.prvý streetwork, teda sociálna práca priamo v teréne, na ulici, vznikol v Európe na konci 19. storočia v Anglicku a bol zameraný na prácu s utečencami. Rozsiahla sieť týchto služieb vo Veľkej Británii zahŕňa dnes napríklad aj pojazdný röntgenový prístroj na diagnostikovanie TBC alebo iných ochorení u ľudí žijúcich na ulici. Hlavné mesto Slovenska, kde dnes žije odhadom asi 3-tisíc bezdomovcov, má skromnejšie možnosti, aj za tie však musíme byť vďační. Ešte pred šiestimi rokmi tu zahynuli počas krutých mrazov dva tucty bezdomovcov. Dnes v Bratislave funguje jedna nízkoprahová nocľaháreň Depaul, ktorá je otvorená aj pre ľudí pod vplyvom alkoholu. Praská vo švíkoch, obrazne povedané. Okrem toho sú tu tri nocľahárne s poddimenzovanou celkovou kapacitou 280 lôžok. Naši bezdomovci sú však na tom stále lepšie ako ich kolegovia v Maďarsku, kde môže podľa nového zákona s platnosťou od začiatku decembra skončiť občan – ak spí na ulici – s pokutou v prepočte do 400 eur alebo vo väzení.
V Bratislave funguje aj SOS linka pomoci pre bezdomovcov 0907 733388, na ktorú môže ktokoľvek zavolať s podnetom. Občianske združenie Proti prúdu prevádzkuje päť rokov streetwork, ktorého služby využíva asi 850 ľudí bez domova. Z finančných dôvodov (pozri rámček) však združenie svoju činnosť koncom roka končí. Našťastie agenda od Nového roka pokračuje s tými istými ľuďmi pod hlavičkou združenia Vagus. S dvoma z nich, Sergejom Károm a Petrom Adamom, sme boli v teréne. Mená ľudí, ktorých sme navštívili, sú, z pochopiteľných dôvodov, zmenené. .u Adama v chatke
Káva a čaj v termoskách, koláčiky, tričká, informačné materiály, baterky do ruky a čelovky. S takouto výbavou vyrážame o piatej podvečer do terénu. S kvalitnou obuvou a teplým oblečením si pripadám – s ohľadom na to, kam ideme – trochu hlúpo. Podobne ako v krajinách, ktoré postihla vojna alebo živelná katastrofa, aj teraz sa hanbím za takýto „luxus“. Ľudia, za ktorými prichádzame, ho nemajú. A je úplne jedno, do akej miery je to ich vina.
„Nikdy nevieš, v akej nálade sú tí ľudia. Nečakajú ťa, ideš do ich územia. Musíme byť preto opatrní. Naše heslo, ktoré používame v rizikovej situácii, znie „volá šéf“. Vtedy treba z miesta odísť. Použijeme ho tak dvakrát za rok,“ vysvetľuje Sergej.
Najprv ideme za Adamom. Žije sám vo vinohradníckom domčeku bez vody a bez elektriny. Samozrejme, nepatrí mu a ani sa do neho nevlámal, užíva ho so súhlasom majiteľa. Medzi bezdomovcami častý úkaz. Adam má problémy s chrbtom, streetworkeri ho navštevujú s odstupom niekoľkých týždňov. Chcú sa s ním porozprávať. Ako ho tu našli? Dobrá otázka. Vec intuície.
„Robíme túto prácu päť rokov. Za tie roky si vybuduješ, ako hovoríme, interný lokátor,“ vraví Peter a dodáva: „Vidíš často nepravdepodobné miesta, kde by sa bezdomovci mohli nachádzať. Také, kam by si inak nešiel. Práve tie oni využívajú.“ Nuž, v tmavej chatke na kopci kdesi medzi Račou a Kolibou by som zrejme v decembri človeka ozaj nehľadal.
