.navyše, čokoľvek si myslíme o Cameronovom rozhodnutí a jeho kontraste so skupinovým myslením iných európskych lídrov, treba uznať, že dohoda z predposledného piatka nepriniesla nič, čo by mohlo zvrátiť blížiacu sa ekonomickú katastrofu. .európsky fitness
Hlavným záverom summitu je posilnenie pravidiel pre fiškálnu disciplínu v eurozóne. Dohoda stanovuje, že v budúcnosti majú štáty hospodáriť s vyrovnanými rozpočtami alebo s prebytkami. Penalizácia krajín pre porušenie 3-percentného limitu pre deficit verejných rozpočtov má byť v budúcnosti viac-menej automatická. Európska komisia by tiež v budúcnosti mala mať právo zasahovať do rozpočtového procesu členských krajín v prípade porušenia pravidiel Paktu stability a rastu.
Takéto záväzky môžu na papieri vyzerať príťažlivo. Kľúčovým problémom je však ich kredibilita. Podobajú sa totiž na naše novoročné záväzky, v ktorých si sľúbime, že budeme bojovať s nadváhou, prípadne si zakúpime členstvo v najdrahšom fitness klube v meste v nádeji, že nás to prinúti ho navštevovať. Európska periféria z rôznych dôvodov nehospodári so svojimi verejnými financiami tak dobre ako Nemecko, lenže tie sa nedajú zmeniť iba tým, že sa k lepšiemu hospodáreniu zaviaže. Koniec koncov, v eurozóne už existujú pravidlá pre fiškálne hospodárenie, ktoré sa po desaťročia ignorovali. Nie je jasné, prečo by to po tomto summite malo byť inak. .kto ešte verí eurovalu?
Vážnejším nedostatkom je však to, že dohoda o prísnejších fiškálnych pravidlách nerieši súčasnú krízu. Stredomorské krajiny majú bezprostredný problém so svojou solventnosťou, pričom ten problém nezmení ani prijatie tých najlepších pravidiel pre budúce rozpočtovanie. A európski lídri sa na poslednom summite nedohodli na ničom, čo by malo čo i len malú šancu vyriešiť tento bezprostredný problém. Hry s dočasným eurovalom a urýchlené zavedenie trvalého eurovalu riešením nie sú, pretože trpia zásadnou chybou, že v eurozóne nie je nikto, kto by bol ochotný zaplatiť záverečný účet za hospodárenie Grécka, Talianska, Španielska či Portugalska.
Trvalý euroval, takzvaný Európsky stabilizačný mechanizmus, bude napríklad obmedzený na 500 miliárd eur. Na porovnanie, len taliansky verejný dlh dosahuje v tejto chvíli vyše 2 bilióny euro. A snaha o ustavičné „pákovanie“ eurovalu tiež ničomu nepomáha, pretože sa len snaží zakryť, že nikto v Eurozóne nemá potrebné prostriedky.
Minulotýždňový summit je fiaskom prakticky z akéhokoľvek hľadiska – a nie vinou Davida Camerona. Vinní sú európski lídri, pre ktorých je ideologická oddanosť európskemu projektu a hlbšej integrácii za každú cenu prednejšia než vôľa domácich elektorátov a snaha nájsť pragmatické riešenia. Ak by aj totiž minulotýždňový summit dopadol podľa najoptimistickejších očakávaní tých, ktorí veria v budúcnosť Európy ako politicky zjednoteného kontinentu, stále by nevyriešil fundamentálny problém eurozóny a európskej integrácie. .vzdušné zámky
Keby aj zázrakom vznikla hlboká transferová únia, ktorá by zaviazala nemeckých daňových poplatníkov na platenie za výdaje vlád v Grécku či Taliansku, jej výsledkom by bolo len to, že by vytvorila európsku perifériu odkázanú na štedrosť európskeho jadra. A to bez toho, aby riešila zdroj existujúcej makroekonomickej nerovnováhy. Inými slovami, v Stredozemí by sa vytvoril veľkorozmerný ekvivalent parížskeho predmestia Saint-Denis, londýnskeho Peckhamu či Luníka IX. Európa totiž nie je, a v dohľadnej budúcnosti nebude optimálnou menovou oblasťou. Tou by sa stala až v momente, ak by sa recesiou postihnutí Gréci vedeli a boli ochotní presťahovať do Nemecka a pracovať tam. A to sa v najbližších desaťročiach diať nebude, minimálne pre kultúrne a jazykové bariéry.
Transferová únia je utópiou aj z toho dôvodu, že by na svoju legitimitu potrebovala mandát od európskeho voličstva. Žiadny európsky volič však v tejto chvíli neexistuje, a ani nemôže vzniknúť politickým rozhodnutím Hermana van Rompuyho či Nicolasa Sarkozyho.
