V podstate sme sa všetci tešili, ja si dokonca pamätám, že som voľakedy do tých kúpeľov chodieval, hovorievalo sa, že ideme do pary, posedeli sme si v tej pare pár minút, omočili sme sa v bazéne, a potom, kvôli tomu sme ta prišli, sme si dali v miestnom bufetíku zopár pív. Schádzala sa tam lepšia spoločnosť, bývalí kaviarnici, bankári, dôstojníci, tí tam potom hrávali preferans a my mladší, čo sme do tej lepšej spoločnosti nepatrili, sme sa len tak prizerali a načúvali sme. Príslušníci lepšej spoločnosti väčšinou politizovali, mierne nadávali na režim a občas si, ako sa vraví, pustili hubu na špacír a rozprávali o tom, ako by to perfektne fungovalo, keby to mali v rukách oni. Vtedy som prvý raz v živote počul výraz že dividendy, to spomínal ten bankár a že by sa z nich dalo slušne existovať ak by, opäť citujem, bola primeraná úroková sadzba. Vôbec som netušil o čom hovoria, ale zdalo sa mi to veľmi dôležité, skoro osudové. A nielen mne, lebo po čase tých chlapíkov niekto udal, musel to byť niekto z nás, alebo holič čo tam strihal, alebo masér, čo ja viem, skrátka pozatvárali ich, bol z toho monstrproces a príslušníci lepšej spoločnosti vyfasovali pekné palety za rozvracanie republiky. Jasné, že potom som do mestských kúpeľov prestal chodiť, bol som rád, že žijem, že nezabásli aj mňa, hoci ja som tam nič protištátne nerobil, ale to nerobili ani oni a ako dopadli. Už som tých chlapíkov nikdy potom nevidel, len raz, po rokoch, som toho bankára zazrel v Doprastave, robil tam vrátnika a ja som bol vybaviť autobus na podnikový zájazd. A teraz sme tam zase išli, normálne som mal trému, ale kúpele boli zavreté a že vraj už asi neotvoria, lebo manažment to vytuneloval, a teraz všetci sedia. Vidíš, z kúpeľov sa vždy chodilo do basy. Tak sme, ako náhradný program, navštívili Univerzitnú knižnicu. A čo už tam? Samé knihy. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.