„Ste na srandu králikom,“ víta nás vľúdne Adam, keď sa presvedčí, že tí traja chlapi, čo vystúpili z auta a idú k nemu, nie sú dajakí mafiáni ani díleri. Isto, streetworker nie je kúzelník a zázraky nerobí. No vybaviť vyšetrenie aj v prípade, že klient nemá nijaký preukaz, občas dokáže. Bezdomovci obvykle doklady stratia alebo im ich ukradnú a 33 eur na nový občiansky preukaz nemajú. Adam žije v Bratislave sedem rokov. Predtým býval na ubytovni vo Vrábľoch. Najskôr prišiel o rodičovský dom, potom o prácu, napokon aj o ubytovňu. Aby si zarobil, slúžil istému gangu ako biely kôň, na jeho doklady si vzali „pôžičku“ 75-tisíc, za čo skončil v base. Kedysi rezal polystyrén, dnes vyberá vo svojom „rajóne“ kontajnery. Občas nájde jedlo, inokedy kovy, ktoré zanesie do zberu. Má troch bratov, jeden žije vo Švajčiarsku. „Aj ten sa na mňa vykašľal,“ tvrdí Adam a ukazuje nám pri sviečke mobilný telefón Blackberry. Tvrdí, že ho našiel v kontajneri. Máme tomu uveriť? Peter to pripúšťa: „Ľudia vyhadzujú všetko možné, často omylom. Aj šperky, elektroniku alebo peniaze. Pred svojím domom v Petržalke vídavam, že jeden kontajner prehľadá za deň aj desať ľudí. Hovoria tomu fáračka. Ako do bane.“Adam dostáva kávu a koláčik. Ale najmä prísľub, že sa mu chlapci pokúsia vybaviť vyšetrenie u lekára. Lúči sa s nami so slovami „a šťastné a veselé“. Podobne ako všetci ostatní bezdomovci, ktorých dnes navštívime. Dojímavé. Zapraje nám to aj štvorica, traja muži a jedna žena, ktorá býva v ďalšej záhradnej chatke neďaleko. Streetworkeri plnia sľub a priniesli im tričká a iné šatstvo. Podobne ako Adam, aj oni tvoria čosi ako strednú a vyššiu triedu bezdomovcov. Kúria si drevom v piecke a v chatke, ktorú volajú kupé, pretože s poschodovými posteľami pripomína vozeň nočného rýchlika, majú príjemne teplo. .u Martina v šachte
Toľko šťastia, alebo ak chcete, šikovnosti nemali iní „bezďáci“, čo je používaný slangový výraz pre tých, ktorí prespávajú všelikde: v šachtách teplovodných potrubí či pod mostom. Ideme na kopec nad internátmi v Mlynskej doline. Dole svieti sídlisko Dlhé diely, my tu s čelovkou po tme v lesíku vedľa asfaltky hľadáme kanál, mal by v ňom bývať Martin. Nedávno sa k nemu prisťahoval pár, muž má popáleniny na chrbte a streetworkeri mu ich prišli ošetriť.
„Kedysi v tejto šachte býval Miro. Pol roka nevyšiel von, bol imobilný. Kamaráti mu nosili jedlo. Po pol roku sme ho objavili. Dohodli sme požiarnikov, tí ho vytiahli. Zaviezli sme ho do nemocnice, odkiaľ ho dali do ubytovne Depaul. Po pár dňoch odtiaľ ušiel – zavolal si taxík. Pred trištvrte rokom zomrel, tu v šachte,“ opisuje Sergej hrozný príbeh. Mira napokon pochovali na náklady mestskej časti. Neverejný pohreb, kremácia, rozprášenie popola, zmiznutie človeka bez akejkoľvek stopy – taký býva osud tých, ktorí zomrú opustení, bez príbuzných. Najlacnejší pohreb stojí 300 eur. Netreba to chápať cynicky, no ak streetworkeri pomôžu zachrániť ľudí na ulici pred smrťou, ušetria mestským častiam nemalé zdroje.
