.minulý rok sme vzdali hold piatim zabudnutým velikánom, ktorých mená dnešným Slovákom, aj vinou typického ignoranstva k vlastným dejinám, znejú cudzo: Andrej Hadík, plukovník Márie Terézie, ktorý vyparatil pruskému kráľovi Fridrichovi II. svetoznámy „husársky kúsok“ a neskôr sa stal veliteľom cisárskych vojsk. Katolícky disident Václav Vaško, ktorý poctivou kronikárskou prácou zmapoval utrpenie cirkvi za komunizmu. Odvážna Mária Gulovichová, ktorá za vojny ukrývala Židov a zaskvela sa ako anglo-americká špiónka. Gregor Berzeviczy, ekonóm zo Spišu, ktorý tu na pomedzí 18. a 19. storočia šíril myšlienky Adama Smitha. Veľký sochár 19. storočia Alojz Štróbl, pochádzajúci z Liptova, ktorý tvoril v Budapešti.
Tentoraz sme nešli tak ďaleko do histórie, ostali sme pri posledných 100 rokoch, počas ktorých sa vytvorila moderná tvár Slovenska. Piati kľúčoví intelektuáli, Ján Lajčiak, Ladislav Hanus, Dominik Tatarka, Ľubomír Lipták, Vladimír Mináč, predstavujú iné osudy aj rôzne ideové tradície: zabudnutý evanjelický liberál, konzervatívny katolík, ďalej dvaja komunisti, ktorí išli po vytriezvení každý svojou cestou až po cynického komunistu, ktorý konvertoval na nacionalizmus. Oveľa viac aj s úryvkami z ich kníh si môžete prečítať na nasledujúcich desiatich stranách. .aj títo patria do kánonu
Popri päťke, ktorú sme vybrali, však nemožno zabudnúť ani na ďalších intelektuálov 20. storočia. Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský, členovia medzivojnovej skupiny DAV, nadchli mnohých pre režim, ktorý sa neskôr obrátil aj proti nim, pričom Clementis za to zaplatil životom.
Medzi našich významných mysliteľov patrí aj úspešný agrárnický politik Milan Hodža. Jeho veľkým a pre Slovákov dlho neobjaveným dielom je kniha Federácia v strednej Európe. Napísal ju už v emigrácii, pôvodne vyšla v angličtine. Jej slovenské vydanie vyšlo až v roku 1997.
Ladislav Mňačko bol talentovaný spisovateľ, ktorý sa do dejín natrvalo zapíše pokáním za zlyhanie v 50. rokoch, keď dal svoj talent do služieb komunistických zločinov. Mňačko pochopil, že nestačí ospravedlnenie, je nutný aj tvorivý čin – teda písanie o krivdách.
K povôdne nadšeným komunistickým intelektuálom, ktorí neskôr prešli do opozície, patril aj Juraj Špitzer. Partizánsky veliteľ z čias SNP, ktorý bol v 60. rokoch šéfredaktorom Kultúrneho života. Zaujal najmä reflexiou holokaustu a židovskej otázky v knihách Nechcel som byť Žid a Svitá, až keď je celkom tma.
Veľkým duchom bol Alexander Matuška, literárny kritik a znamenitý esejista, ktorý sa v mnohom inšpiroval práve Jánom Lajčiakom. V Matuškovom diele je veľa priezračnej pravdy o slovenskom národnom charaktere, len škoda, že sa počas komunizmu správal účelovo.
Hoci sa venujeme ľuďom, ktorí sú po smrti a ich dielo je definitívne uzavreté, urobíme prvú výnimku. Zvláštne pripomenutie si žiada skvelý literárny teoretik, dnes 78-ročný Milan Hamada, autor dôležitej eseje Sizyfovský údel a muž, ktorý po invázii sovietskych vojsk odmietol napísať sebakritiku, čím sa stal svedomím národa.
Ale nemožno obísť ani zaujímavé ženy-intelektuálky, medzi ktorými vytŕča predsa len jedna postava. Timrava (1867 – 1951) síce písala iba literárne diela, no tie sú zároveň silnými svedectvami o stave slovenskej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia. Timrava sa nehrala na rodoľubku, romantické národné buditeľstvo jej už bolo smiešne, ironizovala ho, lebo už nemala obavy o slovenský živel. Dokázala vidieť slovenskú spoločnosť kriticky, bez falošných ilúzií, potvrdila životaschopnosť a sebavedomie slovenskej spoločnosti na začiatku 20. storočia. .slováci aj Neslováci
Ale je tu ešte kategória intelektuálov, Slovákov či slovenských potomkov, ktorých idey vynikli v cudzine. Zhodou okolností išlo o angažovaných kresťanov. Jaroslav Pelikan (1923 – 2006), syn slovenských rodičov, ktorí žili v štáte Ohio v USA, bol od roku 1962 profesorom na univerzite Yale, šéfredaktorom pre náboženstvo pri zostavovaní Encyklopedie Britanica, laureátom desiatok čestných doktorátov a vládnych ocenení (prezident Clinton ho menoval za člena prezidentského výboru pre humanitné vedy a umenie) a autorom viac ako 30 kníh. Jeho opus magnum je päťzväzkové Christian tradition, ale dôležité sú aj ďalšie knihy (Komu patrí Biblia? alebo Ježiš v premenách storočí).
