Juraj Karpiš
Tento mladý ekonóm sa stal počas tohto roka naším najvýrečnejším komentátorom dlhovej krízy eurozóny. Vďaka nemu inak biedna diskusia na Slovensku aspoň trochu dosiahla na nemeckú úroveň.
.kým v Nemecku a ďalších európskych krajinách sa o kríze vedú vášnivé spory, v našich novinách, dokonca aj v tých, ktoré sú zamerané na ekonomiku, prebieha len úplne povrchná diskusia. A tak zatiaľ čo nemecká vláda musí svoj kurz doma obhajovať pred odborníkmi z akademickej sféry i hospodárstva, u nás stačí vrcholným politikom povedať, že sa musíme držať nemeckého stanoviska, s čím polemizuje málokto. Najmä ekonomickí novinári sa obmedzujú na to, že si uťahujú z postojov Richarda Sulíka. Ale takmer nikdy nejdú pod povrch a nevenujú sa podstatným otázkam: či je napríklad euroval dobre skonštruovaný a či nie je priveľké riziko, že spoločné ručenie za dlhy potopí aj zdravé krajiny. Alebo si vôbec nekladú otázku, či má Európska centrálna banka masívne skupovať dlhopisy ohrozených štátov, aké by to malo výhody a aké riziká.
Práve Juraj Karpiš si tieto otázky kladie a ponúka na ne zaujímavý pohľad. Slovenské médiá si to všimli a analytik INESS má v nich preto pomerne široký priestor. Ten si aj zaslúži ako málokto: keďže Karpiš podrobne sleduje európsku aj nemeckú debatu, analyzuje javy, ktoré iní u nás ešte ani nevidia. Euroval už od začiatku kritizoval ako nástroj, ktorý dlhy nerieši, len presúva na plecia iných, čím umožňuje niektorým štátom fiškálne čierne pasažierstvo. Počas roka sa dlhová nákaza plazila pomaly ďalej do centra eurozóny. Nepomohlo ani to, že euroval mal byť postupne napákovaný do astronomických rozmerov. Karpiš dnes kritizuje, že projekt eura zlyhal a štátnici eurozóny nemajú iné riešenia ako ďalšiu centralizáciu, tentoraz v oblasti fiškálnej a hospodárskej politiky. Riešenie sa malo podľa neho uskutočniť v podobe reštrukturalizácie dlhov jednotlivých krajín a zachraňovania ich miestneho bankového sektora. Odmieta aj nakupovanie dlhopisov európskych krajín zo strany ECB. Podľa Karpiša lídri eurozóny nevyužili draho kúpený čas, aby začali oveľa skôr so zásadnou reformou ekonomík. Namiesto toho len hasili, čo bezprostredne pálilo. Poslednú dohodu z Bruselu označil Karpiš za „Pakt stability a trestu“. Snaha vytvárať v Európe fiškálnu úniu sa jej lídrom napokon môže vypomstiť. Občania jednotlivých členských krajín na taký radikálny krok totiž nie sú pripravení.
Karpiša však viac než za jeho názory, s ktorými tento časopis neraz súhlasí, oceňujeme za argumentačnú úroveň. Pre kvalitu diskusie v tejto krajine je len škodou, že vo verejnej diskusii takmer nepočuť jeho ostrých oponentov, ktorí by sa zastávali konceptu eurovalu či masívneho nasadenia ECB inak než heslovito.