„Haló, ste tam? Streetworkeri. Máme čaj a kávu,“ nahnú sa Sergej s Petrom nad provizórny poklop kanálu. Zdá sa, že Martin je doma. Po štvormetrovom rebríku vychádza zo šachty vychudnutá mužská postava, má oblečené iba slípy. Tam dole je možno tridsať stupňov. Martin sa s návštevou zvíta ako so starými známymi. Napokon, vďaka streetworkerom sa skontaktoval so svojou sestrou, ktorej na osem rokov zmizol. Bývali kedysi spolu na dedine, potom išiel pracovať do Anglicka, zle to však dopadlo a hanbil sa vrátiť domov. Sestra mu dnes pomáha hľadať prácu a ubytovanie, zatiaľ neúspešne. Streetworkeri mu pomohli vybaviť doklady, chodia s ním po úradoch a po lekároch. Martin zatiaľ býva tu. V okolí sú ďalšie tri šachty, v súčasnosti prázdne – teda neobývané. „V jednej z nich kedysi býval muž, ktorý si to komfortne zariadil. Ilegálne stiahnutá elektrina, televízor, DVD prehrávač, vonku mal dokonca čosi ako letnú kuchyňu, slnečník so sedačkami. Nikto o ňom nevedel, iba správca týchto šachiet,“ smeje sa Sergej. .fero pri Dunaji
Za Rosničkou, na začiatku Dúbravky, sa z hlavnej cesty odbočí k záhradkárskej kolónii. Idete popri hoteli s masážou a squashom. Sergej hovorí, že v jednej z chatiek by mali žiť otec so synom a dcérou. „Dlho sme za nimi neboli. Ideme na klasickú prevenčnú kontrolu,“ vysvetľuje, keď stúpame do svahu v jednej zo záhradiek. Dole je vyhoretá chatka. Aj v tej bývali donedávna bezdomovci. Chatka, ktorú hľadáme, je však prázdna.
Ideme k Dunaju. River Park, pusté nábrežie a vysvietený Aupark na opačnej strane rieky pôsobia všelijako, len nie ako trojuholník, v ktorom našli miesto na nocľah ľudia bez domova. Sergej s Petrom sa dohadujú, pod ktorým výklenkom na brehu je to miesto. „Haló, ste doma?“ absurdná otázka, akú inú však máme položiť? Nikto neodpovedá. Je pol desiatej večer. Keď sa nahneme ponad zábradlie, zbadáme telo omotané v deke. Nebudeme ho rušiť. Už spí.
V Bratislave funguje aj SOS linka pomoci pre bezdomovcov 0907 733388, na ktorú môže ktokoľvek zavolať s podnetom. Občianske združenie Proti prúdu prevádzkuje päť rokov streetwork, ktorého služby využíva asi 850 ľudí bez domova. Z finančných dôvodov (pozri rámček) však združenie svoju činnosť koncom roka končí. Našťastie agenda od Nového roka pokračuje s tými istými ľuďmi pod hlavičkou združenia Vagus. S dvoma z nich, Sergejom Károm a Petrom Adamom, sme boli v teréne. Mená ľudí, ktorých sme navštívili, sú, z pochopiteľných dôvodov, zmenené. .u Adama v chatke
Káva a čaj v termoskách, koláčiky, tričká, informačné materiály, baterky do ruky a čelovky. S takouto výbavou vyrážame o piatej podvečer do terénu. S kvalitnou obuvou a teplým oblečením si pripadám – s ohľadom na to, kam ideme – trochu hlúpo. Podobne ako v krajinách, ktoré postihla vojna alebo živelná katastrofa, aj teraz sa hanbím za takýto „luxus“. Ľudia, za ktorými prichádzame, ho nemajú. A je úplne jedno, do akej miery je to ich vina.