Ďalším vplyvným intelektuálom vo svete bol katolícky biskup a emigrant Pavol Hnilica (1921 – 2006). Prv, než v roku 1951 ušiel na Západ, stihol prijať tajné svätenie a sám vysvätiť Jána Chryzostoma Korca za biskupa, čo sa neskôr ukázalo ako jeden zo zlomových momentov našich dejín. Hnilica bol aktívnym účastníkom na Druhom vatikánskom koncile, kde predniesol vplyvnú reč o komunizme. Okrem toho bol blízkym spolupracovníkom pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II.
A tu urobíme druhú výnimku a zmienime dnes 78-ročného Michaela Novaka, amerického liberálneho katolíka, ktorého všetci štyria starí rodičia boli Slováci. Novak napísal vplyvnú knihu Duch demokratického kapitalizmu, ktorá mala vplyv aj na pápeža Jána Pavla II., osobitne na jeho encykliku Centesimus Annus, o ktorej sa šíri bonmot, že je otázka, či ju Michael Novak len ovplyvnil, alebo aj napísal.
Za pozornosť stoja však aj zahraniční intelektuáli, ktorí pôsobili na Slovensku. Ruský filozof Nikolaj Onufrievič Losskij prišiel do Československa na pozvanie prezidenta Masaryka, od roku 1942 však pôsobil v Bratislave. Losskij bol najskôr nadšený socialista, príklon k pravosláviu ho v roku 1922 vyhnal do exilu, po odchode zo Slovenska spolupracoval napríklad s vplyvným sociológom Sorokinom na Harvarde.
Veľkú stopu zanechal Chorvát Tomislav Poglajen, u nás známy pod pseudonymom Kolakovič. V Ružomberku mu vyšla kniha Základné črty ľudského poriadku (1947). Tento jezuita bol kritikom Tisovej politiky, založil spoločenstvo Rodina a vychoval generáciu ľudí, ktorá neskôr vytvorila slovenskú podzemnú Cirkev. Kolakovič podporoval Povstanie, predpovedal perzekúcie počas komunizmu a romanticky sníval o obrátení Ruska.
Tretím neslovenským intelektuálom, dôležitým pre naše moderné dejiny, bol Čech Milan Šimečka. Pôvodne marxistický filozof, neskôr citlivý pozorovateľ normalizácie, v 80. rokoch mimoriadne ovplyvnil bratislavský občiansky disent.
Tentoraz sme nešli tak ďaleko do histórie, ostali sme pri posledných 100 rokoch, počas ktorých sa vytvorila moderná tvár Slovenska. Piati kľúčoví intelektuáli, Ján Lajčiak, Ladislav Hanus, Dominik Tatarka, Ľubomír Lipták, Vladimír Mináč, predstavujú iné osudy aj rôzne ideové tradície: zabudnutý evanjelický liberál, konzervatívny katolík, ďalej dvaja komunisti, ktorí išli po vytriezvení každý svojou cestou až po cynického komunistu, ktorý konvertoval na nacionalizmus. Oveľa viac aj s úryvkami z ich kníh si môžete prečítať na nasledujúcich desiatich stranách. .aj títo patria do kánonu
Popri päťke, ktorú sme vybrali, však nemožno zabudnúť ani na ďalších intelektuálov 20. storočia. Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský, členovia medzivojnovej skupiny DAV, nadchli mnohých pre režim, ktorý sa neskôr obrátil aj proti nim, pričom Clementis za to zaplatil životom.
Medzi našich významných mysliteľov patrí aj úspešný agrárnický politik Milan Hodža. Jeho veľkým a pre Slovákov dlho neobjaveným dielom je kniha Federácia v strednej Európe. Napísal ju už v emigrácii, pôvodne vyšla v angličtine. Jej slovenské vydanie vyšlo až v roku 1997.
Ladislav Mňačko bol talentovaný spisovateľ, ktorý sa do dejín natrvalo zapíše pokáním za zlyhanie v 50. rokoch, keď dal svoj talent do služieb komunistických zločinov. Mňačko pochopil, že nestačí ospravedlnenie, je nutný aj tvorivý čin – teda písanie o krivdách.
