doby rozpoznávame, a predsa sú od nás iní. V našom záujme o obdobie vojny sa možno ukrýva aj závisť. Závisť pri pohľade na našich rodičov a starých rodičov, ako pevne a odhodlane čelili všadeprítomnosti smrti. A my sme pritom plní nostalgie, lebo cítime, že vojna bola zavŕšená triumfom života nad smrťou. Simon Heffer/
Autor je britský novinár, komentátor a spisovateľ. Píše komentáre pre denník Daily Mail a stĺpček pre Standpoint. V minulosti pôsobil ako dlhoročný komentátor a zástupca šéfredaktora v denníku Daily Telegraph, ktorý v roku 2011 opustil. Je autorom biografii viacerých politikov z minulosti.
To isté sa dnes týka druhej svetovej vojny. Tí z nás, ktorí sa jej zúčastnili alebo ju zblízka zažili, sú osemdesiatnici alebo deväťdesiatnici a už tu s nami nemusia dlho byť. Málokto z nás tuší, čo znamená skrývať sa pred blitzkriegom, pred snahou zavraždiť nás a zničiť naše domovy, čo to znamená dostať telegram od vojnového úradu, v ktorom nás informujú o smrti manžela, otca, syna či brata, alebo zažiť šok pri pozeraní záberov vo filmovom týždenníku. Táto doba sa nám s odstupom, ktorý funguje ako anestetikum, zdá lákavá. Naša nepriamo sprostredkovaná skúsenosť v nás vyvoláva vzrušenie a keď máme dosť, môžeme náš záujem jednoducho prerušiť, vypnúť. Udalosti sa nám tak môžu zdať akoby súčasné, predsa len sú však vzdialené. Aktérov doby rozpoznávame, a predsa sú od nás iní. V našom záujme o obdobie vojny sa možno ukrýva aj závisť. Závisť pri pohľade na našich rodičov a starých rodičov, ako pevne a odhodlane čelili všadeprítomnosti smrti. A my sme pritom plní nostalgie, lebo cítime, že vojna bola zavŕšená triumfom života nad smrťou. Simon Heffer/
Autor je britský novinár, komentátor a spisovateľ. Píše komentáre pre denník Daily Mail a stĺpček pre Standpoint. V minulosti pôsobil ako dlhoročný komentátor a zástupca šéfredaktora v denníku Daily Telegraph, ktorý v roku 2011 opustil. Je autorom biografii viacerých politikov z minulosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.