„Nikdy nevieš, v akej nálade sú tí ľudia. Nečakajú ťa, ideš do ich územia. Musíme byť preto opatrní. Naše heslo, ktoré používame v rizikovej situácii, znie „volá šéf“. Vtedy treba z miesta odísť. Použijeme ho tak dvakrát za rok,“ vysvetľuje Sergej.
Najprv ideme za Adamom. Žije sám vo vinohradníckom domčeku bez vody a bez elektriny. Samozrejme, nepatrí mu a ani sa do neho nevlámal, užíva ho so súhlasom majiteľa. Medzi bezdomovcami častý úkaz. Adam má problémy s chrbtom, streetworkeri ho navštevujú s odstupom niekoľkých týždňov. Chcú sa s ním porozprávať. Ako ho tu našli? Dobrá otázka. Vec intuície.
„Robíme túto prácu päť rokov. Za tie roky si vybuduješ, ako hovoríme, interný lokátor,“ vraví Peter a dodáva: „Vidíš často nepravdepodobné miesta, kde by sa bezdomovci mohli nachádzať. Také, kam by si inak nešiel. Práve tie oni využívajú.“ Nuž, v tmavej chatke na kopci kdesi medzi Račou a Kolibou by som zrejme v decembri človeka ozaj nehľadal.
„Ste na srandu králikom,“ víta nás vľúdne Adam, keď sa presvedčí, že tí traja chlapi, čo vystúpili z auta a idú k nemu, nie sú dajakí mafiáni ani díleri. Isto, streetworker nie je kúzelník a zázraky nerobí. No vybaviť vyšetrenie aj v prípade, že klient nemá nijaký preukaz, občas dokáže. Bezdomovci obvykle doklady stratia alebo im ich ukradnú a 33 eur na nový občiansky preukaz nemajú. Adam žije v Bratislave sedem rokov. Predtým býval na ubytovni vo Vrábľoch. Najskôr prišiel o rodičovský dom, potom o prácu, napokon aj o ubytovňu. Aby si zarobil, slúžil istému gangu ako biely kôň, na jeho doklady si vzali „pôžičku“ 75-tisíc, za čo skončil v base. Kedysi rezal polystyrén, dnes vyberá vo svojom „rajóne“ kontajnery. Občas nájde jedlo, inokedy kovy, ktoré zanesie do zberu. Má troch bratov, jeden žije vo Švajčiarsku. „Aj ten sa na mňa vykašľal,“ tvrdí Adam a ukazuje nám pri sviečke mobilný telefón Blackberry. Tvrdí, že ho našiel v kontajneri. Máme tomu uveriť? Peter to pripúšťa: „Ľudia vyhadzujú všetko možné, často omylom. Aj šperky, elektroniku alebo peniaze. Pred svojím domom v Petržalke vídavam, že jeden kontajner prehľadá za deň aj desať ľudí. Hovoria tomu fáračka. Ako do bane.“Adam dostáva kávu a koláčik. Ale najmä prísľub, že sa mu chlapci pokúsia vybaviť vyšetrenie u lekára. Lúči sa s nami so slovami „a šťastné a veselé“. Podobne ako všetci ostatní bezdomovci, ktorých dnes navštívime. Dojímavé. Zapraje nám to aj štvorica, traja muži a jedna žena, ktorá býva v ďalšej záhradnej chatke neďaleko. Streetworkeri plnia sľub a priniesli im tričká a iné šatstvo. Podobne ako Adam, aj oni tvoria čosi ako strednú a vyššiu triedu bezdomovcov. Kúria si drevom v piecke a v chatke, ktorú volajú kupé, pretože s poschodovými posteľami pripomína vozeň nočného rýchlika, majú príjemne teplo. .u Martina v šachte
Toľko šťastia, alebo ak chcete, šikovnosti nemali iní „bezďáci“, čo je používaný slangový výraz pre tých, ktorí prespávajú všelikde: v šachtách teplovodných potrubí či pod mostom. Ideme na kopec nad internátmi v Mlynskej doline. Dole svieti sídlisko Dlhé diely, my tu s čelovkou po tme v lesíku vedľa asfaltky hľadáme kanál, mal by v ňom bývať Martin. Nedávno sa k nemu prisťahoval pár, muž má popáleniny na chrbte a streetworkeri mu ich prišli ošetriť.