Na Slovensku však máme aj ďalších kvalitných ekonómov, ktorí svojím spôsobom presahujú Slovensko. V Londýne pôsobiaci Dalibor Roháč píše o dlhovej kríze pre najlepšie svetové denníky, ďalší ľudia, ako Ľudovít Ódor či Ján Tóth pracujú na ministerstve financií. Týchto ekonómov sme však z objektívnych dôvodov vo verejnej diskusii nepočuli tak často, ako by bolo potrebné. Aj preto sme radi, že najnovšie si analýzy niektorých z nich môžu čitatelia tohto časopisu prečítať aspoň raz za mesiac. Lucia Žitňanská/
Ministerka spravodlivosti pokračovala v zmenách v oblasti spravodlivosti. Po stransparentnení výberových konaní na miesta sudcov či povinnom zverejňovaní súdnych rozhodnutí presadila v tomto roku aj novelu zákona o prokuratúre. Takisto podáva podnety proti šéfovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi, ktorý je hanbou slovenského súdnictva. Tomáš Bella/
Je hlavným tvorcom aj tvárou projektu Piano, ktorý je svetovým unikátom. Prišiel so spoločným spoplatňovaním obsahu viacerých médií na internete. Vypočul si za to veľa nadávok, posmechu aj skeptických hlasov. V skutočnosti však odvážne spustil projekt, ktorý možno pomôže zachrániť žurnalistiku. Dan Ťok/
Šéfuje spoločnosti Skanska pre Česko a Slovensko. Akcionári švédskej stavebnej firmy odmietli korupciu a Dan Ťok vyhlásil, že firma ani v tomto regióne nebude uplácať. Založil Koalíciu pre transparentné podnikanie a stojí na čele Platfomy pre transparentné zákazky. Firme poklesli tržby, ale svojej antikorupčnej línie sa nevzdala. Neštrajkujúci lekári/
V slovenských nemocniciach pracuje vyše 7 000 lekárov, výpoveď podala tretina z nich. Tí, čo ostali v nemocniciach, pracovali často na pokraji fyzického a psychického vyčerpania. Dnes im možno tí, čo „vybojovali” vyššie platy, vykrikujú, že boli zbabelí. Lenže ocenenie si zaslúžia najmä tí, čo neopustili pacientov. Jaroslav Spišiak/
Policajný prezident mal mimoriadne náročný rok. Najskôr sa mu podarilo presadiť najväčšiu reformu zboru od pádu komunizmu, ktorá zavádza spravodlivejší systém hodnotenia policajtov. Popri tom bojoval aj s organizovaným zločinom. Vo väzbe sa tak postupne ocitli nebezpečné mafiánske skupiny sýkorovcov, jakšíkovcov aj piťovcov. Richard Sulík/
Je pravda, že bývalý predseda parlamentu má tiež svoj podiel viny na páde Radičovej vlády. Ale 11. októbra, keď sa napriek obrovskému tlaku nedal zastrašiť hlúpym spojením hlasovaní o eurovale a o dôvere vláde, konal správne. Dodal tak nový zmysel svojim liberálom aj slovenskej politike.
Tento mladý ekonóm sa stal počas tohto roka naším najvýrečnejším komentátorom dlhovej krízy eurozóny. Vďaka nemu inak biedna diskusia na Slovensku aspoň trochu dosiahla na nemeckú úroveň.
.kým v Nemecku a ďalších európskych krajinách sa o kríze vedú vášnivé spory, v našich novinách, dokonca aj v tých, ktoré sú zamerané na ekonomiku, prebieha len úplne povrchná diskusia. A tak zatiaľ čo nemecká vláda musí svoj kurz doma obhajovať pred odborníkmi z akademickej sféry i hospodárstva, u nás stačí vrcholným politikom povedať, že sa musíme držať nemeckého stanoviska, s čím polemizuje málokto. Najmä ekonomickí novinári sa obmedzujú na to, že si uťahujú z postojov Richarda Sulíka. Ale takmer nikdy nejdú pod povrch a nevenujú sa podstatným otázkam: či je napríklad euroval dobre skonštruovaný a či nie je priveľké riziko, že spoločné ručenie za dlhy potopí aj zdravé krajiny. Alebo si vôbec nekladú otázku, či má Európska centrálna banka masívne skupovať dlhopisy ohrozených štátov, aké by to malo výhody a aké riziká.
Práve Juraj Karpiš si tieto otázky kladie a ponúka na ne zaujímavý pohľad. Slovenské médiá si to všimli a analytik INESS má v nich preto pomerne široký priestor. Ten si aj zaslúži ako málokto: keďže Karpiš podrobne sleduje európsku aj nemeckú debatu, analyzuje javy, ktoré iní u nás ešte ani nevidia. Euroval už od začiatku kritizoval ako nástroj, ktorý dlhy nerieši, len presúva na plecia iných, čím umožňuje niektorým štátom fiškálne čierne pasažierstvo. Počas roka sa dlhová nákaza plazila pomaly ďalej do centra eurozóny. Nepomohlo ani to, že euroval mal byť postupne napákovaný do astronomických rozmerov. Karpiš dnes kritizuje, že projekt eura zlyhal a štátnici eurozóny nemajú iné riešenia ako ďalšiu centralizáciu, tentoraz v oblasti fiškálnej a hospodárskej politiky. Riešenie sa malo podľa neho uskutočniť v podobe reštrukturalizácie dlhov jednotlivých krajín a zachraňovania ich miestneho bankového sektora. Odmieta aj nakupovanie dlhopisov európskych krajín zo strany ECB. Podľa Karpiša lídri eurozóny nevyužili draho kúpený čas, aby začali oveľa skôr so zásadnou reformou ekonomík. Namiesto toho len hasili, čo bezprostredne pálilo. Poslednú dohodu z Bruselu označil Karpiš za „Pakt stability a trestu“. Snaha vytvárať v Európe fiškálnu úniu sa jej lídrom napokon môže vypomstiť. Občania jednotlivých členských krajín na taký radikálny krok totiž nie sú pripravení.
