Euro
Máme za sebou rok pravdy: ukázalo sa, že rýchly vstup Slovenska do eurozóny bol chybou. Ale vážnym omylom bol aj samotný projekt eura, ktorý bol postavený viac na ideologických než praktických dôvodoch.
.je pozoruhodné, ako sa po 10 rokoch existencie eura obrátila karta: nedávno aj slovenskí kritici eura čelili výčitke, že nadraďujú svoju ideológiu nad praktické výhody členstva v menovej únii. Skepsa voči spoločnej mene však dnes spája včerajších kritikov s hlavným prúdom. Aj hlavný ekonomický komentátor Financial Times Martin Wolf minulý mesiac napísal: „Keby politická trieda pred dvoma desaťročiami vedela, čo vie dnes, nikdy by nezačala s jednotnou menou. Jediné, čo ju teraz drží pri živote, je obava z jej rozpadu. Otázka je, či to bude stačiť. Povedal by som, že nebude.”
Iste, bolo by lacné vyčítať Ivanovi Miklošovi a NBS, že keď Slovensku naordinovali rýchlu jazdu do eurozóny, netušili, čo dnes vedia všetci: teda, že euro už z podstaty umožňovalo menej zodpovedným vládam, ale aj súkromnému sektoru požičiavať si za lacné, de facto nemecké úroky. A to všetko s ilúziou, že euro ich ochráni aj v zlom počasí. Stal sa pravý opak, nákaza sa preniesla na celú eurozónu.
Lenže nemalé nedostatky eura boli jasné už v čase, keď sme sa plnou parou rozbehli do menovej únie. Po prvé, otvorene sa diskutovalo o tom, či v eurozóne nie je priveľa štátov, ktoré sú celkom rozdielne stupňom vývoja aj štruktúrou ekonomiky. Bolo zjavné, že eurozóna nie je optimálnou menovou zónou a Milton Friedman v roku 2002 odhadoval, že sa rozpadne do piatich až pätnástich rokov.
Po druhé, len krátko po zavedení eura sa ukázalo, že dohodnuté pravidlá pre eurozónu nefungujú. V roku 2003 Francúzi aj Nemci s využitím svojej hlasovacej mašinérie v Rade EÚ de facto vyradili z platnosti Pakt stability a rastu. Je paradoxom dejín, že práve Nemecko chcelo ešte v 90. rokoch presadiť automatické sankcie pre štáty, ktoré nedodržia 3-percentný strop. Francúzi však o tom vtedy nechceli počuť. Ustúpili až teraz – po roku tvrdých rokovaní a v čase, keď už trhy euru neveria – pod tlakom kancelárky Angely Merkelovej.
Je tu ešte tretí dôvod, prečo sme sa už pred rokmi mali samých seba pýtať, či sa do eurozóny treba naozaj tak ponáhľať. Vstupom do nej sme riskovali, že sa dostaneme pod priveľký vplyv Nemecka a Francúzska, ktoré si dlhodobo želajú väčšiu mieru centralizácie než si želala Veľká Británia a než bolo v záujme Slovenska. Teraz sa stalo potenciálne riziko faktom: Briti sa vydali inou cestou než Nemci a Francúzi, a kým Česi môžu slobodnejšie uvažovať, či sa pripoja k fiškálnej únii, my ako člen eurozóny máme zviazané ruky.
No pre všetky členské štáty prichádza ešte ťažší rok, ktorý dá odpoveď na kľúčovú otázku Martina Wolfa: udrží euro pohromade obava z jeho rozpadu? Slovensko v tom bude hrať mizivú rolu. Ale tá odpoveď sa ho bytostne dotkne.
