Obe firmy sa potácali od desiatich k piatim. Vláda Ivety Radičovej mala ambíciu dokončiť, čo Dzurinda II. nestihol, no vinou ďalších predčasných volieb sa konečný osud letiska i Carga znovu odsúva na nasledujúcu vládu...
Ide len o dva príklady obetovaných príležitostí a toho, ako sa riešenie chronických problémov Slovenska odkladá z roka na rok, z garnitúry na garnitúru. Lekciou je, že to, čo môžeš zreformovať dnes, neodkladaj na zajtra – hrozí totiž, že už nebudeš mať príležitosť. Pritom Slovensko zostáva krajinou, ktorá je doslova tehotná problémami a vzniká riziko, že ak tie najvážnejšie nezažijú rýchlo hlboký rez, na operáciu bude neskoro. Natíska sa dokonca otázka, či sme v niektorých oblastiach dokonca už tento bod nedosiahli.
Hoci Radičovej kabinet sa snažil o čistejšiu správu vecí verejných, prezident vymenovanie nového generálneho prokurátora marí. Súdnictvo je stále vzdialené od spravodlivosti ako Pluto od Slnka, hoci práve bez riadnej vymožiteľnosti práva ekonomika nemôže napredovať (nehovoriac o pocite právnej istoty každého občana).
A podnikanie? Za projektom Singapur Ministerstva hospodárstva bol dobrý úmysel, no ako mnohé z toho, čo táto vláda robila, trpel na pomalosť. A všetko trvá príliš dlho. Občania na systémové zmeny príliš netlačia, väčšinou sú skôr proti. Voliči síce považujú nezamestnanosť, nízke mzdy a nekvalitné verejné služby za naliehavé problémy, no málokedy si uvedomujú ich hlbšie súvislosti. Inak povedané, trápia nás príznaky, ale nie príčiny chorôb. Penzijný systém, zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci, vysoké odvody, rómska otázka, demografia... to všetko sú tikajúce časové nálože, ktorých výbuch môže vykoľajiť celú spoločnosť. Dnes sa začínajú ozývať nespokojní úradníci a nie je vylúčené, že lekári svojimi mzdovými požiadavkami spustili štrajkové domino, ktoré budúci rok ochromí republiku na dne európskej dlhovej krízy a pri rozpočte, natiahnutom na škripec. Veď kto má u nás pocit, že je dobre zaplatený? Armáda s vybavením po lehote životnosti je pri tomto výpočte problémov len posledným bodom na dlhom zozname.
Zmeny k lepšiemu sa dosahujú čoraz ťažšie. Čiastočne preto, že už treba ísť viac do hĺbky. A reformy nepotrebujú byť iba zavedené, potrebujú aj čas, aby sa utriasli a ľudia sa s nimi zžili. Inak povedané, okolo nových inštitúcií sa musí vyvinúť nová kultúra. To môže trvať aj dve volebné obdobia. Nie jedno, aj to neúplné.
Ďalší dôvod spočíva, paradoxne, vo väčšej profesionalizácii slovenskej politickej scény, ktorú priniesol fenomenálny úspech Roberta Fica. Druhá Dzurindova vláda sa až tak nestarala o to, čo si o jej krokoch myslia občania. Robila, čo považovala za nutné. Naproti tomu úspech Smeru bol založený na pochopení, že v demokracii víťazí ten politik, ktorý dodá ponuku, po akej je medzi voličmi dopyt. Tak je to aj na Západe a dnešná pravica sa len prispôsobila trendu. Aj pre väčšinu reformnejšej časti straníckeho spektra dnes platí, že cieľom je udržať sa pri moci, kým potrebné opatrenia pre krajinu sú vedľajšie. Étos hovorenia pravdy a realizovania nevyhnutných, hoci nepopulárnych krokov v prospech prístupu „najmä nenahnevať voliča“.