Karpiša však viac než za jeho názory, s ktorými tento časopis neraz súhlasí, oceňujeme za argumentačnú úroveň. Pre kvalitu diskusie v tejto krajine je len škodou, že vo verejnej diskusii takmer nepočuť jeho ostrých oponentov, ktorí by sa zastávali konceptu eurovalu či masívneho nasadenia ECB inak než heslovito.
Na Slovensku však máme aj ďalších kvalitných ekonómov, ktorí svojím spôsobom presahujú Slovensko. V Londýne pôsobiaci Dalibor Roháč píše o dlhovej kríze pre najlepšie svetové denníky, ďalší ľudia, ako Ľudovít Ódor či Ján Tóth pracujú na ministerstve financií. Týchto ekonómov sme však z objektívnych dôvodov vo verejnej diskusii nepočuli tak často, ako by bolo potrebné. Aj preto sme radi, že najnovšie si analýzy niektorých z nich môžu čitatelia tohto časopisu prečítať aspoň raz za mesiac. Lucia Žitňanská/
Ministerka spravodlivosti pokračovala v zmenách v oblasti spravodlivosti. Po stransparentnení výberových konaní na miesta sudcov či povinnom zverejňovaní súdnych rozhodnutí presadila v tomto roku aj novelu zákona o prokuratúre. Takisto podáva podnety proti šéfovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi, ktorý je hanbou slovenského súdnictva. Tomáš Bella/
Je hlavným tvorcom aj tvárou projektu Piano, ktorý je svetovým unikátom. Prišiel so spoločným spoplatňovaním obsahu viacerých médií na internete. Vypočul si za to veľa nadávok, posmechu aj skeptických hlasov. V skutočnosti však odvážne spustil projekt, ktorý možno pomôže zachrániť žurnalistiku. Dan Ťok/
Šéfuje spoločnosti Skanska pre Česko a Slovensko. Akcionári švédskej stavebnej firmy odmietli korupciu a Dan Ťok vyhlásil, že firma ani v tomto regióne nebude uplácať. Založil Koalíciu pre transparentné podnikanie a stojí na čele Platfomy pre transparentné zákazky. Firme poklesli tržby, ale svojej antikorupčnej línie sa nevzdala. Neštrajkujúci lekári/
V slovenských nemocniciach pracuje vyše 7 000 lekárov, výpoveď podala tretina z nich. Tí, čo ostali v nemocniciach, pracovali často na pokraji fyzického a psychického vyčerpania. Dnes im možno tí, čo „vybojovali” vyššie platy, vykrikujú, že boli zbabelí. Lenže ocenenie si zaslúžia najmä tí, čo neopustili pacientov. Jaroslav Spišiak/
Policajný prezident mal mimoriadne náročný rok. Najskôr sa mu podarilo presadiť najväčšiu reformu zboru od pádu komunizmu, ktorá zavádza spravodlivejší systém hodnotenia policajtov. Popri tom bojoval aj s organizovaným zločinom. Vo väzbe sa tak postupne ocitli nebezpečné mafiánske skupiny sýkorovcov, jakšíkovcov aj piťovcov. Richard Sulík/
Je pravda, že bývalý predseda parlamentu má tiež svoj podiel viny na páde Radičovej vlády. Ale 11. októbra, keď sa napriek obrovskému tlaku nedal zastrašiť hlúpym spojením hlasovaní o eurovale a o dôvere vláde, konal správne. Dodal tak nový zmysel svojim liberálom aj slovenskej politike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.