Austan Goolsbee, bývalý ekonomický poradca prezidenta Obamu a profesor ekonómie na Chicagskej univerzite, zároveň človek, ktorého ťažko možno viniť z prehnaného euroskepticizmu, konštatuje, že v súčasnej podobe nemá eurozóna budúcnosť – a to práve pre spomínané štrukturálne a politické dôvody. Goolsbee podotýka, že európsky projekt sa začína čoraz viac podobať na stavbu bavorského zámku Neuschwanstein, ktorá svojou ambicióznosťou priniesla skazu svojmu autorovi, Ľudovítovi II., mladému bavorskému kráľovi, posadnutému wagnerovským velikášstvom. Európski lídri by si z osudu Ľudovíta mali zobrať ponaučenie. Pragmatická politika má stále šancu zabrániť tomu najhoršiemu. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Hlavným záverom summitu je posilnenie pravidiel pre fiškálnu disciplínu v eurozóne. Dohoda stanovuje, že v budúcnosti majú štáty hospodáriť s vyrovnanými rozpočtami alebo s prebytkami. Penalizácia krajín pre porušenie 3-percentného limitu pre deficit verejných rozpočtov má byť v budúcnosti viac-menej automatická. Európska komisia by tiež v budúcnosti mala mať právo zasahovať do rozpočtového procesu členských krajín v prípade porušenia pravidiel Paktu stability a rastu.
Takéto záväzky môžu na papieri vyzerať príťažlivo. Kľúčovým problémom je však ich kredibilita. Podobajú sa totiž na naše novoročné záväzky, v ktorých si sľúbime, že budeme bojovať s nadváhou, prípadne si zakúpime členstvo v najdrahšom fitness klube v meste v nádeji, že nás to prinúti ho navštevovať. Európska periféria z rôznych dôvodov nehospodári so svojimi verejnými financiami tak dobre ako Nemecko, lenže tie sa nedajú zmeniť iba tým, že sa k lepšiemu hospodáreniu zaviaže. Koniec koncov, v eurozóne už existujú pravidlá pre fiškálne hospodárenie, ktoré sa po desaťročia ignorovali. Nie je jasné, prečo by to po tomto summite malo byť inak. .kto ešte verí eurovalu?
Vážnejším nedostatkom je však to, že dohoda o prísnejších fiškálnych pravidlách nerieši súčasnú krízu. Stredomorské krajiny majú bezprostredný problém so svojou solventnosťou, pričom ten problém nezmení ani prijatie tých najlepších pravidiel pre budúce rozpočtovanie. A európski lídri sa na poslednom summite nedohodli na ničom, čo by malo čo i len malú šancu vyriešiť tento bezprostredný problém. Hry s dočasným eurovalom a urýchlené zavedenie trvalého eurovalu riešením nie sú, pretože trpia zásadnou chybou, že v eurozóne nie je nikto, kto by bol ochotný zaplatiť záverečný účet za hospodárenie Grécka, Talianska, Španielska či Portugalska.
Trvalý euroval, takzvaný Európsky stabilizačný mechanizmus, bude napríklad obmedzený na 500 miliárd eur. Na porovnanie, len taliansky verejný dlh dosahuje v tejto chvíli vyše 2 bilióny euro. A snaha o ustavičné „pákovanie“ eurovalu tiež ničomu nepomáha, pretože sa len snaží zakryť, že nikto v Eurozóne nemá potrebné prostriedky.
Minulotýždňový summit je fiaskom prakticky z akéhokoľvek hľadiska – a nie vinou Davida Camerona. Vinní sú európski lídri, pre ktorých je ideologická oddanosť európskemu projektu a hlbšej integrácii za každú cenu prednejšia než vôľa domácich elektorátov a snaha nájsť pragmatické riešenia. Ak by aj totiž minulotýždňový summit dopadol podľa najoptimistickejších očakávaní tých, ktorí veria v budúcnosť Európy ako politicky zjednoteného kontinentu, stále by nevyriešil fundamentálny problém eurozóny a európskej integrácie. .vzdušné zámky
Keby aj zázrakom vznikla hlboká transferová únia, ktorá by zaviazala nemeckých daňových poplatníkov na platenie za výdaje vlád v Grécku či Taliansku, jej výsledkom by bolo len to, že by vytvorila európsku perifériu odkázanú na štedrosť európskeho jadra. A to bez toho, aby riešila zdroj existujúcej makroekonomickej nerovnováhy. Inými slovami, v Stredozemí by sa vytvoril veľkorozmerný ekvivalent parížskeho predmestia Saint-Denis, londýnskeho Peckhamu či Luníka IX. Európa totiž nie je, a v dohľadnej budúcnosti nebude optimálnou menovou oblasťou. Tou by sa stala až v momente, ak by sa recesiou postihnutí Gréci vedeli a boli ochotní presťahovať do Nemecka a pracovať tam. A to sa v najbližších desaťročiach diať nebude, minimálne pre kultúrne a jazykové bariéry.
Transferová únia je utópiou aj z toho dôvodu, že by na svoju legitimitu potrebovala mandát od európskeho voličstva. Žiadny európsky volič však v tejto chvíli neexistuje, a ani nemôže vzniknúť politickým rozhodnutím Hermana van Rompuyho či Nicolasa Sarkozyho.
Austan Goolsbee, bývalý ekonomický poradca prezidenta Obamu a profesor ekonómie na Chicagskej univerzite, zároveň človek, ktorého ťažko možno viniť z prehnaného euroskepticizmu, konštatuje, že v súčasnej podobe nemá eurozóna budúcnosť – a to práve pre spomínané štrukturálne a politické dôvody. Goolsbee podotýka, že európsky projekt sa začína čoraz viac podobať na stavbu bavorského zámku Neuschwanstein, ktorá svojou ambicióznosťou priniesla skazu svojmu autorovi, Ľudovítovi II., mladému bavorskému kráľovi, posadnutému wagnerovským velikášstvom. Európski lídri by si z osudu Ľudovíta mali zobrať ponaučenie. Pragmatická politika má stále šancu zabrániť tomu najhoršiemu. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.