Slavoj Žižek/
Slovinský marxistický filozof, populárny aj na Západe, sa stal intelektuálnym idolom protikapitalistického hnutia. Nosí tričko, na ktorom je zobrazený V. I. Lenin a zrejme to nemyslí iba ako recesiu. Má povesť „básnika medzi filozofmi“, ktorý si však nerobí ťažkú hlavu z nekonzistentnosti svojej filozofie. Silvio Berlusconi/
Neuveriteľné sa stalo realitou. Taliansky premiér po sedemnástich rokoch v politike skončil. S množstvom škandálov spájaný Silvio podal demisiu po tom, čo dolná komora parlamentu schválila ekonomické reformy, ktoré od krajiny žiadala EÚ. Taliansko po rokoch vládnutia zanechal na pokraji hospodárskeho krachu. Rupert Murdoch/
Mediálny magnát, ktorého svet uznával ako vizionára a trpel mu aj svojrázne spôsoby, zažil ťažký rok. Odhalený bol rozsiahly škandál s odpočúvaním telefónov, ktoré bežne praktizovali ľudia z Murdochových bulvárnych novín. Murdoch stratil dôveru, médiá sa posunuli zase o krok k bahnu. Muammar Kaddáfí/
„Plukovník“ vládol v Líbyi od roku 1969. Tento rok bol krvavo zvrhnutý a zabitý pri Sirte. Rafinovaný manipulátor, ale aj excentrik sa zaliečal Západu i teroristom, krutovládu maskoval zlepšovaním ekonomiky. Keď však brutálne potlačil protesty Líbyjčanov, obrátili sa proti nemu. K jeho pádu pomohla vzdušná kampaň NATO. Occupy Wall Street/
Nečudo, že generácia, ktorá Woodstock pozná len z dejepisu, okupuje ulice amerických miest. Protesty proti nerovnosti sa začali 17. septembra v Zuccottiho parku pri finančníckej New Yorku. Heslo My sme 99 % z dielne kanadského marketingového aktivistu Kalleho Lasna zľudovelo ako odkaz na údajne percentuálne vyjadriteľnú nespravodlivosť. Anders Breivik/
Terorista, ktorý krvou premaľoval pokojný obraz Nórska. Dňa 22. júla zaútočil výbušninami na vládne budovy v Osle a streľbou na tábor mladých labouristov na ostrove Utöya. V Osle zabil 8 ľudí, na Utöyi 69 – väčšinou tínedžerov. Ako dôvod uviedol svoje obavy z multikultúrnej Európy. Breivika čaká súd.
Máme za sebou rok pravdy: ukázalo sa, že rýchly vstup Slovenska do eurozóny bol chybou. Ale vážnym omylom bol aj samotný projekt eura, ktorý bol postavený viac na ideologických než praktických dôvodoch.
.je pozoruhodné, ako sa po 10 rokoch existencie eura obrátila karta: nedávno aj slovenskí kritici eura čelili výčitke, že nadraďujú svoju ideológiu nad praktické výhody členstva v menovej únii. Skepsa voči spoločnej mene však dnes spája včerajších kritikov s hlavným prúdom. Aj hlavný ekonomický komentátor Financial Times Martin Wolf minulý mesiac napísal: „Keby politická trieda pred dvoma desaťročiami vedela, čo vie dnes, nikdy by nezačala s jednotnou menou. Jediné, čo ju teraz drží pri živote, je obava z jej rozpadu. Otázka je, či to bude stačiť. Povedal by som, že nebude.”
Iste, bolo by lacné vyčítať Ivanovi Miklošovi a NBS, že keď Slovensku naordinovali rýchlu jazdu do eurozóny, netušili, čo dnes vedia všetci: teda, že euro už z podstaty umožňovalo menej zodpovedným vládam, ale aj súkromnému sektoru požičiavať si za lacné, de facto nemecké úroky. A to všetko s ilúziou, že euro ich ochráni aj v zlom počasí. Stal sa pravý opak, nákaza sa preniesla na celú eurozónu.
Lenže nemalé nedostatky eura boli jasné už v čase, keď sme sa plnou parou rozbehli do menovej únie. Po prvé, otvorene sa diskutovalo o tom, či v eurozóne nie je priveľa štátov, ktoré sú celkom rozdielne stupňom vývoja aj štruktúrou ekonomiky. Bolo zjavné, že eurozóna nie je optimálnou menovou zónou a Milton Friedman v roku 2002 odhadoval, že sa rozpadne do piatich až pätnástich rokov.