Čo to prinesie v roku 2012? Buď sa zrúti štát pod nákladom nesplniteľných záväzkov, alebo ich hodí na súkromný sektor, ktorý tým ochromí. Ale o rozumné a súčasne rázne riešenia bude znovu núdza.
Ide len o dva príklady obetovaných príležitostí a toho, ako sa riešenie chronických problémov Slovenska odkladá z roka na rok, z garnitúry na garnitúru. Lekciou je, že to, čo môžeš zreformovať dnes, neodkladaj na zajtra – hrozí totiž, že už nebudeš mať príležitosť. Pritom Slovensko zostáva krajinou, ktorá je doslova tehotná problémami a vzniká riziko, že ak tie najvážnejšie nezažijú rýchlo hlboký rez, na operáciu bude neskoro. Natíska sa dokonca otázka, či sme v niektorých oblastiach dokonca už tento bod nedosiahli.
Hoci Radičovej kabinet sa snažil o čistejšiu správu vecí verejných, prezident vymenovanie nového generálneho prokurátora marí. Súdnictvo je stále vzdialené od spravodlivosti ako Pluto od Slnka, hoci práve bez riadnej vymožiteľnosti práva ekonomika nemôže napredovať (nehovoriac o pocite právnej istoty každého občana).
A podnikanie? Za projektom Singapur Ministerstva hospodárstva bol dobrý úmysel, no ako mnohé z toho, čo táto vláda robila, trpel na pomalosť. A všetko trvá príliš dlho. Občania na systémové zmeny príliš netlačia, väčšinou sú skôr proti. Voliči síce považujú nezamestnanosť, nízke mzdy a nekvalitné verejné služby za naliehavé problémy, no málokedy si uvedomujú ich hlbšie súvislosti. Inak povedané, trápia nás príznaky, ale nie príčiny chorôb. Penzijný systém, zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci, vysoké odvody, rómska otázka, demografia... to všetko sú tikajúce časové nálože, ktorých výbuch môže vykoľajiť celú spoločnosť. Dnes sa začínajú ozývať nespokojní úradníci a nie je vylúčené, že lekári svojimi mzdovými požiadavkami spustili štrajkové domino, ktoré budúci rok ochromí republiku na dne európskej dlhovej krízy a pri rozpočte, natiahnutom na škripec. Veď kto má u nás pocit, že je dobre zaplatený? Armáda s vybavením po lehote životnosti je pri tomto výpočte problémov len posledným bodom na dlhom zozname.
Zmeny k lepšiemu sa dosahujú čoraz ťažšie. Čiastočne preto, že už treba ísť viac do hĺbky. A reformy nepotrebujú byť iba zavedené, potrebujú aj čas, aby sa utriasli a ľudia sa s nimi zžili. Inak povedané, okolo nových inštitúcií sa musí vyvinúť nová kultúra. To môže trvať aj dve volebné obdobia. Nie jedno, aj to neúplné.
Ďalší dôvod spočíva, paradoxne, vo väčšej profesionalizácii slovenskej politickej scény, ktorú priniesol fenomenálny úspech Roberta Fica. Druhá Dzurindova vláda sa až tak nestarala o to, čo si o jej krokoch myslia občania. Robila, čo považovala za nutné. Naproti tomu úspech Smeru bol založený na pochopení, že v demokracii víťazí ten politik, ktorý dodá ponuku, po akej je medzi voličmi dopyt. Tak je to aj na Západe a dnešná pravica sa len prispôsobila trendu. Aj pre väčšinu reformnejšej časti straníckeho spektra dnes platí, že cieľom je udržať sa pri moci, kým potrebné opatrenia pre krajinu sú vedľajšie. Étos hovorenia pravdy a realizovania nevyhnutných, hoci nepopulárnych krokov v prospech prístupu „najmä nenahnevať voliča“.
Čo to prinesie v roku 2012? Buď sa zrúti štát pod nákladom nesplniteľných záväzkov, alebo ich hodí na súkromný sektor, ktorý tým ochromí. Ale o rozumné a súčasne rázne riešenia bude znovu núdza.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.