Už spôsob, akým koalícia „generovala“ kandidáta na prokurátora (čo mal byť popri zákone o sudcoch kľúčový krok v reforme spravodlivosti) nechával tušiť, že hlboký vnútorný problém nesie silný potenciál eskalovať až k výbuchu. Ten mohol prísť už podstatne skôr, keď len jeden „zatúlaný“ hlas delil Dobroslava Trnku od druhého mandátu.
Skutočnosť, že Iveta Radičová si v SDKÚ nevytvorila ani náznak vlastnej mocenskej základne, bola určujúcim faktorom vývoja. A ako červená niť – kauza za kauzou – viedla priamo k 11. októbru. Ten ju zastihol opustenú po tom, čo nezískala podporu pre svoj názor nerobiť z eurovalu otázku života a smrti. Keby tri strany nestratili záujem o pokračovanie v koaličnom projekte, cenou za ratifikáciu so Smerom by sa nikdy nemohlo stať vzdanie sa troch rokov vládnutia. Na otázku, kde a na čom vôľa vyprchala, sú odpovede špekulatívne a môžu súvisieť aj s Radičovou osobne. Ale nesúvisia s rozdielnosťou názorov na európsku politiku!
Rok fiaska pravice podčiarkuje programový krach. Ironickú súvislosť s koncom koalície môže mať to, že jediná oblasť, kde prevažuje úspech, je legislatíva proti korupcii a klientelizmu. Ódy o „revolúcii“ sú prehnané, ale najmä zverejňovanie zmlúv je vrchol tejto koalície. A potom ešte azda oprava druhého piliera, a dlhová brzda sú pozitíva roka. Výpočet zlyhaní, od neschopnosti zrušiť Ficov „antizákon“ o občianstve až po bezprecedentné rušenie vlastných zákonov pod nátlakom (transformácia nemocníc), je podstatne dlhší. Medzi čierne body patria, samozrejme, i škandály, ktorých bolo podstatne menej ako za Fica, ale vzhľadom na čas v úrade ich zase nebolo tak málo.
Platová kauza lekárov korunovaná odborárskym triumfom odkryla plazivé procesy, ktoré sa v budúcnosti vypomstia: rozklad autority štátu, neschopnosť reagovať na krízovú situáciu, zosmiešnenie núdzového stavu doktormi. To všetko naznačilo, že spoločenský kontrakt, na ktorom politické zriadenie stojí, nemusí byť tesaný do žuly. Rozčarovanie z politiky, prechádzajúce do všeobecného pocitu, že sa strácajú voliteľné alternatívy, bolo charakteristikou roka.
Na zlom roku pre ekonomiku však vláda nenesie priamu vinu. S vonkajšími šokmi a bláznením eurozóny neurobí nič. Mikloš a spol. sú však plne zodpovední za laxný až hazardérsky prístup k rozpočtu 2012. Ten bol schválený s nereálnymi východiskami pri plnom vedomí, že nevyhnutné korekcie nechávajú na pomarcovú vládu, v ktorej hlavné slovo – so všetkými dôsledkami – pravdepodobne prevezme strana s iracionálnym programom a škodlivými nápadmi. Spätne je teda zrejmé, že to bol rok premárneného času, keď namiesto reforiem, ktoré by štát pripravili na temné prognózy najbližšej budúcnosti, sa vláda zabávala preskupovaním daňovo-odvodovej záťaže s úplne pomýlenou filozofiou a ďalšími podružnými vecami, čo neodpovedajú na riziká, pred ktorými krajina stojí.
Pri porovnaní so zlými rokmi minulosti je skľučujúce, že kým v prežití excesov mečiarizmu pomáhala nádej v lepšiu politiku i európsku budúcnosť, dnes nevidieť doma ani v Európe záchytný bod, z ktorého sa dá čerpať kvapka optimizmu.
Skutočnosť, že Iveta Radičová si v SDKÚ nevytvorila ani náznak vlastnej mocenskej základne, bola určujúcim faktorom vývoja. A ako červená niť – kauza za kauzou – viedla priamo k 11. októbru. Ten ju zastihol opustenú po tom, čo nezískala podporu pre svoj názor nerobiť z eurovalu otázku života a smrti. Keby tri strany nestratili záujem o pokračovanie v koaličnom projekte, cenou za ratifikáciu so Smerom by sa nikdy nemohlo stať vzdanie sa troch rokov vládnutia. Na otázku, kde a na čom vôľa vyprchala, sú odpovede špekulatívne a môžu súvisieť aj s Radičovou osobne. Ale nesúvisia s rozdielnosťou názorov na európsku politiku!
Rok fiaska pravice podčiarkuje programový krach. Ironickú súvislosť s koncom koalície môže mať to, že jediná oblasť, kde prevažuje úspech, je legislatíva proti korupcii a klientelizmu. Ódy o „revolúcii“ sú prehnané, ale najmä zverejňovanie zmlúv je vrchol tejto koalície. A potom ešte azda oprava druhého piliera, a dlhová brzda sú pozitíva roka. Výpočet zlyhaní, od neschopnosti zrušiť Ficov „antizákon“ o občianstve až po bezprecedentné rušenie vlastných zákonov pod nátlakom (transformácia nemocníc), je podstatne dlhší. Medzi čierne body patria, samozrejme, i škandály, ktorých bolo podstatne menej ako za Fica, ale vzhľadom na čas v úrade ich zase nebolo tak málo.
Platová kauza lekárov korunovaná odborárskym triumfom odkryla plazivé procesy, ktoré sa v budúcnosti vypomstia: rozklad autority štátu, neschopnosť reagovať na krízovú situáciu, zosmiešnenie núdzového stavu doktormi. To všetko naznačilo, že spoločenský kontrakt, na ktorom politické zriadenie stojí, nemusí byť tesaný do žuly. Rozčarovanie z politiky, prechádzajúce do všeobecného pocitu, že sa strácajú voliteľné alternatívy, bolo charakteristikou roka.
Na zlom roku pre ekonomiku však vláda nenesie priamu vinu. S vonkajšími šokmi a bláznením eurozóny neurobí nič. Mikloš a spol. sú však plne zodpovední za laxný až hazardérsky prístup k rozpočtu 2012. Ten bol schválený s nereálnymi východiskami pri plnom vedomí, že nevyhnutné korekcie nechávajú na pomarcovú vládu, v ktorej hlavné slovo – so všetkými dôsledkami – pravdepodobne prevezme strana s iracionálnym programom a škodlivými nápadmi. Spätne je teda zrejmé, že to bol rok premárneného času, keď namiesto reforiem, ktoré by štát pripravili na temné prognózy najbližšej budúcnosti, sa vláda zabávala preskupovaním daňovo-odvodovej záťaže s úplne pomýlenou filozofiou a ďalšími podružnými vecami, čo neodpovedajú na riziká, pred ktorými krajina stojí.
Pri porovnaní so zlými rokmi minulosti je skľučujúce, že kým v prežití excesov mečiarizmu pomáhala nádej v lepšiu politiku i európsku budúcnosť, dnes nevidieť doma ani v Európe záchytný bod, z ktorého sa dá čerpať kvapka optimizmu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.