K povôdne nadšeným komunistickým intelektuálom, ktorí neskôr prešli do opozície, patril aj Juraj Špitzer. Partizánsky veliteľ z čias SNP, ktorý bol v 60. rokoch šéfredaktorom Kultúrneho života. Zaujal najmä reflexiou holokaustu a židovskej otázky v knihách Nechcel som byť Žid a Svitá, až keď je celkom tma.
Veľkým duchom bol Alexander Matuška, literárny kritik a znamenitý esejista, ktorý sa v mnohom inšpiroval práve Jánom Lajčiakom. V Matuškovom diele je veľa priezračnej pravdy o slovenskom národnom charaktere, len škoda, že sa počas komunizmu správal účelovo.
Hoci sa venujeme ľuďom, ktorí sú po smrti a ich dielo je definitívne uzavreté, urobíme prvú výnimku. Zvláštne pripomenutie si žiada skvelý literárny teoretik, dnes 78-ročný Milan Hamada, autor dôležitej eseje Sizyfovský údel a muž, ktorý po invázii sovietskych vojsk odmietol napísať sebakritiku, čím sa stal svedomím národa.
Ale nemožno obísť ani zaujímavé ženy-intelektuálky, medzi ktorými vytŕča predsa len jedna postava. Timrava (1867 – 1951) síce písala iba literárne diela, no tie sú zároveň silnými svedectvami o stave slovenskej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia. Timrava sa nehrala na rodoľubku, romantické národné buditeľstvo jej už bolo smiešne, ironizovala ho, lebo už nemala obavy o slovenský živel. Dokázala vidieť slovenskú spoločnosť kriticky, bez falošných ilúzií, potvrdila životaschopnosť a sebavedomie slovenskej spoločnosti na začiatku 20. storočia. .slováci aj Neslováci
Ale je tu ešte kategória intelektuálov, Slovákov či slovenských potomkov, ktorých idey vynikli v cudzine. Zhodou okolností išlo o angažovaných kresťanov. Jaroslav Pelikan (1923 – 2006), syn slovenských rodičov, ktorí žili v štáte Ohio v USA, bol od roku 1962 profesorom na univerzite Yale, šéfredaktorom pre náboženstvo pri zostavovaní Encyklopedie Britanica, laureátom desiatok čestných doktorátov a vládnych ocenení (prezident Clinton ho menoval za člena prezidentského výboru pre humanitné vedy a umenie) a autorom viac ako 30 kníh. Jeho opus magnum je päťzväzkové Christian tradition, ale dôležité sú aj ďalšie knihy (Komu patrí Biblia? alebo Ježiš v premenách storočí).
Ďalším vplyvným intelektuálom vo svete bol katolícky biskup a emigrant Pavol Hnilica (1921 – 2006). Prv, než v roku 1951 ušiel na Západ, stihol prijať tajné svätenie a sám vysvätiť Jána Chryzostoma Korca za biskupa, čo sa neskôr ukázalo ako jeden zo zlomových momentov našich dejín. Hnilica bol aktívnym účastníkom na Druhom vatikánskom koncile, kde predniesol vplyvnú reč o komunizme. Okrem toho bol blízkym spolupracovníkom pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II.
A tu urobíme druhú výnimku a zmienime dnes 78-ročného Michaela Novaka, amerického liberálneho katolíka, ktorého všetci štyria starí rodičia boli Slováci. Novak napísal vplyvnú knihu Duch demokratického kapitalizmu, ktorá mala vplyv aj na pápeža Jána Pavla II., osobitne na jeho encykliku Centesimus Annus, o ktorej sa šíri bonmot, že je otázka, či ju Michael Novak len ovplyvnil, alebo aj napísal.
Za pozornosť stoja však aj zahraniční intelektuáli, ktorí pôsobili na Slovensku. Ruský filozof Nikolaj Onufrievič Losskij prišiel do Československa na pozvanie prezidenta Masaryka, od roku 1942 však pôsobil v Bratislave. Losskij bol najskôr nadšený socialista, príklon k pravosláviu ho v roku 1922 vyhnal do exilu, po odchode zo Slovenska spolupracoval napríklad s vplyvným sociológom Sorokinom na Harvarde.
Veľkú stopu zanechal Chorvát Tomislav Poglajen, u nás známy pod pseudonymom Kolakovič. V Ružomberku mu vyšla kniha Základné črty ľudského poriadku (1947). Tento jezuita bol kritikom Tisovej politiky, založil spoločenstvo Rodina a vychoval generáciu ľudí, ktorá neskôr vytvorila slovenskú podzemnú Cirkev. Kolakovič podporoval Povstanie, predpovedal perzekúcie počas komunizmu a romanticky sníval o obrátení Ruska.
Tretím neslovenským intelektuálom, dôležitým pre naše moderné dejiny, bol Čech Milan Šimečka. Pôvodne marxistický filozof, neskôr citlivý pozorovateľ normalizácie, v 80. rokoch mimoriadne ovplyvnil bratislavský občiansky disent.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.