Po druhé, len krátko po zavedení eura sa ukázalo, že dohodnuté pravidlá pre eurozónu nefungujú. V roku 2003 Francúzi aj Nemci s využitím svojej hlasovacej mašinérie v Rade EÚ de facto vyradili z platnosti Pakt stability a rastu. Je paradoxom dejín, že práve Nemecko chcelo ešte v 90. rokoch presadiť automatické sankcie pre štáty, ktoré nedodržia 3-percentný strop. Francúzi však o tom vtedy nechceli počuť. Ustúpili až teraz – po roku tvrdých rokovaní a v čase, keď už trhy euru neveria – pod tlakom kancelárky Angely Merkelovej.
Je tu ešte tretí dôvod, prečo sme sa už pred rokmi mali samých seba pýtať, či sa do eurozóny treba naozaj tak ponáhľať. Vstupom do nej sme riskovali, že sa dostaneme pod priveľký vplyv Nemecka a Francúzska, ktoré si dlhodobo želajú väčšiu mieru centralizácie než si želala Veľká Británia a než bolo v záujme Slovenska. Teraz sa stalo potenciálne riziko faktom: Briti sa vydali inou cestou než Nemci a Francúzi, a kým Česi môžu slobodnejšie uvažovať, či sa pripoja k fiškálnej únii, my ako člen eurozóny máme zviazané ruky.
No pre všetky členské štáty prichádza ešte ťažší rok, ktorý dá odpoveď na kľúčovú otázku Martina Wolfa: udrží euro pohromade obava z jeho rozpadu? Slovensko v tom bude hrať mizivú rolu. Ale tá odpoveď sa ho bytostne dotkne.
Slavoj Žižek/
Slovinský marxistický filozof, populárny aj na Západe, sa stal intelektuálnym idolom protikapitalistického hnutia. Nosí tričko, na ktorom je zobrazený V. I. Lenin a zrejme to nemyslí iba ako recesiu. Má povesť „básnika medzi filozofmi“, ktorý si však nerobí ťažkú hlavu z nekonzistentnosti svojej filozofie. Silvio Berlusconi/
Neuveriteľné sa stalo realitou. Taliansky premiér po sedemnástich rokoch v politike skončil. S množstvom škandálov spájaný Silvio podal demisiu po tom, čo dolná komora parlamentu schválila ekonomické reformy, ktoré od krajiny žiadala EÚ. Taliansko po rokoch vládnutia zanechal na pokraji hospodárskeho krachu. Rupert Murdoch/
Mediálny magnát, ktorého svet uznával ako vizionára a trpel mu aj svojrázne spôsoby, zažil ťažký rok. Odhalený bol rozsiahly škandál s odpočúvaním telefónov, ktoré bežne praktizovali ľudia z Murdochových bulvárnych novín. Murdoch stratil dôveru, médiá sa posunuli zase o krok k bahnu. Muammar Kaddáfí/
„Plukovník“ vládol v Líbyi od roku 1969. Tento rok bol krvavo zvrhnutý a zabitý pri Sirte. Rafinovaný manipulátor, ale aj excentrik sa zaliečal Západu i teroristom, krutovládu maskoval zlepšovaním ekonomiky. Keď však brutálne potlačil protesty Líbyjčanov, obrátili sa proti nemu. K jeho pádu pomohla vzdušná kampaň NATO. Occupy Wall Street/
Nečudo, že generácia, ktorá Woodstock pozná len z dejepisu, okupuje ulice amerických miest. Protesty proti nerovnosti sa začali 17. septembra v Zuccottiho parku pri finančníckej New Yorku. Heslo My sme 99 % z dielne kanadského marketingového aktivistu Kalleho Lasna zľudovelo ako odkaz na údajne percentuálne vyjadriteľnú nespravodlivosť. Anders Breivik/
Terorista, ktorý krvou premaľoval pokojný obraz Nórska. Dňa 22. júla zaútočil výbušninami na vládne budovy v Osle a streľbou na tábor mladých labouristov na ostrove Utöya. V Osle zabil 8 ľudí, na Utöyi 69 – väčšinou tínedžerov. Ako dôvod uviedol svoje obavy z multikultúrnej Európy. Breivika čaká súd.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.