Máločo tak ostro rozdeľuje spoločnosť na mužov a ženy ako práve toto jedlo. Možno by si dokonca zaslúžilo aj nejakú tú štipľavo sarkastickú genderovú štúdiu, v každom prípade je len veľmi málo žien, ktoré sa s ozajstným pôžitkom púšťajú do stejku, ktorému sa všade vo svete hovorí Steak Tartare, Filet à l´Americaine alebo po našom – tatársky biftek. Je to totiž trochu ako pozerať sa na box, kickbox či na zápas v inom bojovom športe. Pre mužov je to pasia, tvrdý súboj s jasnými pravidlami, pre väčšinu žien zas krvavé divadlo, ktoré nechápu. Veď sa tí chalani v smiešnych trenírkach predsa mohli pokojne dohodnúť, nie? Navyše – rozbíjať si nosy kvôli tomu nevkusnému skorojánošíkovskému opasku, čo siaha po bradavky? To nemyslíte vážne!
Našťastie na svete existujú aj dievčatá, ktoré sa s radosťou pustia do tataráku, v reštaurácii si ho objednávajú ako prvé a tým strhnú nás všetkých a na boxe prežívajú zápas tak, že si pri nej chlapi s údivom dopĺňajú slovnú zásobu. Skrátka, neboja sa zahryznúť do surového mäsa, keď ide o skutočnú delikatesu. A pri tataráku o ňu naozaj ide. Vedelo o tom niečo vraj aj poľské veľkoknieža Mikolaj Radziwill, ktorý okolo roku 1600 zajal pri bitke o Bachčisaraj dcéru tatárskeho chána Zamfiru. Ako výkupné si za ňu pýtal zlato, šperky, dvadsať bielych sokolov a najmä recept na lahôdku zo surového mäsa, o ktorej všetci, čo s Tatármi niečo mali, po celý čas básnili. A chánovi nič iné neostávalo, ako vybaliť na milého Mikolaja recept, ktorý ho možno viac zarazil ako potešil.
Tatársky biftek je totiž recept z nutnosti. Vznikol vraj už za vlády Džingischána, keď veľké hordy bojovníkov museli za deň prekonať neuveriteľne veľké vzdialenosti. Nemali oni veru čas na nejaké postávanie pri poľnej kuchyni. Zabili vola, mäso si podelili, a aby im vydržalo čo najdlhšie, šup s ním pod sedlo. Tam vraj bola aká- taká stála teplota a navyše, mäso sa pri jazdení pekne naklepalo a nasolilo od konského potu. Keď si ho bojovník spod sedla vybral, v podstate mohol jesť pradávny tatarák: mäso, rozbité na kašu, s jemným konským odórom. Predpokladám, že pri týchto riadkoch už od predsavzatia ochutnať tatarák odpadli aj poslední odvážlivci ženského rodu.
V reštauráciách sa začal podávať v roku 1882, konkrétne v New Yorku na Manhattane. Odtiaľ ten názov Filet à l´Americaine. V súčasnosti sa tatarák podáva s jemne nakrájanou cibuľkou, kaparami, worcesterskou (čítame vusterskou) omáčkou a surovým žĺtkom. Variácií je viacero. Francúzi doň pridávajú kvapku koňaku a hovädziu či teľaciu sviečkovú pred naškrabaním marinujú vo víne. U nás doň ešte pridávajú mletú papriku, cesnak, horčicu alebo dokonca kečup. Všade vo svete ho na tanieri dostanete už vymiešaný. Iba v krajinách bývalého Československa si zákazník musí tatarák na tanieri vymiešať sám. To asi, aby sme vedeli, kto je v reštaurácii pán. K nemu sa podávajú topinky, na ktoré sa surové korenené mäso natiera a konzumuje. V Belgicku k nemu, samozrejme, dostanete hranolky, vo Francúzsku zase tatársku omáčku, ktorá vznikla práve na preliatie tatárskeho bifteku. Ale to už je iný príbeh. Autor je scenárista.
Našťastie na svete existujú aj dievčatá, ktoré sa s radosťou pustia do tataráku, v reštaurácii si ho objednávajú ako prvé a tým strhnú nás všetkých a na boxe prežívajú zápas tak, že si pri nej chlapi s údivom dopĺňajú slovnú zásobu. Skrátka, neboja sa zahryznúť do surového mäsa, keď ide o skutočnú delikatesu. A pri tataráku o ňu naozaj ide. Vedelo o tom niečo vraj aj poľské veľkoknieža Mikolaj Radziwill, ktorý okolo roku 1600 zajal pri bitke o Bachčisaraj dcéru tatárskeho chána Zamfiru. Ako výkupné si za ňu pýtal zlato, šperky, dvadsať bielych sokolov a najmä recept na lahôdku zo surového mäsa, o ktorej všetci, čo s Tatármi niečo mali, po celý čas básnili. A chánovi nič iné neostávalo, ako vybaliť na milého Mikolaja recept, ktorý ho možno viac zarazil ako potešil.
Tatársky biftek je totiž recept z nutnosti. Vznikol vraj už za vlády Džingischána, keď veľké hordy bojovníkov museli za deň prekonať neuveriteľne veľké vzdialenosti. Nemali oni veru čas na nejaké postávanie pri poľnej kuchyni. Zabili vola, mäso si podelili, a aby im vydržalo čo najdlhšie, šup s ním pod sedlo. Tam vraj bola aká- taká stála teplota a navyše, mäso sa pri jazdení pekne naklepalo a nasolilo od konského potu. Keď si ho bojovník spod sedla vybral, v podstate mohol jesť pradávny tatarák: mäso, rozbité na kašu, s jemným konským odórom. Predpokladám, že pri týchto riadkoch už od predsavzatia ochutnať tatarák odpadli aj poslední odvážlivci ženského rodu.
V reštauráciách sa začal podávať v roku 1882, konkrétne v New Yorku na Manhattane. Odtiaľ ten názov Filet à l´Americaine. V súčasnosti sa tatarák podáva s jemne nakrájanou cibuľkou, kaparami, worcesterskou (čítame vusterskou) omáčkou a surovým žĺtkom. Variácií je viacero. Francúzi doň pridávajú kvapku koňaku a hovädziu či teľaciu sviečkovú pred naškrabaním marinujú vo víne. U nás doň ešte pridávajú mletú papriku, cesnak, horčicu alebo dokonca kečup. Všade vo svete ho na tanieri dostanete už vymiešaný. Iba v krajinách bývalého Československa si zákazník musí tatarák na tanieri vymiešať sám. To asi, aby sme vedeli, kto je v reštaurácii pán. K nemu sa podávajú topinky, na ktoré sa surové korenené mäso natiera a konzumuje. V Belgicku k nemu, samozrejme, dostanete hranolky, vo Francúzsku zase tatársku omáčku, ktorá vznikla práve na preliatie tatárskeho bifteku. Ale to už je iný príbeh. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.