„Kedysi v tejto šachte býval Miro. Pol roka nevyšiel von, bol imobilný. Kamaráti mu nosili jedlo. Po pol roku sme ho objavili. Dohodli sme požiarnikov, tí ho vytiahli. Zaviezli sme ho do nemocnice, odkiaľ ho dali do ubytovne Depaul. Po pár dňoch odtiaľ ušiel – zavolal si taxík. Pred trištvrte rokom zomrel, tu v šachte,“ opisuje Sergej hrozný príbeh. Mira napokon pochovali na náklady mestskej časti. Neverejný pohreb, kremácia, rozprášenie popola, zmiznutie človeka bez akejkoľvek stopy – taký býva osud tých, ktorí zomrú opustení, bez príbuzných. Najlacnejší pohreb stojí 300 eur. Netreba to chápať cynicky, no ak streetworkeri pomôžu zachrániť ľudí na ulici pred smrťou, ušetria mestským častiam nemalé zdroje.
„Haló, ste tam? Streetworkeri. Máme čaj a kávu,“ nahnú sa Sergej s Petrom nad provizórny poklop kanálu. Zdá sa, že Martin je doma. Po štvormetrovom rebríku vychádza zo šachty vychudnutá mužská postava, má oblečené iba slípy. Tam dole je možno tridsať stupňov. Martin sa s návštevou zvíta ako so starými známymi. Napokon, vďaka streetworkerom sa skontaktoval so svojou sestrou, ktorej na osem rokov zmizol. Bývali kedysi spolu na dedine, potom išiel pracovať do Anglicka, zle to však dopadlo a hanbil sa vrátiť domov. Sestra mu dnes pomáha hľadať prácu a ubytovanie, zatiaľ neúspešne. Streetworkeri mu pomohli vybaviť doklady, chodia s ním po úradoch a po lekároch. Martin zatiaľ býva tu. V okolí sú ďalšie tri šachty, v súčasnosti prázdne – teda neobývané. „V jednej z nich kedysi býval muž, ktorý si to komfortne zariadil. Ilegálne stiahnutá elektrina, televízor, DVD prehrávač, vonku mal dokonca čosi ako letnú kuchyňu, slnečník so sedačkami. Nikto o ňom nevedel, iba správca týchto šachiet,“ smeje sa Sergej. .fero pri Dunaji
Za Rosničkou, na začiatku Dúbravky, sa z hlavnej cesty odbočí k záhradkárskej kolónii. Idete popri hoteli s masážou a squashom. Sergej hovorí, že v jednej z chatiek by mali žiť otec so synom a dcérou. „Dlho sme za nimi neboli. Ideme na klasickú prevenčnú kontrolu,“ vysvetľuje, keď stúpame do svahu v jednej zo záhradiek. Dole je vyhoretá chatka. Aj v tej bývali donedávna bezdomovci. Chatka, ktorú hľadáme, je však prázdna.
Ideme k Dunaju. River Park, pusté nábrežie a vysvietený Aupark na opačnej strane rieky pôsobia všelijako, len nie ako trojuholník, v ktorom našli miesto na nocľah ľudia bez domova. Sergej s Petrom sa dohadujú, pod ktorým výklenkom na brehu je to miesto. „Haló, ste doma?“ absurdná otázka, akú inú však máme položiť? Nikto neodpovedá. Je pol desiatej večer. Keď sa nahneme ponad zábradlie, zbadáme telo omotané v deke. Nebudeme ho rušiť. Už spí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.